Keď sa skúšobné stretnutie stane hlavným dôkazom
V mnohých takýchto konaniach sa súd pokúsi vec vyriešiť najprv dohodou – účastníci sa zaviažu, že v priebehu konania zrealizujú jedno alebo viac skúšobných stretnutí, napríklad v parku alebo na inom neutrálnom mieste, a že sa počas nich zdržia akýchkoľvek nevhodných prejavov na adresu ostatných členov rodiny.
Práve to, ako takéto stretnutie prebehne, sa potom často stáva rozhodujúcim dôkazom v spore. A práve tu sa objavuje typický problém: obe strany opisujú tú istú udalosť diametrálne odlišne.
Starý rodič môže napríklad tvrdiť, že sa k dieťaťu ani nemohol priblížiť, že rodič alebo jeho partner stretnutie „strážili”, že dieťa odmietlo darčeky a rozlúčku, alebo že mu nebolo dovolené ani odfotiť si vnúča. Rodič dieťaťa naopak môže opisovať, že to bol práve starý rodič, kto sa správal necitlivo – napríklad tým, že dieťaťu vnucoval darčeky napriek jeho odmietavým signálom, fyzicky ho obmedzoval v pohybe, alebo sa bez súhlasu pokúsil dieťa telefonicky spojiť s ďalším rodinným príslušníkom. Nezriedka je na stretnutí prítomná aj tretia osoba s mobilným telefónom, čo môže vyvolať spor o to, či a ako bolo stretnutie zaznamenávané, hoci si to jedna zo strán vopred výslovne neželala.
Starý rodič tvrdí, že sa k dieťaťu nemohol ani priblížiť, že stretnutie bolo „strážené” a že si vnúča nesmel ani odfotiť. Rodič opisuje tú istú hodinu opačne — že starý rodič dieťaťu vnucoval darčeky napriek jeho odmietavým signálom a obmedzoval ho v pohybe. Súd má k dispozícii dva protichodné príbehy o tej istej udalosti.
Výsledkom je situácia, v ktorej má súd k dispozícii dva protichodné príbehy o tej istej hodine – a dieťa, ktoré podľa oboch verzií plakalo.
Ako sa rozhoduje o styku starých rodičov – a kde súdy najčastejšie chybujú
Zákon o rodine umožňuje súdu upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami vrátane starých rodičov, ak sú súčasne splnené dve podmienky: takáto úprava musí byť v záujme dieťaťa a zároveň si to musia vyžadovať pomery v rodine. Súčasne platí – a odvolacie súdy to opakovane zdôrazňujú – že starí rodičia nemajú žiadne samostatné, automaticky vynútiteľné právo na styk s vnúčaťom. Rozhodujúcu zodpovednosť za výchovu dieťaťa nesú predovšetkým rodičia a ich právo starať sa o dieťa je ústavne chránené. Preto ak rodič uvedie vážne dôvody, pre ktoré nepovažuje styk starého rodiča za vhodný, súd musí tieto dôvody dôkladne posúdiť.
Práve v tomto bode sa však súdy prvej inštancie v podobných veciach niekedy dopúšťajú chyby, ktorú odvolacie súdy pravidelne kritizujú. Nestačí totiž len skonštatovať, že medzi starým rodičom a dieťaťom „citová väzba nikdy nebola výrazne vybudovaná” – treba sa pýtať, prečo tomu tak je. Ak starý rodič od začiatku tvrdí, že práve postoj rodiča mu dlhodobo bránil vzťah s vnúčaťom vôbec nadviazať, súd sa touto príčinnou súvislosťou musí zaoberať, a nie ju jednoducho obísť konštatovaním, že vzťah jednoducho chýba.
Podobne problematické býva, ak súd pri hodnotení sporného skúšobného stretnutia vychádza len z opisov oboch znepriatelených strán bez toho, aby zabezpečil akýkoľvek nezávislý pohľad – napríklad účasť nestrannej tretej osoby alebo odborníka. Bez takéhoto objektívneho podkladu je totiž mimoriadne ťažké spoľahlivo posúdiť, čo sa na stretnutí naozaj odohralo a kto ho spôsobil.
Nestačí skonštatovať, že citová väzba medzi starým rodičom a dieťaťom nikdy nebola výrazne vybudovaná — treba zisťovať aj to, prečo vzťah nevznikol. Rovnako nestačí vychádzať len z opisov dvoch znepriatelených strán bez akéhokoľvek nezávislého pohľadu na priebeh stretnutia.
Odvolacie súdy tiež pripomínajú, že súd nesmie opomenúť ani to, ako opisujú dieťa samotní rodičia – teda, že je napríklad povahovo veselé, priateľské a k ľuďom si vytvára vzťah ľahko – pretože takéto vyjadrenia môžu byť dôležitým vodítkom pri posudzovaní, či je odmietavý postoj dieťaťa k starému rodičovi skutočne jeho vlastný, alebo je len odrazom napätia medzi dospelými.
