Účelom Smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „Smernica“), je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
Dňa 15.07.2021 sa týmito otázkami zaoberala Veľká komora Súdneho dvora Európskej únie v prejudiciálnom konaní v spojených veciach C‑804/18 a C‑341/19.
V prvej veci (C‑804/18) išlo o spor medzi žalobkyňou a nemeckou spoločnosťou WABE eV prevádzkujúcou tisíce jaslí po celom Nemecku. Sieť jaslí zamestnáva okolo 600 zamestnancov a navštevuje ich približne 3.500 detí. WABE eV deklaruje, že je politicky nestranné a nezávislé od akéhokoľvek vierovyznania. Žalobkyňa je zamestnankyňou od roku 2014. V marci 2018 spoločnosť WABE eV prijala interný predpis o dodržiavaní zásady neutrality, s čím bola žalobkyňa oboznámená 31. mája 2018, tak ako všetci zamestnanci prichádzajúci do kontaktu s rodičmi a deťmi. Pravidlá obsahovali napr. povinnosť zdržať sa akýchkoľvek politických, filozofických alebo náboženských vonkajších prejavov voči rodičom, deťom a tretím osobám, nenosiť žiadne viditeľné symboly svojho politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, či nevykonávať pred rodičmi, deťmi a tretími osobami žiadne obrady vyplývajúce z tohto presvedčenia. 1. júna 2018 žalobkyňa prišla do práce, majúc na sebe moslimskú šatku. Vzhľadom na to, že žalobkyňa si šatku odmietla dať dole, riaditeľka jaslí ju poslala domov. Tak sa stalo aj 4. júna, kedy okrem uvoľnenia z práce bola žalobkyňa súčasne napomenutá, a preto sa rozhodla obrátiť na nemecký pracovný súd (Arbeitsgericht) v Hamburgu domnievajúc sa, že ide o vážne narušenie slobody viery a vierovyznania, a na to, aby bol prípustný, musí vychádzať z preukázaného a konkrétneho rizika. Vnútroštátny súd sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, o tom, či interný predpis zamestnávateľa, ktorý zakazuje nosenie akýchkoľvek viditeľných symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, predstavuje priamu, prípadne nepriamu, diskrimináciu zamestnancov v zmysle Smernice. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. b) Smernice vykladať tak, že interný predpis podniku (zamestnávateľa), ktorý zakazuje zamestnancom nosiť akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, môže byť odôvodnený vôľou zamestnávateľa uplatňovať politiku politickej, filozofickej a náboženskej neutrality voči svojim klientom alebo užívateľom s cieľom zohľadniť ich legitímne očakávania?
Vo veci C‑341/19 išlo o spor medzi žalobkyňou a spoločnosťou prevádzkujúcou reťazec drogérií v Nemecku, MH Müller Handels GmbH (ďalej len „spoločnosť MH“) o zákonnosti príkazu, ktorý žalobkyni dala spoločnosť MH, konkrétne povinnosti zdržať sa používania nápadných a rozmerných symbolov politickej, filozofickej alebo náboženskej povahy na pracovisku. Žalobkyňa sa na vnútroštátnych súdoch domáhala sa určenia neplatnosti uvedeného príkazu a priznania náhrady spôsobenej škody. Spoločnosť MH argumentovala, že cieľom povinnosti zavedenej internou smernicou je zachovať neutralitu v rámci podniku a predchádzať konfliktom medzi zamestnancami, ktoré sa v čase pred podaním žaloby niekoľkokrát prejavili. Spoločnosť MH tieto konflikty pripisovala rôznym náboženstvám a kultúram prítomným v podniku. Vnútroštátny súd sa na Súdny dvor Európskej únie obrátil s otázkou, či môže byť interný predpis, primeraný len vtedy, ak je podľa tohto predpisu zakázané nosenie akýchkoľvek viditeľných symbolov náboženského, politického alebo filozofického presvedčenia, a nie len nosenie nápadných symbolov?
Súdny dvor Európskej únie k prvej otázke C‑804/18 odkazuje na svoju predošlú rozhodovaciu prax, tak že interný predpis súkromného podniku zakazujúci nosenie akéhokoľvek viditeľného symbolu politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku že takéto pravidlo nepredstavuje diskrimináciu, keďže sa bez rozdielu týka všetkých prejavov takýchto presvedčení a zaobchádza rovnakým spôsobom so všetkými zamestnancami podniku tak, že im ukladá všeobecným a nediferencovaným spôsobom konkrétne neutralitu v obliekaní, ktorá bráni noseniu takýchto symbolov (Rozsudok zo 14. marca 2017, G4S Secure Solutions, C‑157/15, EU:C:2017:203, body 30 a 32). Keďže totiž každá osoba môže mať buď náboženstvo alebo vieru, takéto pravidlo, pokiaľ sa uplatňuje všeobecne a nediferencovaným spôsobom, nezavádza rozdielne zaobchádzanie založené na kritériu neoddeliteľne spojenom s náboženstvom alebo s vierou, a preto sa nemožno domnievať, že v prípade žalobkyne došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu priamo založenému na náboženskom presvedčení. Články 1 a 2 ods. 2 písm. a) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútorné pravidlo podniku, ktoré zakazuje zamestnancom nosiť akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, nepredstavuje vo vzťahu k zamestnancom, ktorí dodržiavajú určité pravidlá týkajúce sa odevov na základe náboženských predpisov, priamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere v zmysle tejto smernice, ak je toto pravidlo uplatňované všeobecným a nediferencujúcim spôsobom.
Na druhú otázku (C‑804/18) Súdny dvor Európskej únie odpovedá tak, že článok 2 ods. 2 písm. b) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že interný predpis zakazujúci zamestnancom nosiť akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, môže byť odôvodnený vôľou zamestnávateľa sledovať politiku politickej, filozofickej a náboženskej neutrality voči klientom a užívateľom pod podmienkami, že v prvom rade táto politika zodpovedá skutočnej potrebe tohto zamestnávateľa, ktorú musí tento zamestnávateľ preukázať tak, že zohľadní najmä legitímne očakávanie uvedených klientov alebo užívateľov, ako aj nepriaznivé dôsledky, ktoré by vznikli tomuto zamestnávateľovi v prípade neexistencie takejto politiky, vzhľadom na povahu jeho činnosti alebo kontext, do ktorého patria. V druhom rade, že toto rozdielne zaobchádzanie je schopné zabezpečiť riadne uplatňovanie tejto politiky neutrality, čo predpokladá, aby táto politika bola vykonávaná koherentným a systematickým spôsobom, a v treťom rade, že tento zákaz bude obmedzený na nevyhnutné minimum vzhľadom na skutočný rozsah a závažnosť nepriaznivých dôsledkov, ktorým sa chce zamestnávateľ vyhnúť takýmto zákazom.
Súdny dvor v treťom rade (1. otázka vo veci C‑341/19) skúmal, či sa takýto zákaz vzťahuje na akúkoľvek viditeľnú formu vyjadrenia politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, alebo stačí, ak sa tento zákaz obmedzí na nápadné rozmerné symboly, ak je vykonávaný koherentným a systematickým spôsobom. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že článok 2 ods. 2 písm. b) bod i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že interný predpis zakazujúci na pracovisku nosenie viditeľných politických, filozofických alebo náboženských symbolov s cieľom zabezpečiť politiku neutrality v rámci tohto podniku, môže byť odôvodnený, len ak sa takýto zákaz vzťahuje na akúkoľvek viditeľnú formu vyjadrenia politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia. Zákaz, ktorý sa obmedzuje na nosenie nápadných a rozmerných symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia, môže predstavovať priamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere, ktorá nemôže byť v žiadnom prípade odôvodnená na základe tohto istého ustanovenia.
O poslednej otázke Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že vnútroštátne ustanovenia chrániace slobodu myslenia, viery a náboženstva ako hodnotu, ktorej súčasné demokratické spoločnosti pripisujú väčšiu dôležitosť už mnoho rokov, možno zohľadniť ako ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu zásady rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 8 ods. 1 Smernice. V tejto súvislosti pripomína, že pri skúmaní primeranosti obmedzenia vyplývajúceho z opatrenia určeného na zabezpečenie uplatňovania politiky politickej, filozofickej a náboženskej neutrality v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) Smernice treba zohľadniť rôzne dotknuté práva a slobody a že vnútroštátnym súdom prináleží, aby vzhľadom na všetky okolnosti predmetného prípadu zohľadnili existujúce záujmy a upravili obmedzenia predmetných slobôd na nevyhnutné minimum. Zároveň konštatuje, že normotvorca tým, že v Smernici nevykonal nevyhnutné zosúladenie medzi slobodou myslenia, viery a náboženstva a legitímnymi cieľmi, na ktoré sa možno odvolávať ako odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania, a tým, že ponechal starostlivosť o vykonanie tohto zosúladenia členským štátom a ich súdom, umožnil zohľadniť kontext vlastný každému členskému štátu a priznať každému z nich určitú mieru voľnej úvahy v rámci tohto zosúladenia.
Zdroje: Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 15.07.2021 v spojených veciach C‑804/18 a C‑341/19
