Jednou z priorít spoločnosti je predchádzanie páchaniu trestnej činnosti. Trestná činnosť ako neželané správanie minority obyvateľstva dokáže mať zásadný a zničujúci vplyv na fungovanie spoločnosti. Trestné normy poznajú mnohé inštitúty, ktoré slúžia na čo najväčšiu možnú elimináciu kriminality. S vývojom právnych noriem sa však vyvíja aj správanie páchateľov trestných činov, a preto je potrebné neustále prispôsobovať legislatívu evolúcii zákonom zakázanej činnosti.
Mnohá trestná činnosť sa vyvinula do závažnejších foriem ako cezhraničný organizovaný zločin, medzinárodný terorizmus, radikalizmus či extrémizmus, a preto je v praxi často veľmi náročné nielen odhaliť, ale aj preukázať takéto skutky v súdnom konaní. Takáto často vysoko sofistikovaná forma kriminality vo viacerých prípadoch neposkytuje iný priestor pre jej dokazovanie, ako len vo forme svedeckej výpovede. Osoba svedčiaca proti takýmto nebezpečným formám trestnej činnosti je odôvodnene vystavená zvýšenému riziku ohrozenia života a zdravia, a to aj členov jej rodiny. Rezort vnútra preto považoval za nevyhnutné prijať právnu úpravu zohľadňujúcu tieto skutočnosti, a svoje snahy pretavil do návrhu zákona o ochrane svedka a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Tento zákon momentálne predložilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky do medzirezortného pripomienkového konania, ktoré bolo ukončené 20. februára 2023 a aktuálne sa nachádza v štádiu vyhodnocovania pripomienok.
Návrh zákona má za úlohu zefektívniť, skvalitniť a harmonizovať legislatívu ochrany svedka, ako aj osôb, ktoré sú v tom istom postavení napríklad z dôvodu príbuzenského vzťahu so svedkom. Reformuje poskytovanie ochrany a pomoci ohrozenému a chránenému svedkovi, ktorá sa zabezpečuje prostredníctvom realizácie opatrení programu ochrany počas celého trestného konania, ako aj po jeho skončení, zvyšuje bezpečnosť svedkov svedčiacich o najzávažnejších trestných činoch, ktorí spĺňajú prísne zákonné podmienky poskytovania ochrany a pomoci v programe ochrany a zjednodušuje administratívny, ako aj schvaľovací proces realizácie programu ochrany. Ochrana svedka podľa návrhu zákona predstavuje najvyšší stupeň ochrany, ktorý sa uplatňuje vo výnimočných prípadoch, ak svedkom hrozí ujma na zdraví alebo iné vážne nebezpečenstvo a bezpečnosť ohrozeného alebo chráneného svedka alebo jeho blízkych osôb nebude možné zabezpečiť inými adekvátnymi a efektívnymi prostriedkami a opatreniami. Rovnako upravuje medzinárodnú spoluprácu pri ochrane svedka, ak by išlo cezhraničnú trestnú činnosť.
Ohrozený svedok
V zmysle tohto zákona je ohrozeným svedkom svedok, ktorý v trestnom konaní o obzvlášť závažnom zločine, zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou, teroristickou skupinou alebo extrémistickou skupinou, trestnom čine spáchanom z osobitného motívu podľa § 140 písm. e) Trestného zákona alebo o trestnom čine terorizmu poskytol takú svedeckú výpoveď alebo iný dôkaz o páchateľovi alebo okolnosti tohto trestného činu, na základe čoho u neho vzniká dôvodná obava ohrozenia jeho života alebo zdravia. To isté platí aj o blízkej osobe ohrozeného svedka.
V prípade, ak ohrozený svedok začne vykonávať program ochrany, stáva sa z neho chránený svedok. Pod pojmom program ochrany je definovaný súbor opatrení a úkonov, ktorými útvar Policajného zboru zabezpečuje a poskytuje ochranu a pomoc ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi.
O návrhu na začatie programu ochrany a návrhu na ukončenie programu ochrany rozhoduje komisia. Komisia sa skladá z piatich členov, z ktorých jeden je predsedom komisie. Predsedu komisie, jedného člena a ich náhradníkov vymenúva a odvoláva minister vnútra Slovenskej republiky z príslušníkov Policajného zboru. Dvoch členov a ich náhradníkov vymenúva a odvoláva minister spravodlivosti Slovenskej republiky zo zamestnancov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky s praxou v oblasti súdnictva a väzenstva. Jedného člena a jeho náhradníka vymenúva a odvoláva generálny prokurátor Slovenskej republiky z prokurátorov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a všetci členovia komisie musia byť osoby oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami.
Program ochrany
V prípade, ak komisia rozhodne o vykonávaní programu ochrany, policajný útvar určí ohrozenému svedkovi podmienky a spôsob vykonávania programu ochrany, a bezodkladne oboznámi ohrozeného svedka s programom ochrany. Súčasťou programu ochrany môže byť aj zmena totožnosti chráneného svedka. Na vykonávanie programu ochrany je potrebný písomný súhlas ohrozeného svedka s programom ochrany, ktorý si od ohrozeného svedka vyžiada policajný útvar. Chránený svedok je povinný dodržiavať program ochrany a množstvo iných povinností vyplývajúcich z tohto zákona. Chránený svedok môže obdržať od policajného zboru pravidelný mesačný finančný príspevok do výšky priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca alebo návratný finančný príspevok na vysporiadanie finančných záväzkov z minulosti. Program ochrany je možné vykonávať aj počas výkonu väzby alebo výkonu odňatia trestu slobody, pričom sa na takúto osobu vzťahujú osobitné predpisy o jeho umiestnení v zariadení výkonu. Program ochrany je možné ukončiť buď písomným oznámením svedka, rozhodnutím komisie alebo v prípade, ak by chránený svedok zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho.
Rozporné ustanovenia
Tento zákon predstavuje poskytovanie a zabezpečovanie maximálnej možnej ochrany ohrozenému svedkovi, u ktorého je predpoklad, že bude významnou mierou prispievať svojou výpoveďou k usvedčovaniu najnebezpečnejších páchateľov trestnej činnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť sa ako rozporné javia niektoré ustanovenia tohto zákona, ktoré sa zdajú byť kontraproduktívne pri ochrane takéhoto svedka.
Samotné základné ustanovenia obsahujú odsek 4, ktorý nedefinuje program ochrany svedka ako nárok. To znamená, že je na uvážení orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, či takýto návrh vypracujú. Táto samotná skutočnosť môže vznášať neistotu do samotného svedka, u ktorého bude predpoklad, že bude pochádzať z kriminálnych štruktúr rôznych skupín a nemá teda veľkú dôveru v samotné orgány justície. Koncipovanie tohto inštitútu ako právneho nároku, o ktorom bude rozhodovať kompetentný orgán napr. v podobe sudcu, a ktoré si môže uplatniť prostredníctvom svojho obhajcu, by bolo prijateľnejšie pre zabezpečenie dostatočnej dôvery medzi svedkom z kriminálneho prostredia a vyšetrovacími orgánmi, ktorý svojim svedectvom ohrozuje svoj život a životy svojich blízkych. Samotný zákon pritom predpokladá, že takouto osobou svedka je osoba vypovedajúca o obzvlášť závažných formách zločinnosti.
Ako rozporné sa javí tiež ustanovenie § 8 písm. e), ktoré v zmysle povinností chráneného svedka takejto osobe ukladá povinnosť plniť voči fyzickým osobám a právnickým osobám záväzky, ktoré mu vznikli pred začatím programu ochrany a ktoré nebude uhrádzať štát. To znamená, že takáto osoba svedka aj v prípade zmeny identity a prostredia je povinná udržiavať kontakt s osobami zo svojej minulosti, ktoré môžu ohroziť novú identitu a pobyt chráneného svedka, a to či už úmyselne alebo neúmyselne. Nie je celkom zrejmé, čo v prípadoch, ak má takýto svedok záväzky voči osobám z prostredia kriminálnej skupiny, alebo voči osobám, vďaka ktorým ho môžu kriminálne skupiny stotožniť a odhaliť tak jeho novú identitu či pobyt. Samotný inštitút ochrany teda nedáva veľký zmysel pri tomto ustanovení, a to o to viac, že písm. g) a h) toho istého ustanovenia prikazuje svedkovi neudržiavať a nenadväzovať styky s osobami z kriminálneho prostredia a to akýmkoľvek spôsobom a nevyvíjať činnosť, ktorá by mohla ohroziť jeho bezpečnosť alebo narušiť program ochrany. Tieto ustanovenia sa pritom vzájomne vylučujú bez toho, aby bol určený postup v prípade ich kolízie. Samotné porušenie povinností ochrany svedka je pritom dôvod na zrušenie programu ochrany.
Samotná koncepcia programu ochrany svedka je vítaným javom v trestnom konaní, nakoľko je potrebné garantovať záruky osobám pomáhajúcim odhaľovať závažné trestné činy. Nakoľko to bude účinné a efektívne ukáže až samotná prax, keďže tu aj v minulosti boli rôzne snahy o modernizáciu trestných noriem. Ako príklad možno uviesť alternatívne tresty, ktoré mali pomôcť odbremeniť preplnený väzenský systém a zaviesť modernejšiu humanizáciu trestov. Skutočnosť však ukázala, že súdy neradi siahajú po takejto alternatíve a aj v súčasnosti udeľujú za trestné činy klasické tresty odňatia slobody alebo tresty s podmienečným odkladom. Správna aplikácia tohto inštitútu bude nakoniec záležať na konkrétnych jedincoch a ich hodnotovom nastavení, a ostáva len veriť že účel predpokladaný zákonodarcom v takto závažnej problematike bude naplnený.
