Konania predchádzajúce ústavnej sťažnosti
Sťažovateľka sa pred okresným súdom domáhala voči zamestnávateľovi a poisťovni (v konaní vystupujúci ako vedľajší účastník v 1. a 2. rade) zaplatenia odškodnenia pozostalého rodiča, spolu s náhradou nákladov spojených s pohrebom v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Svoj návrh zdôvodnila tým, že jej syn spolu s kamarátom prijali ponuku brigády u zamestnávateľa, ktorú im sprostredkoval syn zamestnávateľa (ktorý bol zároveň jeho obchodným partnerom).
V dohodnutý deň sa mali dostaviť na pracovisko, kde im syn zamestnávateľa vysvetlil podstatu práce, ktorou bola výmena starých strešných krytín za nové. Po uvedenom sa spoločne premiestnili na strechu a začali pracovať. Počas práce synovi sťažovateľky ušiel pod nohami nepripevnený plech, prečo následne prepadol odkrytou časťou strechy z výšky asi 6m na betónovú podlahu. Druhý deň na následky tohto pádu podľahol. Na základe týchto skutočností sa sťažovateľka domáhala zaplatenia 262 806 Kč, ako jednorazového odškodnenia pozostalého rodiča. Okresný súd jej návrhu vyhovel, nakoľko mal zato, že medzi synom sťažovateľky a zamestnávateľom vznikol pracovnoprávny vzťah vo forme faktického pracovného pomeru. Vychádzal pri tom hlavne z vykonaného dokazovania – výsluchov účastníkov konania. Už v konaní pred prvostupňovým súdom mal súd za preukázané, že niektoré výpovede svedkov zamestnávateľa boli natoľko nedôveryhodné, že za ne udelil aj poriadkovú pokutu a v jednom prípade inicioval aj začatie trestného konania.
Krajský súd dôkazy vykonané okresným súdom prehodnotil, dospel k záveru, že k vzniku faktickému pracovnému pomeru nedošlo a rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Posúdenie a rozhodnutie krajského súdu nepovažoval za správne, zastal názor, že krajský súd si nesprávne vyložil inštitút faktického pracovného pomeru. Odvolací súd odvolanie znova prejednal, zopakoval výsluchy svedkov a opätovne žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia v tom, že medzi jej synom a zamestnávateľom vznikol faktický pracovný pomer, keď to nepodložila žiadnym dôkazom. Tiež mal zato, že žalobkyňa nepreukázala, že jej syn a zamestnávateľ jednali o nástupe do práce. Opätovne podané dovolanie bolo súdom zamietnuté, keďže podľa názoru súdu v ňom chýbal dostatočne vymedzený dovolací dôvod.
Ústavná sťažnosť
Ústavný súd ČR po preskúmaní všetkých náležitostí sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná. Odvolací súd totižto porušil princíp viazanosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa ako záruky realizácie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd dospel vo svojom rozhodnutí aj k takým záverom, ktoré z vykonaného dokazovania vôbec nevyplývali. Vyslovil, že v novom rozhodnutí by mal súd jasne vysvetliť, ako sa vysporiadal so všetkými aspektami záväzného právneho názoru, ako s nimi pracoval a aké nové závery z nich vyvodil. Nemusí ísť vždy odlišné od tých predošlých, avšak musí byť jasné, že sa zaviazaný súd vysloveným právnym názorom riadil bezvýhradne. Ďalej uviedol:
„Kasační rozhodnutí je třeba číst pečlivě, i „mezi řádky“, a řídit se jím nikoliv jen formálně, ale především materiálně, a detailně se vypořádat se vším, co nadřízený soud naznačil. Opačný postup, tedy snaží-li se zavázaný soud za každou cenu obhájit svůj původní verdikt, je projevem nepřípustné svévole znamenající také porušení ústavně zaručeného práva na spravedlivý proces.“(Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. IV. ÚS 3073/15, zo 17. marca 2016).
Z týchto dôvodov Ústavný súd ČR rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a krajského súdu zrušil, nakoľko nimi bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý proces.
