Po podaní sťažnosti na Ústavný súd tento preskúmava, či postupom všeobecných súdov nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa a to napríklad takým spôsobom, či všeobecné súdy neporušili samotné ustanovenia podústavného práva a to excesívnym spôsobom. Totižto nerešpektovanie obsahu a zmyslu príslušných zákonných ustanovení znamená aj zásah do ústavnej roviny a to aj preto, že príslušnou podústavnou úrpavou je práve ústavná úprava realizovaná a konkretizovaná.[1] Vo vzťahu ku konaniam týkajúcich sa problematiky úpravy výchovných pomerov k maloletým deťom mu prislúcha aj povinnosť preskúmavať, či konanie pred súdom a tiež opatrenia pred ním prijaté boli v najlepšom záujme dieťaťa. Pre naplnenie vyššie uvedených cieľov Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) vymedzil nasledovné kritériá pre zverovanie detí do starostlivosti, ktoré v každom jednotlivom prípade skúma. Sú nimi:
- existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá žiada jeho zverenie do svojej starostlivosti,
- miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti tej ktorej osoby,
- schopnosť takejto osoby zabezpečiť jeho vývoj, fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,
- prianie dieťaťa.
Skutkový stav
Sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou rozhodnutie Okresného súdu Praha západ, ktorý zamietol jej návrh na zmenu úpravy výchovných pomerov rodičov k neplnoletým deťom. Týmto rozhodnutím uložil povinnosť otcovi podávať matke pravidelné písomné správy o zdravotnom stave maloletého dieťaťa, jeho školských a mimoškolských aktivitách a to vždy k 15. dňu každého kalendárneho mesiaca. Zároveň zamietol návrh otca na zmenu výchovy maloletého dieťaťa a rovnako zamietol aj návrh matky na zvýšenie výživného pre maloletého.
Okresný súd Praha západ rozsudkom zo dňa 28. apríla 2014, ktorý bol tiež napadnutý ústavnou sťažnosťou, zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutia vo veci zmeny úpravy styku sťažovateľky s maloletým tak, že styk sťažovateľky s maloletým sa neupravuje. Odvolací súd rozsudky prvostupňového súdu potvrdil. Rovnako ako prvostupňový súd, aj odvolací súd mal za preukázané, že v súčasnosti je vzťah sťažovateľky a maloletého natoľko rozvrátený, že nie je možné jeho obnovenie. Dieťa odmieta styk s matkou, nedôveruje jej, sklamala ho. Maloletý zároveň odmieta navštevovať detské krízové centrum, nakoľko podľa názoru maloletého toto ničomu nepomáha a nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal zmeniť jeho súčasný postoj k stretávaniu sa s matkou. Všeobecné súdy prihliadli na názor maloletého, ako aj na jeho vek a tak isto na znalecký posudok z odboru psychológie.
Ústavná sťažnosť
Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáhala zrušenia vyššie spomenutých rozhodnutí všeobecných súdov, pričom namietala, že boli porušené jej základné práva, príp. základné práva maloletých detí zaručených čl. 10 ods. 2, čl. 32 ods. 4 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.[2] V sťažnosti namietala aj porušenie Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súd v prvom rade posudzoval obsah sťažnosti ešte predtým, ako pristúpil k rozhodnutiu o návrhu meritórnym nálezom a dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, nakoľko postupom všeobecných súdov nedošlo k zásahu do ústavou zaručených práv sťažovateľky. Pre uvedené ústavnú sťažnosť odmietol.
