Trestný poriadok definuje takúto osobu ako obvineného, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu, alebo na zistení alebo usvedčení páchateľa tohto trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní obvineného pre taký trestný čin alebo pre iný trestný čin. S takýmto konaním sú spojené určité benefity, ktoré sú upravené najmä v Trestnom poriadku, a ktoré v súčasnosti orgány činné v trestnom konaní využívajú so železnou pravidelnosťou. Medzi najčastejšie výhody týchto osôb ustanovené Trestným poriadkom patria podmienečne zastavenie trestného stíhania alebo zastavenie trestného stíhania, avšak pravidelne sa verejnosť stretáva aj s prepustením obvineného, ktorý je stíhaný väzobne, na slobodu. Média pre týchto páchateľov používajú aj označenie kajúcnik.
Inštitút spolupracujúceho obvineného bol zavedený do Trestného poriadku ešte v roku 2003, ako odpoveď na potieranie závažnej kriminality v súčinnosti ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra, generálnej prokuratúry a Komisie pre rekodifikáciu trestného práva. Aplikačná prax orgánov činných v trestnom konaní ukazovala, že pri postihu korupcie, ako aj najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti, je platná právna úprava nepostačujúca, a to najmä s ohľadom na dôkaznú núdzu v takýchto prípadoch. Z tohto dôvodu vznikol návrh výslovne upraviť v zákone postup orgánov činných v trestnom konaní v prípade osoby, ktorá sa spolupodieľala na páchaní trestnej činnosti, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní. V týchto prípadoch bude môcť byť na základe rozhodnutia vyšetrovateľa po predchádzajúcom súhlase prokurátora dočasne odložené vznesenie obvinenia voči takejto osobe a v prípade, že obvinenie už bolo vznesené, umožňuje sa prerušenie trestného stíhania. Prokurátor sa bude môcť rozhodnúť následne na základe svedectva tejto osoby v konaní o trestnom čine, v ktorom táto osoba vystupovala ako svedok, či voči nej zastaví trestné stíhanie, alebo bude pre takúto osobu požadovať mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody.
Nakoľko zákonné normy neustanovujú podrobné využitie spolupracujúceho obvineného v konaní, ďalšiu prax vo využívaní tohto inštitútu musela formovať súdna prax. V podmienkach Slovenskej republiky sa k tejto problematike vyjadril aj Ústavný súd po mnohých námietkach obhajoby ohľadom účelovosti a motivácii spolupracujúceho obvineného usvedčovať iných páchateľov výmenou za svoju beztrestnosť. Častá námietka obhajoby spočíva v nepoužiteľnosti takéhoto dôkazu proti inému obvinenému, nakoľko spolupracujúci obvinený nie je dôveryhodný, ak je jeho spolupráca podložená výhodami. Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 758/2016 z 8. novembra 2016 konštatoval, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu.
Hodnoteniu výpovede spolupracujúceho obvineného ako usvedčujúceho dôkazu v trestnom konaní sa venoval Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Adamčo proti Slovenskej republike. V tomto konaní ESĽP poukázal na to, že ostatné usvedčujúce dôkazy voči obžalovanému boli nepriame, mali dôkazný význam iba pri ich posúdení s priamym dôkazom v podobe dotknutej svedeckej výpovede a k rozhodujúcemu zvratu v prípade došlo práve v dôsledku zmeny výpovede spolupracujúceho obvineného. Preto podľa ESĽP išlo o rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľovi. ESĽP poukázal na to, že sťažovateľovým tvrdením o nedôveryhodnosti výpovede pre výhody, ktoré tento svedok získal, sa osobitne zaoberal iba odvolací súd, ktorý ho posúdil len z hľadiska výhod získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak nezaoberal sa prípadnými výhodami získanými týmto svedkom v inom trestnom konaní, v ktorom vystupoval ako obvinený z vraždy. Týmito aspektmi sa nezaoberali ani dovolací súd, ani ústavný súd. Podľa ESĽP sa konajúce súdy nevenovali ani skutočnosti, že tento usvedčujúci dôkaz pochádza od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine. Výhoda, ktorú pritom táto osoba získala v danom trestnom konaní, nepredstavovala iba zníženie trestu alebo finančnej sankcie, ale predstavovala praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy.
ESĽP tiež podotkol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania tejto osoby boli prijaté prokuratúrou bez akejkoľvek súdnej kontroly. ESĽP k nedôslednosti hodnotenia výpovede spolupracujúceho obvineného uviedol, že nebolo tvrdené a ani inak zistené, že pri posudzovaní dôkazu poskytnutého takýmto svedkom v rámci trestného konania proti sťažovateľovi bola venovaná osobitná pozornosť skutočnosti, že tento dôkaz pochádza od svedka, ktorý sa sám zúčastnil na predmetnom trestnom čine. Naopak, skôr sa zdá, že dôkaz bol preskúmaný a posúdený vnútroštátnymi súdmi ako každý iný dôkaz. V tomto ohľade ESLP konštatuje, že intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutého komplicom je priamo úmerná významu dohody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne. V posudzovanom prípade výhoda, ktorú svedok získal, prevýšila zníženie trestu alebo finančnú výhodu, keďže znamenala prakticky beztrestnosť za zločin vraždy. Podľa názoru ESĽP použitie výpovede tohto svedka v trestnom konaní proti sťažovateľovi vzhľadom na význam tohto dôkazu nebolo za osobitných okolností prípadu sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania. ESĽP dospel k záveru, že konanie proti sťažovateľovi nespĺňalo požiadavku spravodlivosti a došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru.
Rozsudok ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike zo dňa 25.11.2021, sťažnosť číslo 63703/19, rovnako poukázal na problematiku nestrannosti súdu pri posudzovaní výpovedí spolupracujúcich obvinených v trestnom konaní. Konkrétne námietky sťažovateľa vychádzajú zo skutočnosti, že bol súdený a odsúdený tým istým prvostupňovým súdom, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy, ktoré spáchali spoločne so sťažovateľom a že súd tieto skutky definoval spôsobom, z ktorého bolo zrejmé, že sa na nich spolupodieľal. Keďže prvostupňový súd považoval usvedčenie spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť konania vedeného proti nemu, podľa ESĽP na prvý pohľad mal zjavný podnet na to, aby zachoval súlad s predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné zistenia v konaní proti sťažovateľovi by mohli podkopať dôveryhodnosť rozsudkov proti jeho spolupáchateľom. Podobne vzhľadom na to, že odsúdenie samotného sťažovateľa bolo do značnej miery založené na dôkazoch poskytnutých spolupáchateľmi, ktorí ho už obvinili vo svojich priznaniach v procese vyjednávania o vine a treste mali tiež zjavný podnet, aby neodporovali svojim skorším vyjadreniam. Súd rozhodol, že v dôsledku skutkového vymedzenia trestných činov pripisovaných obvinenému, ktorý neuzavrel dohodu o vine a treste, a ktoré bolo úplne totožné s vymedzením skutkov jeho spolupáchateľov, ktorí dohodu o vine a treste uzavreli, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces garantované článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozkrývanie najnebezpečnejších foriem kriminality jednoznačne potrebuje inštitút spolupracujúceho obvineného. Problém, ako obvykle, nespočíva v ustanovení samotnom, ale skôr v nadužívaní či až zneužívaní tohto inštitútu. Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Adamčo proti Slovenskej republike vyslovil, že výhoda, ktorú kajúcnik získa, by mala byť úmerná spáchanému trestnému činu. Rovnako ESĽP vyslovil, že slovenské súdy nemôžu len lakonicky konštatovať, že kajúcnik nemá dôvod klamať, ale práve naopak. Pri takomto svedkovi je vysoká miera pravdepodobnosti, že bude manipulovať výpoveďou, že k tomu môže mať rôzne motívy od vlastnej beztrestnosti až po osobnú pomstu. Nejedná sa o obyčajného svedka, ale o páchateľa trestnej činnosti, preto pri ňom musia byť prísnejšie kritériá na overovanie jeho výpovede. ESĽP rozhodol o porušení práva na spravodlivý súdny proces zaručený článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, keď ako jediný dôkaz k preukázaniu viny stačila výpoveď spolupracujúceho obvineného bez jej podloženia ďalšími priamymi dôkazmi.
