Význam práva na spravodlivý proces

Právo na spravodlivý proces je zrejme najskloňovanejším právom, ktoré verejnosť pozná. Či už ide o vyjadrenia obvinených alebo obžalovaných pri namietaní jeho porušenia, alebo vyjadrenia mediálne známych osôb najmä k politickým kauzám, vždy ide o tému, ktorá je vnímaná verejnosťou citlivo. Takýto prístup je na mieste, nakoľko ide o jedno zo základných ľudských práv, ktoré je garantované každému jednotlivcovi v demokratickom právnom štáte. Toto právo je v podmienkach slovenskej legislatívy garantované Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Listinou základných práv a slobôd a tiež Chartou základných práv Európskej únie. Ide o právo, ktoré pozostáva zo súboru iných práv, a ktorého podstatou je rovnako a nezaujato pristupovať k stranám sporu zo strany súdov či štátnych orgánov. Inými slovami ide o právo, ktoré zaručuje spravodlivú ochranu iných práv.

Pojem právo na spravodlivý proces nie je v žiadnej norme expressis verbis definovaný, nakoľko ho vzhľadom na jeho rozsah nie je možné presne ohraničiť a formulovať. Pod toto právo však možno subsumovať právo na prístup k súdu, právo na spravodlivú súdnu ochranu, rešpektovanie prezumpcie neviny, dôkazné bremeno spočívajúce v trestnom konaní na prokuratúre a akékoľvek pochybnosti sú v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, právo odoprieť výpoveď a nepoužiť takéto právo proti podozrivým osobám na účely usvedčenia, právo byť prítomný na súdnom konaní, zásada ne bis in idem a mnohé iné.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nevykladá pojem spravodlivý proces iba s ohľadom na priame znenie ústavných textov. teda že by obsahom tohto pojmu boli iba tie práva, ktoré sú výslovne uvedené v piatej hlave Listiny základných práv a slobôd či v čl. 6 Dohovoru, ale naopak extenzívne interpretačne dotvára obsah spravodlivého procesu tým, že pod tento pojem zahrňuje aj ďalšie práva pre účastníkov konania a zároveň povinnosti pre rozhodujúce orgány ako zachovanie práva na náležité odôvodnenie rozhodnutí či povinnosť vysporiadať sa so všetkými navrhnutými dôkazmi. Tieto princípy je nutné aplikovať aj na rozhodnutia štátnych orgánov či stavovských organizácií, ktoré rovnako ako súdy zasahujú do práv a povinností spravovaných subjektov či členov, pretože týmito rozhodnutiami môžu priamo zasiahnuť do ich ústavných práv.

Ústavný súd SR chápe poňatie práva na spravodlivý proces ako systém právnych hodnôt. Jedná sa o hodnoty hmotného, procesného práva, ale aj o princípy sudcovskej morálky či postupy súdnej sústavy. Celkovo vytvárajú kvalitu procesu a zaisťujú férové konanie. Nevyhnutne z toho vyplýva, že aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces, musí byť naplnené právo na prístup k súdu. Takýto záver vyslovil aj ESĽP vo svojom rozhodnutí vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 21. februára 1975.

V prípade práva na prístup k súdu ide o povinnosť štátu vytvoriť jednotnú súdnu sústavu, ktorá spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a povinnosť štátu umožniť každému, kto bol na svojich právach ukrátený, aby mal možnosť uplatniť ich na súde. Z pohľadu článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru je povinnosťou štátu zabezpečiť dostupnosť súdov a vytvoriť sústavu súdov, ktorá bude zodpovedať kritériám podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. V zmysle práva EÚ právo na prístup k súdu zahŕňa aj dostupnosť súdov s prístupnou jurisdikciou, prístup k informáciám, prístupnosť súdnych rozhodnutí, geografickú dostupnosť súdov alebo zachovanie primeraných lehôt na prejednanie veci. Právo na prístup k súdu tvorí obsah práva na spravodlivú súdnu ochranu, ktoré je ďalším z práv zahrňujúcich právo na spravodlivý proces.

Právo na spravodlivú súdnu ochranu obsahuje cely reťazec práv ako právo podať žalobu na súd, právo na súd určitej kvality, ktorý bude nestranný a nezávislý a právo na spravodlivé súdne konanie. Subjektmi práva na spravodlivé súdne konanie je oprávnený a povinný, pričom oprávneným subjektom je každý a povinným subjektom je štát. Rozhodnutia súdov musia spĺňať prísne kritéria z hľadiska nielen formálnych, ale najmä obsahových náležitostí, teda musia byť náležite odôvodnené, vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe v skutkovo a právne podobných prípadoch, nesmú byť svojvoľné, arbitrárne a sledovať iný, ako legitímny cieľ, musia byť výsledkom nezávislého a nestranného rozhodovania bez akéhokoľvek mediálneho, politického tlaku, alebo tlaku verejnosti, a v neposlednom rade musia rešpektovať princíp prezumpcie neviny.

Veľký dôraz sa kladie aj na samotné odôvodnenie rozhodnutia. Právo na odôvodnenie rozhodnutia a zákaz svojvôle sú pritom odvoditeľné zo samotných princípov právneho štátu, v ktorom je neprípustné, aby štát svojvoľne zasahoval do práv jednotlivca bez toho, aby vedel logickým a spravodlivosti zodpovedajúcim základom zdôvodniť takýto zásah. Ústavný súd vo svojej judikatúre za svojvôľu označil situácie, kedy dôjde ku extrémnemu nesúladu medzi právnymi závermi s vykonanými skutkovými zisteniami, ďalej vtedy, keď rozhodujúci orgán nerešpektuje kogentnú normu alebo pokiaľ rozhodnutie založí na právnej interpretácii, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (prílišný formalizmus), alebo na interpretácii a aplikácii pojmov v inom ako zákonom stanovenom a právnemu mysleniu konsenzuálne akceptovanom význame, a nakoniec, keď ide o rozhodnutie existujúce bez bližších zásad odvodených z právnej normy. Každý má právo byť oboznámený o tom, aké boli dôvody zásahu verejnej moci do jeho práv, či už ide o súdy alebo o iné orgány štátnej správy. Rovnako musia byť zdôvodnené postupy, za akých dospeli k danému rozhodnutiu, z akých dôkazov vychádzali a o aké právne normy sa opierajú. V prípade, ak nevyhovejú návr­hom účas­tní­kom na vy­ko­na­nie dô­ka­zu, mu­sia vo svo­jom roz­hod­nu­tí od­ôvod­niť, pre­čo tak­to pos­tu­po­va­li, z aké­ho dô­vo­du dô­kaz ne­vy­ko­na­li. Súd alebo štátny orgán si ne­mô­že bez riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia vy­be­rať dô­ka­zy a pod­ľa to­ho cie­le­ne sme­ro­vať ko­na­nie. Roz­hod­nu­tie, kto­ré obsahuje o­dô­vod­ne­nie zaned­ba­teľ­né­ho roz­sa­hu a kva­li­ty, po­ru­šu­je zá­klad­né prá­va účas­tní­ka. O to viac to platí, ak ide o konanie trestného charakteru.

Legitímne úsilie štátu potierať závažnú, spoločensky nebezpečnú a nežiaducu kriminalitu nemôže byť realizované tak, že orgány činné v trestnom konaní (OČTK) urobia k dosiahnutiu tohto cieľa čokoľvek, čo považujú v danej chvíli z hľadiska chceného a predsavzatého cieľa za vhodné. Rovnako je porušením práva na spravodlivý proces, ak by OČTK či súdy pričítali dôkaznú núdzu na ťarchu obvineného, pretože by nešlo o nestranné rozhodnutie. Nedošlo by k riadnemu preukázaniu spáchania trestnej činnosti, ale išlo by o účelové konanie s cieľom usvedčiť dopredu určeného páchateľa.

Práve na takéto postupy sa v súčasnosti sťažujú obžalovaní či obvinení, keď vyčítajú najmä OČTK prispôsobovanie si dôkaznej situácie na konkrétnych páchateľov. Za pozornosť stojí, že ku dnešnému dňu existuje už 16 rozhodnutí zo strany Ústavného súdu SR v prospech obvinených, kde boli konštatované porušovania práv zo strany štátu, a to len za rok 2021. Hlavným argumentom Ústavného súdu SR pritom boli práve nedostatočné odôvodnenia rozhodnutí, či iracionálne alebo logicky si odporujúce argumenty súdov či prokuratúry, ktorými boli zasahované do práv jednotlivcov.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP, ako napr. v prípadoch Ruiz Torija proti Španielsku alebo Georgiadis proti Grécku, sa pritom nevyžaduje podrobná odpoveď na všetky otázky, naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia však predpokladá taký rozsah argumentácie OČTK a súdu, ktorý sa vzťahuje na zásadné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. OČTK a súdy sú povinné v odôvodnení svojich rozhodnutí logicky vysvetliť svoje postupy a závery, ku ktorým dospeli. Pokiaľ ide o argument, ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Nezaujatie žiadneho stanoviska k zásadným argumentom je nutné považovať aj zaujatie takého stanoviska, ktoré je nelogické, iracionálne, v rozpore so zisteným skutkovým stavom a teda arbitrárne. Taký postup  OČTK a súdu, keď je rozhodnutie odôvodnené hrubo formálne, tendenčne, nelogicky a iracionálne, iba za účelom, aby bola naplnená jeho formálna podmienka,  je nutné označiť za nezlučiteľný s čl. 6 Dohovoru.

Právo na spravodlivý proces je oprávnene považované za základný pilier všetkých demokratických štátov. Práve ochrana základných ľudských práv a rešpekt k nim zo strany orgánov verejnej moci je znakom vyspelej demokracie a úrovne právneho štátu. Iba taký štát, ktorý uznáva základné ľudské práva a dokáže zabezpečiť ich riadne uplatňovanie a ochranu prostredníctvom súdnej moci, má nárok na civilizačný úspech v dlhodobom merítku.