V podmienkach Slovenskej republiky ide o pomerne novú vec, nakoľko doteraz boli trestné stíhania poslancov veľmi raritné. Zo závažnej trestnej činnosti boli v doterajšej histórii odsúdení na dlhodobé tresty odňatia slobody iba dvaja bývalí ministri za kauzu tzv. nástenkového tendra.
V súčasnosti polícia rozbehla viaceré trestné stíhania politikov, a to tak z radov opozície, ako aj koalície. S takýmto postupom sa vynorila aj otázka vydania poslanca na väzobné stíhanie parlamentom, čo vyplýva z čl. 78 ods. 3 Ústavy SR. Práve nevydanie poslanca parlamentom na väzobné stíhanie otvorilo v spoločnosti otázku práv a imunít poslancov pri výkone ich činností. Právne rámce trestného stíhania poslancov z pohľadu práva EÚ definujú najmä právne normy EÚ a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorého judikatúra v tomto smere je veľmi rozsiahla.
Zaujímavým sa javí prípad poslanca Európskeho parlamentu Miloslava Ransdorfa pochádzajúceho z Českej republiky. Ten bol vo svojej domovskej krajine trestne stíhaný, pretože zrazil chodkyňu na priechode pre chodcov v Prahe-Dejviciach v roku 2007 a spôsobil jej ľahké zranenie. Dňa 15. septembra 2009 predseda parlamentu v súlade s článkom 6 ods. 2 rokovacieho poriadku postúpil predsedovi Výboru pre právne veci list od komisára Jana Vopenku z Polície Českej republiky v ktorom žiada, aby bol Miloslav Ransdorf zbavený poslaneckej imunity na účely trestného stíhania. Podľa Článku 27 ods. 4 Ústavy Českej republiky totiž poslanec ani senátor nemôže byť trestne stíhaný bez súhlasu komory, ktorej je členom. Ak príslušná komora odmietne dať svoj súhlas, trestné stíhanie je vylúčené.
Poslancov Európskeho parlamentu navyše chráni poslanecká imunita vyplývajúca z Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, pričom článok 8 špecificky uvádza, že členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh. Článok 9 priznáva členom Európskeho parlamentu v priebehu zasadnutia na území ktoréhokoľvek iného členského štátu okrem ich vlastného imunitu proti zadržaniu a právomoci súdov, pričom táto imunita sa vzťahuje na poslancov aj počas cesty na zasadnutie alebo pri návrate z neho. Právny zdroj týchto imunít, článok 343 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) uvádza, že Únia požíva na území členských štátov výsady a imunity nevyhnutné pre plnenie jej úloh za podmienok stanovených v protokole o výsadách a imunitách Únie. Tento článok tak síce odkazuje pri určení podmienok, za akých majú byť imunity zaistené, na tento protokol, vyžaduje však napriek tomu, aby Únia, a najmä členovia jej inštitúcií, požívali imunity nevyhnutné na plnenie ich úloh. Z toho vyplýva, že tieto podmienky, tak ako sú stanovené v uvedenom protokole a v rozsahu, v akom tento protokol odkazuje na právo členských štátov, musia zaručiť, aby bol Európsky parlament v plnom rozsahu schopný plniť úlohy, ktoré mu boli zverené.
Na území ich domovského štátu požívajú imunitu priznanú členom ich parlamentu. Takáto imunita totiž slúži na zachovanie integrity Európskeho parlamentu ako demokratického zákonodarného zhromaždenia a nezávislosti poslancov pri výkone ich povinností. Imunita sa neuplatňuje, ak je člen Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu, a tiež nezabráni Európskemu parlamentu vo výkone jeho práva zbaviť imunity niektorého zo svojich členov.
Poslanca Ransdorfa bolo v prvom rade potrebné zbaviť imunity poslanca Európskeho parlamentu, aby vôbec mohol byť trestne stíhaný. Vzhľadom na okolnosti prípadu, dňa 22. marca 2010 Európsky parlament rozhodol o zbavení imunity svojho poslanca.
Podobná polemika ohľadom zbavenia poslaneckej imunity pred trestným stíhaním bola prezentovaná aj vo veci C‑200/07 a C‑201/07 Marra vs De Gregorio a Clemente. V tomto prípade išlo o návrhy na výklad pravidiel Spoločenstva o imunitách členov Európskeho parlamentu, predovšetkým článkov 9 a 10 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev. Pán Marra, bývalý európsky poslanec, bol odsúdený Tribunale di Napoli na náhradu ujmy, ktorú spôsobil pánom De Gregorio a Clemente tým, že keď bol európskym poslancom, rozširoval letáky obsahujúce ich ohováranie. Pán Marra sa bránil tvrdením, že išlo o vyjadrenie jeho názoru pri výkone funkcie európskeho poslanca, hoci vnútroštátne súdy mali opačný názor. Nakoľko takáto obhajoba na súde neobstála, pán Marra sa hájil tvrdením, že nemohol byť odsúdený vnútroštátnym súdom, nakoľko požíval imunitu v zmysle Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev. Podal žiadosť o ochranu svojej imunity Európskemu parlamentu, a tvrdil že vnútroštátny súd o tejto skutočnosti informoval, hoci vnútroštátny súd tvrdil, že takúto informáciu nedostal.
ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol, že ak bola podaná žaloba proti európskemu poslancovi na vnútroštátnom súde a tomuto súdu je známe, že bolo začaté konanie o ochrane výsad a imunít daného poslanca podľa článku 6 ods. 3 rokovacieho poriadku, uvedený súd musí prerušiť konanie a požiadať Európsky parlament, aby čo najskôr poskytol svoje stanovisko. Ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o takejto žalobe, nedostal informáciu týkajúcu sa žiadosti daného poslanca Európskemu parlamentu o ochranu jeho imunity stanovenej v článku 9 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, nie je povinný požiadať Európsky parlament, aby rozhodol, či má byť táto ochrana priznaná. Ak však bolo vnútroštátnemu súdu oznámené, že tento poslanec podal Európskemu parlamentu žiadosť o ochranu uvedenej imunity podľa článku 6 ods. 3 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu, musí daný súd prerušiť konanie a požiadať Európsky parlament, aby čo najskôr poskytol svoje stanovisko o zbavení alebo nezbavení poslaneckej imunity. Z uvedeného vyplýva že poslancov Európskeho parlamentu chráni nielen imunita vyplývajúca z Protokolu, ale aj samotný Európsky parlament, kým nerozhodne o zbavení alebo ponechaní ich imunity pred trestným stíhaním.
Vo veci Junqueras Vies C‑502/19 z 19. septembra 2019 ESĽP rozhodol, že osobu, ktorá bola oficiálne vyhlásená za zvolenú do Európskeho parlamentu, zatiaľ čo je umiestnená vo vyšetrovacej väzbe v rámci konania pre závažné trestné činy, ale ktorej nebolo povolené splniť určité požiadavky upravené vnútroštátnym právom v nadväznosti na toto vyhlásenie o zvolení a nebolo jej ani umožnené dostaviť sa do Európskeho parlamentu s cieľom zúčastniť sa jeho prvého zasadnutia, treba považovať za osobu, ktorá požíva imunitu na základe druhého odseku článku 9 Protokolu. Z tejto imunity vyplýva zrušenie väzby uvalenej na dotknutú osobu, s cieľom umožniť jej dostaviť sa do Európskeho parlamentu a splniť tam požadované formálne podmienky.
Ak sa však príslušný vnútroštátny súd domnieva, že toto opatrenie treba zachovať po tom, čo dotknutá osoba získala postavenie poslanca Európskeho parlamentu, musí na základe článku 9 tretieho odseku toho istého protokolu v čo najkratšom čase požiadať Európsky parlament o pozbavenie uvedenej imunity. V tomto prípade išlo o viceprezidenta autonómnej vlády Katalánska v Španielsku, pána Viesa, ktorý bol trestne stíhaný z dôvodu, že sa zúčastnil procesu odtrhnutia štátneho územia a v rámci toho spáchal skutky predstavujúce tri trestné činy, konkrétne:
trestný čin vzbury alebo nabádania na vzburu,
trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a
trestný čin sprenevery.
Junqueras Vies bol počas fázy vyšetrovania v tomto trestnom konaní vzatý do vyšetrovacej väzby a platnosť tohto rozhodnutia bola odvtedy viackrát predĺžená, takže dotknutá osoba sa v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom bol vydaný tento rozsudok, stále nachádzala vo vyšetrovacej väzbe. Vyplynulo teda, že poslanec bol vzatý do väzby nezákonne. Uvedená imunita totiž prispieva k zabezpečeniu účinnosti práva byť volený zaručeného v článku 39 ods. 2 Charty základných práv, ktoré v Charte základných práv predstavuje vyjadrenie zásady všeobecných, priamych a slobodných volieb.
Ako to ukázali aj rozhodnutia ESĽP v týchto prípadoch, poslanecká imunita má svoje opodstatnenie, a hoci sa môže laickej verejnosti javiť ponechanie takejto imunity poslancom ako určité obchádzanie práva, treba mať na pamäti, že stíhanie poslancov musí spĺňať vzhľadom na ich funkciu prísne právne kritéria, podobne, ako to je aj pri iných povolaniach presadzujúcich demokratické a právne hodnoty. Cieľom imunít stanovených v prospech poslancov Európskeho parlamentu je zaistiť nezávislosť tejto inštitúcie pri plnení jej úloh a tak, ako to ESĽP uviedol, poslanci požívajú rozličné formy parlamentnej imunity zavedené v demokratických politických systémoch, s ktorými sa musia súdy vysporiadať predtým, ako voči ním budú vedené trestné stíhania. (rozsudky ESĽP, 17. mája 2016, Karácsony a i. v. Maďarsko, CE:ECHR:2016:0517JUD004246113, § 138, a 20. decembra 2016, Uspaskich v. Litva, CE:ECHR:2016:1220JUD001473708, § 98).
