Proti sťažovateľke (štátnej príslušníčke Ukrajiny) bolo vedené skrátené prípravné konanie pre podozrenie zo spáchania prečinu falšovania a pozmenenia verejnej listiny. Dňa 12. 10. 2017 bolo pred príslušným súdom vykonané väzobné zasadnutie, na ktorom bol sťažovateľke odovzdaný trestný rozkaz. Tým bola sťažovateľka uznaná vinnou a odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov s podmienečným odkladom na dva roky, trest prepadnutia veci a trest vyhostenia na dobu dvoch rokov. Sťažovateľka nebola pri väzobnom zasadnutí zastúpená obhajcom, bola tam však prítomná tlmočníčka z ukrajinského jazyka. Sťažovateľka aj štátna zástupkyňa sa na tomto väzobnom zasadnutí vzdali práva odporu. Následne si sťažovateľka zvolila obhajcu a prostredníctvom neho podala 19. 10. 2017 proti trestnému príkazu odpor, na ktorý reagoval súd oznámením z 24. 10. 2017, v ktorom obhajcu sťažovateľky informoval o tom, že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 12 . 10. 2017, pretože sa sťažovateľka vzdala práva podať odpor. Sťažovateľka sa potom obrátila na Ústavný súd. Vo svojej ústavnej sťažnosti najmä namietala, že jej vzdanie sa práva podať odpor pri väzobnom zasadnutí nebolo urobené vedome a so znalosťou všetkých následkov. Tvrdí, že hoci sa zasadnutia zúčastnila tlmočníčka, nebol jej riadne pretlmočený celý obsah trestného príkazu, najmä že jej nebolo riadne pretlmočené poučenie o opravnom prostriedku, a že toto poučenie nebolo dostatočné. Keby sťažovateľka bola o následkoch riadne poučená, práva na podanie odporu by sa nevzdala.
Ústavný súd dospel pri posudzovaní ústavnej sťažnosti k záveru, že v jeho relevantnej staršej judikatúre sa vyskytujú vzájomne nezlučiteľné právne názory ohľadom povahy zásahu do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca v podobných prípadoch. Preto konanie prerušil a predložil otázku svojho odchýleného právneho názoru plénu Ústavného súdu na posúdenie. Plénum prijalo 29. 1. 2019 stanovisko sp. zn. Pl. ÚS-st. 49/18, ktoré túto otázku zodpovedalo, a ktorým sa senát Ústavného súdu musí riadiť aj v tejto veci (text stanoviska je dostupný tu: https://bit.ly/2Gvvife).
Ústrednou otázkou teraz posudzovanej veci je, či bol sťažovateľke predmetný trestný rozkaz náležite doručený, prípadne či sa sťažovateľka vzdala práva odporu v dôsledku porušenia niektorého z jej ústavne zaručených základných práv vo veci konajúcim súdom.
Sťažovateľka namieta, že nebola dostatočne oboznámená s obsahom trestného príkazu a možnosťou podať opravný prostriedok, okresný súd a štátna zástupkyňa naopak zhodne tvrdia, že trestný rozkaz jej bol pretlmočený dostatočne a sťažovateľka jeho obsah a dôsledky pochopila.
Povinnosť v konaní o ústavnej sťažnosti preukázať, že právo na tlmočníka podľa čl. 37 ods. 4 Charty základných práv a slobôd bolo v konkrétnom prípade naplnené, je povinnosťou súdu, pred ktorým bolo vedené konanie, nie jednotlivca, ktorému toto právo prináleží. Ústavný súd konštatuje, že túto povinnosť okresný súd v prejednávanej veci nesplnil.
Za rozhodujúce je potrebné v tejto situácii považovať, tak ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (bližšie pozri bod 28 nálezu), smernice Európskeho parlamentu a Rady (bližšie pozri bod 30 nálezu) a napokon aj zo samotného znenia relevantných ustanovení Trestného poriadku ( bližšie pozri bod 32 nálezu), povinnosť zabezpečiť, aby právo obvineného na tlmočníka bolo v plnej miere naplnené, ťaží súd. Trestný príkaz je uvedený v § 28 ods. 2 Trestného poriadku medzi písomnosťami, ktoré musia byť obvinenému písomne predložené, ak tento po poučení nevyhlási, že obstaranie takého prekladu nepožaduje. V protokole o priebehu detenčného zasadnutia nie je uvedené nič o tom či bol sťažovateľke písomný preklad trestného rozkazu doručený, či bola poučená o možnosti tento preklad nevyžadovať ani či túto možnosť využila.
Súd má v podmienkach českého trestného konania takisto zodpovednosť za výber spôsobu, akým bude priebeh zasadnutí zaznamenaný. Zvukový záznam z verejného zasadnutia, ktorý je zo zákona pravidlom pripúšťajúcim výnimky, nebol v tomto prípade vyhotovený z rozhodnutia predsedu senátu konajúceho súdu (resp. Samosudcu) a túto skutočnosť nemohla sťažovateľka nijako ovplyvniť. V protokole potom chýba akákoľvek zmienka o rozsahu tlmočenia aj o poučení, ktoré sa sťažovateľke dostalo.
Za danej situácie je potrebné dať prednosť verzii presadzovanej sťažovateľkou, lebo tá, na rozdiel od konajúceho súdu, nemala ani zodpovednosť za správne naplnenie svojho práva na tlmočníka a na primerané poučenie, ani procesné prostriedky ako objektívne preukázať, že tieto práva naplnená neboli. Došlo tak k porušeniu nielen základného ľudského práva sťažovateľky na tlmočníka a súdnu ochranu, ale aj jej práva na obhajobu, pretože jej bolo znemožnené uplatnenie opravného prostriedku. Ústavný súd potom tiež neprehliadol, že od prvého obmedzenia sťažovateľky na slobode do vydania trestného príkazu ubehla doba iba krátko presahujúca jeden deň, pričom po celú túto dobu bola obmedzená na slobode a všetky zásadné procesné rozhodnutia s podstatným dopadom na jej život bola sťažovateľka nútená urobiť v rámci len o päť minút dlhšieho než polhodinového väzobného zasadnutia, fakticky však v ešte kratšej dobe. To všetko za situácie, kedy sťažovateľka nebola zastúpená obhajcom a bola cudzinkou, u ktorej je dôvodné predpokladať, že sa nevyzná vo všetkých procesných súvislostiach českého trestného konania aspoň tak, ako je možné požadovať od štátnych občanoch Českej republiky.
Ústavný súd sumarizuje, že postupom konajúceho súdu spočívajúcom v nedoručení úradného prekladu trestného príkazu sťažovateľke, ako aj nenaplnením jej práva na tlmočníka v dostatočnom rozsahu a neposkytnutím sťažovateľke poučenie primerané k jej špecifickému postavenie cudzinky, ktorá bola vo veľmi obmedzenom časovom úseku bez asistencie obhajcu nútená urobiť pomerne závažné rozhodnutie s vysokým dosahom pre jej ďalší život, boli porušené jej ústavou zaručené základné práva podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 4 a čl. 40 ods. 3 charty. Tieto porušenia sa prejavili v tom, že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť, k čomu by bez týchto porušení nedošlo.
Zdroj: Ústavní soud ČR
