Nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej moci pri rôznych konaniach musí byť bezpodmienečne zachovaná práve z dôvodu spravodlivého záveru. Hoci to laická verejnosť nemusí plne chápať pri odôvodnení rozhodnutia, podstatné je, aby dané rozhodnutie spĺňalo všetky právne aspekty vyžadované normami príslušných právnych predpisov. Vzhľadom na ich všeobecný výkladový obsah, mnoho situácií závisí od právneho názoru orgánu, ktorý je príslušný konať. Otázka limitov právneho názoru pri takomto rozhodovaní je témou širšej polemiky, či už z hľadiska spravodlivosti rozhodnutia, dodržiavania litery zákona alebo svojvôle orgánu, ktorá môže vyústiť až do trestnoprávnej zodpovednosti. Vyvodzovaním trestnoprávnej zodpovednosti verejných činiteľov za vydávanie rozhodnutí pri výkone svojich funkcií sa zaoberal Ústavný súd ČR vo svojom aktuálnom náleze zo dňa 2. mája 2023 pod sp. zn. III. ÚS 3296/21.
Skutkový stav
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že obvodným súdom aj mestským súdom bolo opakovane rozhodované spočiatku o zastavení trestného stíhania sťažovateľky a neskôr o vyslovení viny sťažovateľky v dôsledku dovolaní prokurátora. Sťažovateľka bola rozsudkom Obvodného súdu Praha spolu s ďalšou právničkou odboru vnútornej správy mesta uznaná vinnou z trestného činu marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti. Podľa obžaloby sťažovateľka ako úradníčka odvolacieho správneho orgánu vydala správne rozhodnutie vo veci zistenia štátneho občianstva predka žijúcich osôb, nedodržujúc pritom príslušné právne predpisy, pričom nepreverila všetky skutočnosti relevantné pre vydanie rozhodnutia, najmä nezistila dátum úmrtia osoby a jej štátne občianstvo v čase jej smrti, nezistila, či osoba bola skutočne československým štátnym občanom, a ignorovala právoplatné rozhodnutie okresného úradu, ktoré nevyhovelo žiadosti o vydanie osvedčenie o štátnom občianstve Českej republiky.
Správne rozhodnutie mala vydať za situácie, keď toto rozhodnutie malo byť následne použité pri uplatnení reštitučného nároku potomkov po predkoch, ktorí boli československými štátnymi občanmi, čím mala spôsobiť štátu značnú ekonomickú škodu. Za to bola sťažovateľka odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Sťažovateľka sa proti rozsudku odvolala, a odvolací súd sťažovateľke vyhovel a oslobodil ju spod obžaloby s tým, že v žalobnom návrhu označený skutok nie je trestným činom.
Proti rozhodnutiam mestského súdu podával najvyšší prokurátor opakovane dovolania, ktorým Najvyšší súd celkom trikrát vyhovel, a nedal obvodnému súdu ani mestskému súdu priestor rozhodnúť inak, než uznať sťažovateľku za vinnú. Mestský súd v Prahe sťažovateľke nakoniec uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 dňa (24 hodín), ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Sťažovateľka je presvedčená, že zjavným cieľom trestného konania bolo vytvoriť podmienky pre zrušenie správneho rozhodnutia za každú cenu a presadiť majetkové záujmy štátu, a obžalobou a následne Najvyšším súdom neboli brané najmenšie ohľady na základné práva sťažovateľky.
Sťažovateľka sa domnieva, že jej konanie nevykazovalo žiadne znaky svojvôle ani excesu, a preto je uplatnenie trestnej represie na jednoduché pochybenie pri správnom rozhodovaní porušením subsidiarity trestnej represie a zásadným prelomom vo veci kriminalizácie procesného rozhodovania ako takého, pretože je trestaná za svoj právny názor.
Posudzovanie Ústavným súdom ČR
Ústavný súd ČR súhlasí, že zo spisového materiálu nevyplýva záver, aby obžalované pri svojej činnosti postupovali nedbalo bez riadneho zisťovania skutkového stavu, ako je im kladené za vinu, pretože ich postup nemožno označiť za svojvoľný alebo excesívny, keď nimi vykonané hodnotenie zaistených dokumentov pri použití rozhodnej právnej úpravy má svoju logiku a ich právny výklad, ktorý je prejavom právneho názoru, nemožno považovať za vylúčený. Podľa Ústavného súdu ani prípadná nesprávnosť záverov obžalovaných ako úradných osôb nemôže bez ďalšieho zakladať ich trestnú zodpovednosť za prijatý postup a rozhodnutie.
Sťažovateľke súd potvrdil, že nebolo jej úlohou skúmať, ako s daným rozhodnutím bude ďalej naložené, a že takýto postup by bol v rozpore s právami účastníkov správneho konania, ak by sťažovateľka nerozhodovala podľa svojho vedomia a svedomia, v intenciách a medziach správneho konania, ale jej rozhodovanie by bolo vopred ovplyvnené hypotetickou obavou, či by jej vydané rozhodnutie nemohlo byť použité spôsobom, ktorý by v konečnom dôsledku mohol pre štát, ktorý reprezentuje, vyznieť negatívne. Naopak záver Najvyššieho súdu, ktorý hovorí o potrebnej miere opatrnosti a náležitej miere obozretnosti, celkom zjavne vychádza zo vzniknutej situácie, kedy de facto vytýka sťažovateľke, že svojím postupom umožnila, aby bol potomkom osoby vydaný značný majetok, pretože si neuvedomila, že nejde o bežný prípad, a že jej rozhodnutie zasiahne nielen do práv žiadateľa, ale aj do práv iných subjektov.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa mala dopustiť spáchania uvedeného trestného činu ako vedúca odboru vnútornej správy. Vo vzťahu k prejednávanej veci sú podstatné najmä povinnosti úradníka, podľa ktorých je povinný dodržiavať ústavný poriadok Českej republiky, právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa k práci ním vykonávanej, pokiaľ s nimi bol riadne oboznámený, hájiť pri výkone správnych činností verejný záujem, plniť pokyny vedúcich úradníkov, ak nie sú v rozpore s právnymi predpismi. Ďalej je zakotvená povinnosť konať a rozhodovať nestranne bez ohľadu na svoje presvedčenie a zdržať sa pri výkone práce všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť rozhodovania alebo by závažným spôsobom narušilo dôveryhodnosť územného samosprávneho celku. Iba v rámci týchto zákonných medzí je možné klásť nároky na výkon pracovnej činnosti úradníka. Je pritom nutné zdôrazniť, že práve na úseku referátu matrík a štátneho občianstva je rozhodované o vydávaní dokladov a osvedčovanie skutočností, ktoré majú vždy závažné právne dôsledky, nemožno však po úradníkoch na tomto úseku štátnej správy vyžadovať, aby vždy odvodzovali, aké následky napr. aj v podobe zásahu do práv iných osôb by nimi vydávané rozhodnutia a osvedčenia vo všetkých jednotlivých prípadoch mohla mať.
Rovnako tak je nutné zdôrazniť, že nemožno pripustiť, aby de facto akýkoľvek iný právny názor, ktorý by sa neskôr ukázal nesprávnym, zakladal trestnú zodpovednosť osoby, ktorá ho v určitej dobe urobila, a to bez ohľadu na východiská, ktoré ju k nemu viedli, lebo po nikom, hoci vybavenom rozhodovacou právomocou, nie je možné vyžadovať absolútnu neomylnosť, pokiaľ nie je pri chybnom rozhodnutí preukázaný zámer alebo neakceptovateľný nedbalý, excesívny či svojvoľný prístup. Z tohto pohľadu je potrebné odmietnuť názor najvyššieho prokurátora, ktorý v dovolaní proti uzneseniu mestského súdu uvádza, že rezignáciou na trestný postih obvinených by bol daný signál úradným osobám rozhodujúcim o právach a povinnostiach iných, že môžu rozhodovať podľa svojej ľubovôľe, pretože ak bude ich rozhodnutie chybné, žiadny postih im nehrozí.
Ústavný súd opakovane upozorňuje na ústavné aspekty trestného práva ako prostriedku ultima ratio. Ústavný súd uviedol, že žiadny súd nemôže prehliadať zjavnú skutočnosť, že nástroje, pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana, obmedzujú základné práva či slobody, a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že také obmedzenie bude možné ešte považovať za primerané s účelom sledovaným trestným konaním. Princíp subsidiarity trestnej represie pritom vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, t. j. predovšetkým v tých prípadoch, kde iné právne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne. Trestný postih má miesto iba tam, kde iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb sú vyčerpané alebo sú neúčinné či nevhodné.
Ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil. Záver, že konanie sťažovateľky naplnilo skutkovú podstatu trestného činu marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti, je podľa Ústavného súdu v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami všeobecných súdov. Rozhodovanie verejného činiteľa v súlade s právnymi predpismi je jeho zákonnou povinnosťou. Prípadné porušenie tejto povinnosti v rámci bežnej rozhodovacej činnosti, napríklad pre odlišný právny názor, ešte samo osebe nemôže predstavovať naplnenie skutkovej podstaty predmetného trestného činu, ktorý sa v skutočnosti vzťahuje len na závažné prípady porušenia povinnosti verejného činiteľa. Za vadné rozhodnutie bez ďalšieho teda žiadny trestnoprávny postih nehrozí, pretože v právnom poriadku je zakotvený systém opravných prostriedkov, ktoré slúžia práve na to, aby boli napravené cestou zákona všetky chybné rozhodnutia, nech už ide o civilné, trestné, prípadne správne konanie. Uvedený systém nie je možné nerešpektovať a hľadať iný spôsob, ako dosiahnuť nápravu právoplatného rozhodnutia.
zdroj: nález Ústavného súdu ČR zo dňa 2. mája 2023 pod sp. zn. III. ÚS 3296/21
