Obeťou súčasnej pandémie sa okrem ľudských životov a zdravotníctva stala aj ekonomika postihnutých štátov. Slovensko nie je výnimkou, o čom svedčia aj informácie o hromadnom prepúšťaní v spoločnostiach Decodom a PSS Group Detva. Dôvodom je povinné zatváranie prevádzok, obava zo šírenia nákazy, ale najmä pokles objednávok a dopytu po výrobkoch v jednotlivých odvetviach.
Prečo súčasné opatrenia nestačia?
Záchranou pred prepúšťaním a krachom spoločností mal byť balíček opatrení pre podnikateľov na udržanie pracovných miest a podporu zamestnancov, ako aj zamestnávateľov, ktorý predstavili Vláda SR s Ministerstvom hospodárstva koncom marca 2020. Balíček priniesol ako kľúčové riešenie pre podnikateľov opatrenie, na základe ktorého si zamestnávatelia, ktorí z dôvodu koronakrízy museli uzavrieť svoje prevádzky, a teda ich zamestnanci nemohli pracovať, môžu od 6.4.2020 žiadať od štátu príspevok na vyplatenie miezd týmto zamestnancom. V takýchto prípadoch zamestnanec bude dostávať 80% priemernej hrubej mzdy, ktorú zamestnávateľovi následne preplatí štát za podmienky, že takéhoto zamestnanca aspoň 2 mesiace po skončení vyplácania príspevku neprepustí.
Podstatným obmedzením sa stal limit pre výšku príspevku, ktorú od štátu na udržanie pracovných miest môže získať jeden zamestnávateľ, a to na sumu 200 000 eur mesačne. Táto suma pri spoločnostiach, ktoré zamestnávajú napríklad 500 zamestnancov predstavuje príspevok na zamestnanca len vo výške 400 eur, a teda nemá šancu pokryť 80% hrubej mzdy zamestnanca takejto spoločnosti. Uvedené opatrenie je síce nápomocné pri riešení situácie pre malé a stredné podniky, avšak v prípade veľkých firiem, ktoré zamestnávajú stovky až tisíce zamestnancov, je tento model neuplatniteľný.
Firmám, ktoré síce neboli povinné svoje prevádzky zatvoriť, ale ich tržby z dôvodu koronakrízy poklesli, priniesol balíček opatrení riešenie v podobe príspevku na zamestnanca vypočítaného podľa poklesu tržieb zamestnávateľa. Maximálna výška príspevku na zamestnanca v prípade 80%-ného poklesu tržieb zamestnávateľa je pritom 540 eur. Pri stovkách zamestnancov príspevok, ktorý ani spolovice nezodpovedá výdavkom zamestnávateľa na zamestnanca, môže byť len ťažko záchranou pred hromadným prepúšťaním vo väčších firmách, najmä ak v posledných mesiacoch utrpeli značné straty.
Kurzarbeit a jeho verzie
Uvedené nedostatky súčasného systému podpory zamestnanosti a podnikania by mal vyriešiť nemecký model s názvom kurzarbeit. Uvedený pojem je posledné dni často skloňovaným plánom na záchranu veľkých zamestnávateľov, avšak o jeho význame či podobách v susedných štátoch sa až tak otvorene nediskutuje.
Kurzarbeit, ako nemecký vynález, preukazoval svoje výhody už od roku 1910, no ako nesmierne účinný sa ukázal najmä počas hospodárskej krízy v rokoch 2008 až 2010, kedy ho podľa OECD využilo až 25 členských štátov tejto organizácie. Samotný výraz kurzarbeit znamená „krátka práca“ alebo „krátky pracovný čas“. Ide o schému, ktorá sa uplatňovala spočiatku najmä v stavebníctve, keďže pre počasie nebolo možné stavebníkom zadávať prácu rovnomerne po celý rok. Aby ich zamestnávatelia nemuseli prepúšťať na obdobie, keď im nemohli zadať prácu, tak došlo k dohode medzi zamestnávateľmi, odbormi a štátom, prostredníctvom ktorej zamestnávatelia skrátili pracovný čas, a teda aj mzdu zamestnancom, a ich pracovné miesta aj počas obdobia, po ktoré reálne prácu zamestnanci nevykonávali, udržiavali ďalej. Za udržanie pracovných miest im štát prispieval na mzdy zamestnancov, napr. vo výške 60% čistej mzdy, v prípade zamestnanca s dieťaťom vo výške 67%, a zvyšok doplatil zamestnávateľ, ktorý zamestnanca ani po skončení poberania príspevku nemohol po stanovenú dobu prepustiť.
Obdobná schéma bola od ekonomickej krízy v rôznych variantoch zaradená medzi inštitúty ochrany pracovných miest vo viacerých európskych štátoch, svoju opodstatnenosť ukazuje však najmä v časoch krízy, akou je aj súčasná pandémia. Napríklad v susednej Českej republike sa rozhodli nasledovať tento ekonomický fenomén v jeho pozmenenej verzii, ktorá bola predstavená ako ekonomický plán Antivirus. V mnohom sa ponáša na opatrenia, ktoré na boj s vírusom COVID-19 prinieslo MH SR s Vládou SR.
Podľa plánu Antivirus v prípade, ak zamestnanec svoju prácu nevykonáva, pretože je v karanténe alebo preto, že zamestnávateľ musel uzavrieť svoju prevádzku, je mu od zamestnávateľa vyplácaná mzda vo výške 100% priemernej mesačnej mzdy. Zamestnávateľ okrem mzdy odvedie štátu za zamestnanca aj odvody, za čo mu štát preplatí 80% súčtu týchto súm, najviac však 39 000 Kč ( približne 1 450 eur) na jedného zamestnanca mesačne. Avšak v prípade, ak sú problémy len na strane zamestnávateľa, napríklad jeho tržby poklesli o viac ako 30%, tak je povinný vyplácať zamestnancom 60% ich priemernej mzdy, na čo mu štát poskytne príspevok vo výške 60% výdavkov na zamestnanca, najviac však vo výške 29 000 Kč na každého zamestnanca mesačne (približne 1 077 eur).[1] Celková výška príspevku limitovaná nie je, a preto tento model bol prijatý aj väčšími podnikateľmi, hoci výška príspevku, ako aj mzdy zamestnanca prišla mnohým prinízka.
Aký je plán pre Slovensko?
Pre verejné média sa vládni predstavitelia na čele s Ministrom hospodárstva, Richardom Sulíkom, vyjadrili, že kurzarbeit predstavuje jedno z možných a najpríťažlivejších riešení na udržanie zamestnanosti a pomoci ekonomike aj v prípade Slovenska. Podobne ako Česká republika pôjdeme zrejme vlastnou cestou, tá by mala podľa dostupných informácií predstavovať rozloženie záťaže medzi zamestnávateľa, štát, ale aj zamestnanca.
Najsilnejšiu z variant tohto rozloženia záťaže by pritom mal predstavovať pomer 20-60-20. Zamestnávateľ by podľa tohto modelu mal uhrádzať 20% priemernej mzdy zamestnancovi, štát by mal takémuto zamestnávateľovi prispieť na mzdu zamestnanca do výšky 60% vyplatenej mzdy, a napokon zamestnanec by sa musel „vzdať“ 20% svojej priemernej mzdy. V skratke, zamestnanec bude mať vyplatených 80% svojej priemernej mzdy a zamestnávateľ sa bude podieľať na tejto sume vo výške 20% priemernej mzdy.
Martina Nemethová, hovorkyňa Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR), ktorá zastupuje tisíce zamestnancov, uviedla, že KOZ SR sa k možnosti kurzarbeitu stavia pozitívne, poukázala však na to, že zamestnávateľ by mal mať povinnosť pracovné miesto a aj zamestnanca udržať aj po skončení poberania príspevku. Jedným dychom však dodala, že nesúhlasí:
„s navrhovaným modelom 60-20-20, keď 60 percent zaplatí štát, 20 percent prispeje zamestnávateľ a zamestnanec sa vzdá 20 percent zo svojho platu. Toto rozdelenie považujeme za neprimerané a výrazne v neprospech zamestnanca.“
Týmto načrtá, čo bude zrejme problémom pre mnohých iných zamestnancov, a to skrátenie príjmu o 20% po momentálne neurčiteľnú dobu.
Z pohľadu podnikateľov sa toto riešenie môže zdať ako primerané, nakoľko sa výrazne znížia náklady na zamestnancov počas nadchádzajúceho obdobia, výdavky, ktoré so sebou prináša prepúšťanie zamestnancov, ale aj potenciálne budúce výdavky na zaškoľovanie nových zamestnancov. V prípade zamestnávateľov, ktorí však utrpeli priveľké prepady tržieb nemusí byť myšlienka udržania si zamestnanca za 20% jeho priemernej mzdy dostatočné lákavá na to, aby uvedené pracovné miesta aj skutočne udržali.
Najväčším nákladom bude uvedené opatrenie zrejme predstavovať pre štátny rozpočet. Aj keď sa odhaduje, že náklady, ktoré predstavuje vyplácanie dávky v nezamestnanosti pre prepustených zamestnancov, ako aj administratíva s tým spojená by sčasti náklady kurzarbeit-u pokryli, momentálne ide len o hypotetické čísla a výpočty. Navyše Slovenská republika nemá na rozdiel od Nemecka pre takéto prípady zriadený fond nezamestnanosti, do ktorého by zamestnávatelia a zamestnanci roky prispievali, práve pre tento účel, teda uvedené financie bude potrebné cielene hľadať.
Finálny plán pomoci veľkým firmám bude podľa verejnej objednávky známy v najbližších dňoch. Svoje slovo v ňom budú podľa všetkého mať zástupcovia zamestnancov, ale aj zamestnávateľov, zatiaľ je však isté, že bez štátnej pomoci a ochoty tripartity bude naša ekonomika ťahať za kratší koniec.
Zdroj: MH SR, Úrad Vlády SR
