Konanie pred všeobecnými súdmi
V uvedenej právnej veci rozhodoval Okresný súd vo veciach svojprávnosti, v ktorých došlo neskôr k spojeniu vecí. Predmetom týchto konaní bol osobný status piatich fyzických osôb, ktoré boli umiestnené v opatrovateľských zariadeniach. Všetky tieto osoby boli už skôr zbavené spôsobilosti na právne úkony na základe rozhodnutia súdu. V súlade s prechodným ustanovením § 3033 89/2012 Sb. Občanského zákonníku, boli všeobecné súdy povinné preskúmať ich status, s ohľadom na ich aktuálny zdravotný stav, ako aj na zásady posúdenia ich práv v súvislosti s novou právnou úpravou spôsobilosti na právne úkony (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. II. ÚS 866/16). V opačnom prípade by nastúpilo uplatnenie zákonnej domnienky o nadobudnutí spôsobilosti na právne úkony týchto osôb po uplynutí troch rokov od nadobudnutia nového českého Občianskeho zákonníka.
Prvoinštančný súd rozhodol v tejto veci tak, že všetky osoby v spôsobilosti na právne úkony neobmedzil, pričom za opatrovníka im ponechal osobu sťažovateľa (sťažovateľom pred Ústavným súdom ČR bolo mesto). Odkázal pri tom na ust. § 456 Občanského zákonníka, podľa ktorého má opatrovník právo a povinnosť opatrovanca zastupovať vo všetkých právnych úkonoch s tým, že v bežných záležitostiach môže opatrovanec konať sám. Proti uvedenému rozhodnutiu podal opatrovník odvolanie. Uviedol, že sa výkonu tejto funkcie nebráni, avšak mal zato, že všetky osoby, ktorých sa zbavenie spôsobilosti na právne úkony týka nie sú schopné konať, nie je možné riadiť sa na základe ich vôle a preto navrhoval, aby došlo k preskúmaniu navrátenia spôsobilosti na právne úkony.
Odvolací súd do konania ustanovil kolízneho opatrovníka všetkým opatrovancom, z dôvodu rozporu záujmov so záujmom doterajšieho opatrovníka. Kolízny opatrovník následne vzal všetky podané odvolania späť celom rozsahu a odvolací súd konanie zastavil.
Konanie a rozhodnutie pred Ústavným súdom ČR
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenia zásadným spôsobom porušujú ústavné práva opatrovancov, ich vydaním došlo k značnému znevýhodneniu jeho ako účastníka konania. Argumentoval, že podľa jeho názoru nie je možné, aby sa do stretu záujmov dostal až v odvolacom konaní. Krajský súd sa podľa neho dopustil svojvôle a to tým, že keď on odmietol vykonať späťvzatie odvolaní, vyradil ho zo zastupovania v konaní, ustanovil kolízneho opatrovníka a tento vykonal späťvzatie v súlade s vôľou odvolacieho súdu.
Ústavný súd ČR mal zato, že podaná sťažnosť je dôvodná. Uviedol, že odvolací súd protiprávne menoval kolízneho opatrovníka opatrovancom, čo nebolo v záujme týchto osôb; rozhodol formálne v záujme zrýchleného vyriešenia veci. Z uvedených dôvodov vyhovel sťažnosti sťažovateľa, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil, pretože ním bolo porušené právo sťažovateľa na prístup k súd a právo na spravodlivý proces. Ďalej uviedol, že kolízny opatrovník bol ustanovený bez prihliadnutia na záujmy dotknutých osôb, nakoľko kolízny opatrovník ich nemal možnosť ani kontaktovať. Čo sa týka sťažovateľa, vo vzťahu k jeho osobe nezistil rozpor záujmov s prejednávanou vecou či osobami. Konštatoval aj nasledovné:
- „K omezení svéprávnosti může dojít výlučně jen v zájmu posuzované osoby, tj. nelze hovořit o tom, že by v důsledku projednání a rozhodnutí věci odvolacím soudem mohlo vůbec dojít k porušení práv posuzovaných osob, či zhoršení jejich postavení. Kolizní opatrovník tak zcela vůbec nesplnil svou funkci v řízení, tj. chránit zájmy jím zastupovaných osob, když podaná odvolání vzal zpět.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. II. ÚS 866/16)
