Najvyšší správny súd Českej republiky (Najvyšší správny súd) vo svojom rozsudku potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Ústí nad Labem (Krajský súd), ktorý rozhodnutím určil, že prevádzkovateľ hotela môže zakázať vstup deťom do 15 rokov, v prípade, že takýto zákaz má legitímny dôvod a sleduje legitímny cieľ, pričom prevádzkovateľ hotela jedná voči spotrebiteľovi transparentne a tento zákaz zodpovedá jeho obchodnému modelu.
V predmetnom spore podala Česká obchodní inspekce (žalovaná) kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v prípade údajnej diskriminácie na základe veku zo strany prevádzkovateľky wellness hotelu s nudistickou plážou (žalobkyňa). Žalobkyňa totiž neumožňovala vo svojom zariadení pobyt osobám mladším ako 15 rokov. Podľa slov žalobkyne je účelom tohto opatrenia zaistiť svojim hosťom kľudné a tiché prostredie, ktoré im umožní ničím nerušený relax. Ďalej tvrdila, že takéto opatrenie je v súlade s obchodným modelom aj s povahou poskytovaných služieb. Skutočnosť, že týmto opatrením prevádzkovateľ hotela sledoval legitímny cieľ, žalovaná nenamietala. Čo však vnímala ako problematické bola primeranosť použitých prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa, t. j. neumožnenie ubytovania sa v hoteli deťom mladším ako 15 rokov. Toto konanie označila za diskriminačné a uložila prevádzkovateľovi hotela pokutu vo výške 10 – tisíc Kč za spáchanie priestupku podľa § 24 ods. 7 písm. c) zákona č. 634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele v spojení s porušením § 6 tohto zákona.
Žalobkyňa sa následne na Krajskom súde domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej. V reakcii na to Krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a
„zdôraznil, že podľa uvedeného nálezu je pre posúdenie otázky diskriminácie významné, či sa poskytovateľ služby správa voči spotrebiteľom pri obmedzení ubytovacích služieb predvídateľne a transparentne a či ide o zastupiteľnú službu. Ďalej poukázal na to, že v posudzovanej veci pripustila aj žalovaná, že žalobkyňou sledovaný cieľ (zaistenie pokojného prostredia wellness hotela) možno považovať za legitímny. Nezhoda panovala iba v súvislosti s tým, či sa tento cieľ dal dosiahnuť miernejšími prostriedkami.“[1]
Žalovaná vo veci navrhla aj miernejšie prostriedky pre dosiahnutie cieľa sledovaného žalobkyňou, ktoré spočívali vo vykázaní detí, ktoré rušia hostí a detí, pri ktorým existujú v tomto smere dôvodné obavy už pri vstupe do hotela či wellness zóny. Tieto alternatívy Krajský súd vo svojom rozhodnutí zhodnotil z hľadiska dosiahnutia onoho cieľa a zmyslu podnikateľského zámeru ako nevhodné, prípadne nerealizovateľné, nakoľko sa nejaví ako účelné „vyhodiť“ svojich hostí v polovici ich pobytu.
Svoje rozhodnutie žalovaná tiež opierala o rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 30. októbra 2014 č. j. 4 As 1/2014 – 28, ktorý sa tiež týkal obmedzenia vstupu na základe veku do reštaurácie z dôvodu, že by deti rušili hostí reštaurácie počas ich návštevy. V tomto rozsudku Najvyšší správny súd rozhodol, že takéto obmedzenie nie je prípustné. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí k spomínanému rozsudku vyjadril tak, že táto situácia nie je porovnateľná so situáciou v prejednávanej veci, nakoľko v danom prípade šlo o reštauračné zariadenie, v ktorom návštevníci strávia značne kratší čas, než v ubytovaní wellness hotela. Tiež zastal stranu žalobkyne a potvrdil, že podmienky pre poskytnutie ubytovania neboli zjavne svojvoľné a iracionálne, že žalobkyňa postupovala predvídateľne a transparentne, pričom išlo o zastupiteľnú službu, t. j. klienti, ktorý by rovnakú službu chceli využiť spolu so svojimi deťmi mladšími ako 15 rokov, si mohli vybrať z ponuky iných wellness hotelov, ktoré povoľujú aj ubytovanie mladších detí.
Proti rozhodnutiu Krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, ktorou navrhla, aby sa rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu bola vrátená k ďalšiemu konaniu. Dôvodom pre podanie kasačnej sťažnosti bolo tvrdenie žalovanej, resp. sťažovateľky, že prostriedky, ktoré použila žalobkyňa pre dosiahnutie svojho cieľa, neboli primerané.
Vo svojom rozsudku sa Najvyšší správny súd stotožnil s názorom Krajského súdu a kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Pri svojom rozhodovaní sa okrem iného opieral aj o ustanovenia zákona č. 198/20009 Sb. o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany pred diskriminací (antidiskriminačný zákon), konkrétne ustanovenia § 2 ods. 3, ktorý ustanovuje, že priamou diskrimináciou sa chápe
„také konanie, vrátane opomenutia, kedy sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo, než sa zaobchádza alebo zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii, a to z dôvodu rasy, etnického pôvodu, národnosti, pohlavia, sexuálnej orientácie, veku, zdravotného postihnutia, náboženského vyznania, viery či svetového názoru.“
Avšak, § 7 toho istého zákona ustanovuje tiež, že
„diskrimináciou nie je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, veku, zdravotného postihnutia, náboženského vyznania, viery či svetového názoru vo veciach uvedených v § 1 ods. 1 písm. f) až j), ak je toto rozdielne zaobchádzanie objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na jeho dosiahnutie sú primerané a nevyhnutné.“
Okrem uvedeného Najvyšší správny súd v rozsudku uviedol aj závery nálezu Ústavného súdu ČR, kde formuloval všeobecné závery týkajúce sa posudzovania diskriminácie nasledovne:
„O diskrimináciu by šlo, ak by dôvod odmietnutia ubytovacej služby sťažovateľa bol nenávistný, zjavne svojvoľný alebo zasahujúci do dôstojnosti jeho spotrebiteľa a rozlišujúci z niektorého z vyššie uvedených podozrivých dôvodov. Dôvody, pre ktoré si ubytovateľ sám obmedzí potenciálnu klientelu, pritom môžu byť rôzne a môžu sa pohybovať na škále počnúc racionalitou a končiac podivínstvom. Niektorá reštaurácia bude napríklad 'fanúšikovská' a jej prevádzkovateľ bude dopredu avizovať, že si neželá, aby tam chodili priaznivci iných klubov - z pochopiteľného dôvodu, pretože sa obáva stretov medzi nimi a teda hrozby škôd. Prirodzená je tiež štylizácia pohostinského zariadenia určitým spôsobom - napr. časovo (tridsiate roky), regionálne (írsky pub), rodovo (kluby gentlemanov či dámske kluby), podľa stravovacích návykov či presvedčenia prevádzkovateľa (vegánska reštaurácia) alebo vekovo (kaviareň pre mierne pokročilých) . V týchto prípadoch je logické, že podnikateľ cieli na určitý segment trhu a všetci jeho zákazníci musia počítať s tým, že návštevou jeho zariadenia sa dostanú do určitého špecifického prostredia.
Podstatné je preto, že pri hodnotení každého konkrétneho prípadu je nutné si položiť otázku, či dôvod pozitívnej preferencie či negatívneho odradzovania hostí je racionálny a napríklad aj ekonomicky odôvodnený a nie je motivovaný primárne nenávisťou. Ústavný súd sa domnieva, že toto odlišovanie nie je také náročné, ako sa môže na prvý pohľad javiť, pretože aj pre priemerného pozorovateľa sú tieto hranice spravidla očividné. Pokiaľ preto prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia z poskytovania tejto služby úplne vylúči niekoho len pre jeho etnickú príslušnosť, náboženstvo, zdravotný handicap či farbu pleti, nejde o nič iné ako o výraz nenávisti, ktorá nemá byť štátom a ani spoločnosťou tolerovaná.“[2]
V závere svojho rozhodnutia Najvyšší správny súd dospel k názoru, že opatrenia prijaté žalobkyňou boli primerané a to s ohľadom na povahu poskytovaných služieb a cieľov, ktoré sa nimi snažila dosiahnuť a potvrdil, že Krajský súd vo svojom rozhodnutí postupoval správne.
zdroj: rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7 As 9/2021 zo dňa 8. júna 2022
