V každej odbornej literatúre týkajúcej sa problematiky väzby a väzobného stíhania autori zdôrazňujú, že väzba má byť prostriedok ultima ratio. To znamená, že za splnenia zákonom daných predpokladov je možné o použití tohto inštitútu uvažovať až ako o najkrajnejšom riešení. Takáto teoretická rovina, ktorá správne predpokladá, že zásah do základných ľudských práv a slobôd v takomto rozsahu je možný iba ojedinele a zákonom stanoveným spôsobom v zmysle článku 17 ods. 2 Ústavy SR, však naráža na praktické skúseností trestných obhajcov. Hoci dnešná právna úprava poskytuje v odôvodených prípadoch modernú a humánnejšiu náhradu väzby ako nosenie elektronického monitorovacieho systému, zloženie sľubu, peňažnej záruky či dohľad probačného a mediačného úradníka, prax ukazuje pomerne veľkú neochotu súdov využívať tieto prostriedky náhrady väzby.
Väzba ako fakultatívny inštitút je primárne upravená v prvom diele Trestného poriadku (TP) v ustanoveniach paragrafov 71 až 84. Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Zároveň musí byť kumulatívne splnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia §71 ods. 1 písm. a) až c) TP pre uvalenie jednej z troch typov väzby alebo ich vzájomnej kombinácii.
Ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, môže súd rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby z dôvodu tzv. útekovej väzby.
V prípade tzv. kolúznej väzby pôjde o prípady, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Tento typ väzby je pritom najprísnejší zo všetkých kategórií a zakladá omnoho väčšie obmedzenia obvineného vo výkone väzby ako v samotnom výkone trestu odňatia slobody.
Posledným typom väzby je väzba preventívna, resp. pokračovacia, pri ktorej súd vezme obvineného do väzby, ak z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas, pričom základná lehota väzby je v prípravnom konaní sedem mesiacov.
Podmienky väzby v SR
Slovenská republika je v otázke väzby, a to či už jej nadužívaniu alebo podmienkach v nej, ďaleko nielen za európskym priemerom ale aj za štandardom doby 21. storočia. Samotná neochota sudcov nahrádzať väzbu inými zaisťovacími inštitútmi sa prejavuje na dlhodobej preplnenosti slovenských väzníc. Práve tieto moderné inštitúty mali pomôcť k jej zníženiu tohto alarmujúceho stavu, avšak bez ich využívania v praxi bude naďalej platiť stav, kde na 100-tisíc obyvateľov má Slovensko takmer 2 a pol násobne viac osôb vo výkone väzby a trestu ako je bežné v západnej Európe.
S prihliadnutím na túto skutočnosť situáciu komplikuje aj žalostná vybavenosť slovenských ústavov pre výkon väzby. Ústavy na výkon väzby majú v zásade dva režimy výkonu väzby. Ide o režim v otvorenom a v uzatvorenom oddelení. Jediný rozdiel medzi nimi je ten, že pri otvorenom oddelení obvinení môžu vyjsť zo svojej cely na chodbu. V prípade zaradenia v rámci vnútornej diferenciácie väznice do tzv. uzavretého oddelenia väzby má obvinený na svoj priestor iba 3,5m2, pričom v praxi je to v dôsledku preplnenosti väzby aj menej. Takýto obvinený trávi 23 hodín denne na uzavretej cele, pričom má nárok na minimálne hodinu denne na vychádzku v uzatvorenom prostredí bez výhľadu na okolie. Sprcha je povolená minimálne 2x týždenne pre mužov, a každý deň pre ženy. Obvinený môže telefonovať s maximálne piatimi osobami v rozsahu polhodiny týždenne a nie je mu umožnená kontaktná návšteva jeho blízkych. Tá sa uskutočňuje prostredníctvom telefónu cez hrubé sklo. Obvinený nemá nárok na prácu, aktivitu ani iné činnosti okrem vypožičania kníh a sledovania televízie raz týždenne v trvaní jednej hodiny. V prípade, ak ide o kolúznu väzbu, toto nastavenie je ešte o to prísnejšie, že obvinený neprichádza do kontaktu s inými obvinenými, nechodí mu pošta na dennej báze a má obmedzený telefonický kontakt a návštevy. Treba podotknúť, že rovnaké opatrenia majú v rámci vyspelých demokratických krajín väznice v USA typu Supermax, ktoré ale väznia už odsúdených páchateľov tých najhorších skutkov častokrát na doživotie.
Podmienky väzby a jej nadužívanie dlhodobo kritizujú nielen slovenské organizácie ako Slovenská advokátska komora, ktorá poukazovala na extrémne nedostatky väzby vo svojej tlačovej správe z 03.03.2021, ale aj medzinárodné inštitúcie ako Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT). Ten vo svojich výročných správach opakovane kritizuje zásadne nedostatky a nezáujem ich odstrániť zo strany kompetentných. Poukazuje na neustále porušovanie ľudských práv zo strany štátu voči obvineným vo väzbe vyplývajúcich najmä z Európskeho dohovoru o ľudských právach, a to pri systéme návštev, vynútenej nečinnosti, vybaveniu a rozmerom ciel, špine a neľudskému zaobchádzaniu.
Treba mať na pamäti, že obvinení sú stále v očiach zákona nevinní ľudia a tieto podmienky nie sú v európskych pomeroch vyhovujúce ani pre odsúdených. V neposlednej miere kritizovali mieru samovrážd obvinených vo väzbe, ktorá každý rok pravidelne dosahuje dvojciferné číslo, zväčša nepresahujúce počet 20 prípadov ročne.
Rozhodovanie o väzbe v praxi
Hoci sú samotné podmienky väzby nevyhovujúce a väznice preplnené, súdy stále pomerne často berú obvinených do väzby aj v prípadoch, kde je diskutabilné splnenie materiálnych či formálnych podmienok väzby. Ústavný súd Českej republiky rozhodoval o sťažnosti obvineného vo veci pod sp. zn. II. ÚS 1959/22, ktorý sa domáhal vyslovenia porušenia jeho ústavných práv a slobôd zo strany všeobecných súdov, ktoré ho vzali do väzby a následne ju predlžovali. V tomto prípade bol sťažovateľ podozrivý z neobjasnenej vraždy, ktorá sa stala pred desiatimi rokmi. V súčasnosti vypovedal pred políciou svedok, ktorý označil sťažovateľa za páchateľa vraždy. Z tohto dôvodu mu bolo vznesené obvinenie pre tento trestný čin, a následne bol vzatý do väzby z dôvodu tzv. útekovej väzby, a tú súdy odôvodňovali hrozbou vysokého trestu.
Judikatúra ako vnútroštátnych súdov, tak aj Európskeho súdu pre ľudské práva hovorí, že samotná výška hroziaceho trestu nemôže odôvodňovať väzbu bez toho, aby neboli dané iné objektívne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať. Ústavný súd ČR napriek tomu, že sťažovateľ naplnil materiálne predpoklady pre vyhovenie jeho sťažnosti, jeho sťažnosť zamietol. Ako dôvody uviedol výpoveď jeho bývalej partnerky, ktorá si myslí, že sa podieľal na tomto trestnom čine alebo indentikit z roku 2011, ktorý nebol zaradený do spisu, ale ktorý zodpovedal výzoru sťažovateľa. Pri odôvodení útekovej väzby ďalej Ústavný súd ČR vychádzal z pomerov páchateľa, kde poukázal na jeho prepojenie na podsvetie, nestálosť sťažovateľa v zamestnaní a vzťahoch ako dôvodov možného nezotrvania v mieste pobytu, a tiež na spôsob vykonania skutku, ktorý súd označil za „gangsterský“. Vzhľadom na tieto okolnosti, ktoré prevážili nad okolnosťami svedčiace proti väzobnému stíhaniu, sa rozhodol ústavnej sťažnosti obvineného nevyhovieť. Ústavný súd ČR poukázal práve na iné objektívne skutočnosti, odôvodňujúce podozrenie z úteku obvineného, akou je samotná výška hroziaceho trestu, a tiež na prevažujúci záujem verejnosti na riadnom vyšetrení skutku nad záujmom sťažovateľa na jeho ústavné práva.
Dopravná nehoda na Staromestskej v Bratislave vs. dopravná nehoda v Čadci
V ostatných dňoch bola verejnosť značne pobúrená tragickou udalosťou v Bratislave, pri ktorej vodič pod vplyvom alkoholu nezvládol riadenie a zrazil skupinu ľudí čakajúcich na autobusovej zastávke. Toto konanie malo za následok úmrtie piatich ľudí, podozrivého z ich usmrtenia polícia na mieste zaistila. Po dychovej skúške mu bolo nameraných 1,69 promile alkoholu v krvi. Podľa očitých svedkov mal byť vodič agresívny, nespolupracovať a vyhrážať sa polícii, čo však jeho advokát poprel s odôvodnením, že takéto správanie nie je zachytené v spisovom materiáli.
Vodič bol obvinený z trestného činu všeobecného ohrozenia, za ktorý mu hrozí 20 až 25 rokov trestu odňatia slobody alebo doživotie. Pôvodne skutok posúdili ako usmrtenie, ale prokurátor sa rozhodol pre vyššiu kvalifikáciu a podal návrh na väzobné stíhanie z dôvodu tzv. útekovej a preventívnej väzby. Takéto sprísnenie je prekvapujúce aj pre odbornú obec, ktorá toto konanie vníma ako naplnenie skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia v zmysle § 149 ods. 4 Trestného zákona, práve s ohľadom na chýbajúci prvok úmyslu. Súd nevzhliadol dôvod tzv. útekovej väzby iba pre samotnú hrozbu vysokého trestu. Súd nevzhliadol ani dôvod tzv. preventívnej väzby, keďže hrozba pokračovania v identickom alebo obdobnom konaní z konania obvineného a iných konkrétnych skutočností nevyplýva. Voči tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok dozorový prokurátor.
Takéto rozhodnutie súdu vyvolalo veľkú vlnu nevôle vo verejnosti s ohľadom na tragické okolnosti prípadu. Do porovnávania sa dostal aj prípad z Čadce, kde vodič pod vplyvom alkoholu zrazil na prechode pre chodcov matku so štvorročným dieťaťom. Vodič sa po nehode podrobil dychovej skúške s výsledkom 1,79 promile alkoholu v krvi. Polícia následne obvinila vodiča z trestného činu ublíženia na zdraví v súbehu s trestným činom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a dozorový prokurátor podal návrh na väzobné stíhanie. Súd rozhodol o jeho vzatí do väzby, keďže existuje dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Súd rovnako zhodnotil, že existuje dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom voči tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť obvinený. Práve v súvislosti s týmto rozhodnutím sa verejnosť pýtala, ako mohol byť vodič ktorý usmrtí piatich ľudí pod vplyvom alkoholu stíhaný na slobode. Následne však Krajský súd v prípade vodiča z Bratislavy rozhodol, že obvinený bude stíhaný väzobne. Súd uznal dôvodnosť obavy, že by vodič mohol pokračovať v trestnej činnosti, no hrozbu úteku súd neuznal. Senát považuje u obvineného obavu z pokračovania v trestnej činnosti za reálnu vzhľadom na jeho chovanie v deň, kedy sa skutok stal a v nadväznosti na jeho priestupkovú minulosť, kde v jeho registri priestupkov je evidovaných 16 priestupkov.
Aj tieto dva prípady ukazujú pomerne pozoruhodné rozhodnutia o väzobnom stíhaní, najmä ak súdy zhodnotili, že dôvodná obava je opodstatnená iba pri preventívnej väzbe. Treba mať na zreteli, že súdy videli ako reálnu možnosť, že obaja obvinení sa opäť uvedú do stavu stredne ťažkej opitosti, a napriek skutočnosti, že im bol políciou v zmysle zákona o cestnej premávke bezprostredne po nehode zadržaný vodičský preukaz, opäť budú riadiť motorové vozidlo. Súdy nevideli ako postačujúcu možnosť monitorovania obvinených prostredníctvom elektronických náramkov v súdom určených lokalitách, a mali za to, že je potrebné zasiahnuť do ich osobnej slobody.
Ťažko posúdiť, či je takéto rozhodnutie prospešné, a to aj vzhľadom na podmienky väzby a okolnosti skutku, alebo ide skôr o zaužívaný právny folklór uspokojujúci sa s formálnym odôvodnením väzby, najmä pre tlak médií a verejnosti. To, že média a verejnosť nechápu, že väzba nie je trest ale iba prostriedok na dosiahnutie účelu trestného konania, je v poriadku. Práve preto máme odborne zdatných právnikov vo funkciách sudcov, aby sa nenechali ovplyvniť emóciami, či už svojimi alebo verejnými, a rozhodovali striktne iba podľa zákona. Hoci sme ešte ďaleko k dosiahnutiu takto ideálneho stavu, stále platí, že nie je možné trestať osoby, ktoré nie sú právoplatne odsúdené. Aj keď skutok, ktorý spáchali môže byť šokujúci, práve normy práva zabezpečujú, aby sa pomsta davu nedostala do popredia pred spravodlivým trestom. V opačnom prípade sa stačí pozrieť do histórie, ktorá nám vďačne ukáže obdobia ľudstva a ich hrozivé podmienky, keď nevládol rozum ale emócie.
