Skutkový stav
V uvedenej právnej veci si v konaní pred okresným súdom uplatňoval sťažovateľ nárok na náhradu škody, nakoľko si pri páde na zasneženom chodníku vo vlastníctve mesta Praha zlomil členok.
Konanie pred všeobecnými súdmi
Okresný súd rozhodol o podanej žalobe tak, že návrhu sťažovateľa vyhovel. Mesto Praha podalo voči uvedenému rozhodnutie odvolanie. Odvolací súd žalobu sťažovateľa zamietol, pretože podľa jeho názoru stav chodníku zodpovedal poveternostnej situácii, prečo nebolo možné dôvodiť objektívnu zodpovednosť žalovaného. Ďalej podľa odvolacieho súdu nedošlo ani k porušeniu povinnosti tzv. generálnej prevencie podľa ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občanského zákoníku, ani pravidiel pre zimné ošetrovanie chodníkov, obsiahnutých v nariadení č. 39/1997 Sb. hlavného mesta Praha, o schodnosti miestnych komunikácií (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. III. ÚS 1155/16). Sťažovateľ podal voči uvedenému rozhodnutiu dovolanie, ktoré však Najvyšší súd ČR odmietol pre jeho neprípustnosť. Podľa názoru dovolacieho súdu sťažovateľ spochybňoval skutkové zistenia, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov odvolacím súdom a mal zato, že v dovolaní neuviedol námietky, ktoré by mali charakter právnych otázok prislúchajúcich riešiť dovolaciemu súdu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť.
Rozhodnutie Ústavného súdu ČR
Ústavný súd ČR potom, ako sa oboznámil s obsahom ústavnej sťažnosti, napadnutých rozhodnutí a vyjadrení dospel k záveru, že sťažovateľov návrh je opodstatnený čiastočne. A to v podmienke, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa a to právo na spravodlivý proces. Mal zato, že Najvyšší súd ČR napadnuté uznesenie zdôvodnil nezrozumiteľným a nedostatočným spôsobom, čím zasiahol do základného práva sťažovateľa. Ústavný súd ČR uviedol nasledovné:
- „Bylo třeba se zabývat otázkou, zda stěžovatel skutečně vznášel pouze námitky skutkového charakteru, a bylo tudíž na místě dovolání pro nepřípustnost z těchto důvodů odmítnout. Ústavní soud dospěl k závěru, že tomu tak nebylo a Nejvyšší soud přístupem k posouzení této části dovolacích námitek porušil právo stěžovatele na soudní ochranu. Námitka stěžovatele, obsažená v dovolání, se totiž týká otázky, zda městský soud v odvolacím řízení, aniž by zopakoval důkazy provedené soudem prvního stupně, dospěl k jiným skutkovým závěrům a na jejich základě prvostupňový rozsudek změnil. Obdobný závěr je nutno učinit rovněž v souvislosti s částí dovolání, kde stěžovatel namítá, že ani v případě kalamitního stavu se žalovaný nemůže zprostit své prevenční povinnosti pouhým konstatováním, že se jednalo o kalamitní stav, tak jak k tomu došlo v právě projednávaném případě.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. III. ÚS 1155/16)
Dovolací súd podľa názoru Ústavného súdu ČR pochybil, pretože mal zato, že sťažovateľ činil sporným práve právne hodnotenie veci. Na základe týchto skutočností Ústavný súd ČR rozhodnutie dovolacieho súdu zrušil. Dovolací súd mal uvedený prípad opätovne posúdiť, pričom názorom Ústavného súdu ČR bude viazaný. Čo sa týka preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci Ústavný súd ČR toto rozhodnutie nepreskúmaval a v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť ako neprípustnú.
