Trest smrti je ultimátna forma trestu, ktorá v histórii ľudstva bola značne rozšírená. Ľudstvo v časoch, ktoré historici z pohľadu dneška nepovažovali za civilizované, využívalo tento trest nielen pri závažných trestných činoch, akými je vražda, ale aj pri menej závažných a pre moderného človeka nepochopiteľných deliktoch, akými bola napríklad urážka na cti. Bolo zrejmé, že vo väčšine prípadov išlo o neprimerane prísny trest, a preto mnohé krajiny, ktoré sa začali uberať cestou humanizmu, demokracie a právneho štátu, začali upúšťať od praktizovania takéhoto potrestania páchateľa. Nielen pre vysoké cenenie si práva na život ako jedného z najdôležitejších základných ľudských práv, ale najmä pre nemožnosť nápravy a rehabilitácie v prípade, ak by sa ukázalo, že páchateľ bol odsúdený neprávom.
Moderná spoločnosť preto oprávnene vylúčila tento trest zo svojich právnych noriem, avšak stále sa nájdu vo svete krajiny, ktoré uplatňujú tento trest v súdnych konaniach proti trestne stíhaným osobám. Okrem malých výnimiek v podobe demokratických štátov USA a Japonska, tento trest používajú najmä autoritárske štáty, pri ktorých medzinárodné organizácie konštatujú časté porušovanie ľudských práv.
V modernej Európe exituje iba jediná krajina, ktorá tento trest využíva vo svojom trestnom zákonníku, a tou je Bielorusko. To nedávno zaviedlo nový trestný čin, za ktorý je možné uložiť trest smrti. Okrem trestných činov terorizmu, vlastizrady, vojnových zločinov, genocídy, zločinov proti ľudskosti a vraždy, je v súčasnosti možné udeliť tento trest aj osobe, ktorá bude usvedčená z trestného činu pokusu o spáchanie teroristického činu. Bieloruský prezident Alexander Lukašenko sa s takouto právnou úpravou stotožnil, a podpísal zákon umožňujúci trest smrti za pokus o teroristický čin. Prezident Lukašenko sa pri aplikovaní takéhoto trestu odvoláva na referendum, ktoré sa vo vzťahu k tejto otázke konalo. Referendum za zrušenie trestu smrti prebehlo v roku 1996, a viac ako 80 percent zúčastnených sa vtedy vyjadrilo za zachovanie tohto trestu. Člen bieloruskej ústavnej komisie Piotr Miklaševič pripustil možnosť ďalšieho špeciálneho referenda o otázke trestu smrti, nakoľko táto otázka nebude predmetom referenda o novej podobe ústavy Bieloruska, ktorú štát pripravuje.
Táto nová legislatíva je reakciou štátu na pokus skupiny osôb sabotovať časť železničnej siete, aby z bieloruského územia sťažili Rusku nasadenie vojsk pri jeho invázii na Ukrajinu. Bielorusko dlhodobo bojuje proti osobám, ktoré sa snažia poukazovať na nedostatky režimu, či narúšať jeho chod, pričom takéto osoby spravidla označuje za členov teroristického zoskupenia. Podľa zahraničných agentúr však ide o aktivistov alebo politickú opozíciu, ako je to v prípade Svjatlany Cichanouskej, ktorá je vodkyňou bieloruskej opozície, a ktorá bola kandidátkou na prezidentský úrad v Bielorusku vo voľbách v roku 2020. Tá je v súčasnosti vyšetrovaná bieloruskou prokuratúrou kvôli príprave organizovaného teroristického činu, a v súčasnosti žije v exile.
Zákaz trestu smrti sa v podmienkach Európskej únie formoval postupne a vyplýva z medzinárodných dokumentov ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá ako základný dokument medzinárodného práva v ľudsko-právnych otázkach v článku 3 hovorí o práve každého človeka na život, či Medzinárodná dohoda o občianskych a politických právach. V minulosti totiž trest smrti nechýbal ani v právnej úprave Európskych štátov. Aj Slovenská republika, v tom čase v podobe Československej socialistickej republiky, poznala túto sankciu vo svojom právnom poriadku, a to ešte v pomerne nedávnej minulosti. Posledným popraveným bol Štefan Kvietik v roku 1989, ktorý bol odsúdený za mimoriadne brutálnu trojnásobnú vraždu členov svojej rodiny. V tom čase bol trest smrti upravený v Trestnom zákone ako výnimočný trest, a mohol byť uložený len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a to len za podmienky, že stupeň nebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť je vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoký a uloženie trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, alebo nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody do pätnástich rokov. Tento trest hrozil aj vojakovi, ktorý taký trestný čin spáchal za brannej pohotovosti štátu alebo za bojovej situácie, za podmienky, že takým trestným činom boli zmarené alebo podstatne ohrozené bojové akcie alebo zvýšenou mierou ohrozená kázeň alebo poriadok v ozbrojených silách alebo v ozbrojenom zbore. Tento trest sa vykonával obesením a v prípade brannej pohotovosti štátu zastrelením.
Trest smrti v Európe sa zrušil Protokolom č. 13 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúcich sa zrušenia trestu smrti za každých okolností dňa 3. mája 2002, ktorý podpísali členské štáty Rady Európy v meste Vilnius. Hoci Dohovor chráni právo na život v čl. 2, ktorý ustanovuje, že nikoho nemožno úmyselne zbaviť života, okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. To znamená, že trest smrti bol prípustný po právoplatnom odsúdení páchateľa súdom, ak za daný skutok mohol byť potrestaný v zmysle platnej legislatívy takýmto trestom.
Uvedené odstránil prvý článok protokolu, ktorý hovorí o tom, že trest smrti sa zrušuje a nikoho nemožno na taký trest odsúdiť ani popraviť. Štáty združujúce sa v Rade sa takto dohodli a pristúpili k protokolu, lebo boli presvedčené, že právo každého na život je základnou hodnotou v demokratickej spoločnosti a že zrušenie trestu smrti má zásadný význam pre ochranu tohto práva a plné uznanie prirodzenej dôstojnosti všetkých ľudských bytostí. Hoci bol v tom čase v platnosti protokol č. 6 k Dohovoru týkajúci sa zrušenia trestu smrti, podpísaný v Štrasburgu 28. apríla 1983, ten nevylučoval trest smrti za činy spáchané v čase vojny alebo bezprostrednej hrozby vojny. Členské štáty Rady Európy teda podpisom protokolu č. 13 zrušili trest smrti za akýchkoľvek okolností, pričom posledná poprava bola vykonaná na území Európskej únie v Lotyšsku v roku 2012.
Ku dnešnému dňu existuje už len 20 krajín sveta, ktoré naďalej uplatňujú tento hrdelný trest. Celkovo sa svetová politika úspešne uberá smerom neustáleho tlaku na zmenšovanie tohto čísla a aj v prípade Európskej únie trest smrti ostáva aj naďalej súčasťou ľudsko-právnej politiky smerom k tretím krajinám. EÚ spolupracuje s mimovládnymi organizáciami a spolufinancuje ich kampane k otázke trestu smrti, je vidieť obsahový posun v problematike trestu smrti vo výročných správach EÚ o ľudských právach a EÚ neustále využíva nástroje politiky stanovené v Hlavných zásadách z roku 1998. Celkové zrušenie trestu smrti je prospešné nielen pre civilizačný posun, ale aj absolútne vylúči pochybnosti o tom, či daný proces bol spravodlivý a zákonný. Pretože ak by sa časom ukázalo, že súdy pochybili v konkrétom prípade, vždy je tu možnosť odsúdeného oslobodiť a primerane odškodniť. V prípade trestu smrti už nie je možné pochybenie napraviť a pozostalým žiadne odškodné nenahradí ujmu v podobe straty blízkej osoby. A história súdnych pochybení naprieč celým svetom nám ukazuje, že aj napriek snahe zabezpečiť čo najväčšiu mieru spravodlivosti sa vždy nájdu pochybenia v neprospech súdených osôb.
