Rozhodnutie Okresného súdu
Okresný súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť vydať v prospech žalobcu obraz „Ikona Posledného súdu“, technika tempera na konopnom plátne, v lehote troch dní. V konaní mal totižto preukázané, že obraz, ktorý bol predmetom sporu pochádzal z Rakovčíka a ako majetok žalobcu je riadne evidovaný od roku 1970. K žalovanej sa dostal len v dôsledku exekúcie, ktorá mala byť ale vedená na inú hnuteľnú vec - na iný obraz, ktorý pochádzal z obce Topoľa.
Potvrdenie rozhodnutia Krajským súdom
Odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Mal rovnaký názor ako okresný súd ohľadne toho, že exekúcia bola vedená na základe rozsudku, v ktorom nebol dostatočným spôsobom špecifikovaný obraz, o ktorého vydanie išlo. Následkom tejto skutočnosti bol žalobcovi odňatý obraz, ktorý bol predmetom tohto sporu a to napriek tomu, že exekučný titul sa vzťahoval na obraz pochádzajúci z obce Topoľa. Uviedol aj, že žalovaná v priebehu konania nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali jej vlastnícke právo k tomuto obrazu. Preto sa nemohol stotožniť s jej argumentáciou, že žalobca nie je vlastníkom obrazu.
Dovolanie a rozhodnutie o ňom
Žalovaná podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Namietala viaceré pochybenia súdov nižšieho stupňa, pričom s jej námietkami sa Najvyšší súd SR vysporiadal a napriek jej tvrdeniam dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a preto ho odmietol. Konštatoval, že dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, avšak z výroku rozhodnutia nevyplývalo, že by bolo proti tomuto rozhodnutiu prípustné dovolanie a neboli splnené ani ďalšie podmienky stanovené zákonom pre jeho prípustnosť. Dovolací súd skúmal, či nedošlo k vadám konania vyplývajúcich z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, avšak ani existencia týchto v konaní nevyšla najavo, ani ich žalovaná nenamietala. Jednou z námietok, ktoré žalovaná v dovolaní uviedla, bola prekážka res iudicata. K tejto námietke Najvyšší súd SR uviedol, že konanie síce bolo vedené medzi rovnakými účastníkmi konania, týkali sa hnuteľnej veci, avšak pred iným okresným súdom bol predmetom konania obraz „Posledný súd“ pochádzajúci z obce Topoľa a predmetom konania v tomto prípade bol obraz pochádzajúci z obce Rakovčík. Ďalej konštatoval, že:
- „V právnej veci vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5 C 617/1994 išlo o žalobu, opodstatnenosť ktorej bola vyvodzovaná na tom skutkovom základe, že v minulosti došlo k majetkovej krivde opodstatňujúcej vydanie obrazu podľa § 4 ods. 2 písm. h/ zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. V prejednávanej veci ale (na rozdiel od toho) sa žalobca domáhal vydania sporného obrazu poukazujúc na skutkové okolnosti, za ktorých mu bol odobratý v rámci exekučného konania.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3Cdo/97/2014, zo dňa 14. apríl 2016).
Doplnil ešte, že ten istý predmet konania by bol daný vtedy, ak ten istý nárok vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Z takéhoto odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že konaniu v tejto právnej veci prekážka res iudicata takisto nebránila.
