Ústavný súd Slovenskej republiky (ústavný súd) dňa 30. marca 2022 rozhodol o porušení základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku uznesenia Okresného súdu v Rožňave (okresný súd), pričom zároveň toto uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Skutkový stav
Okresný súd v napadnutom uznesení rozhodol o zastavení exekúcie vedenej sťažovateľkou proti povinnému na základe exekučného titulu rozsudku okresného súdu zo dňa 29. júla 2013, ktorým zaviazal povinného na platenie bežného výživného mesačne v sume 70 eur a zaplatenia dlžného výživného vo výške 300 eur. Povinný sa domáhal zastavenia exekučného konania, nakoľko tvrdil, že na jeho majetok bol vyhlásený konkurz. Okresný súd na požiadavku povinného pristúpil a exekučné konanie zastavil. Konkurz na majetok povinného bol vyhlásený 7. marca 2019.
Voči rozhodnutiu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť, v ktorej namietala skutočnosť, že okresný súd vo svojom uznesení nereflektoval na vyjadrenie súdneho exekútora, ktorý vo svojom vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že nárok na bežné výživné vzniká každý nový mesiac, preto je toho názoru, že tu nie je dôvod na zastavenie exekučného konania v celom rozsahu, nakoľko cieľom oddlženia je iba zbavenie povinného starých dlhov, ktoré existovali k poslednému dňu v mesiaci predchádzajúcom mesiacu vyhlásenia konkurzu, nie však budúcich dlhov, ktorým je aj výživné. Okrem všeobecného nesúhlasu sťažovateľka v uvedenom uznesení videla aj arbitrárnosť zakladajúcu porušenie svojich práv, nakoľko na tento podľa názoru sťažovateľky podstatný argument okresný súd nereagoval. Ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu a vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti.
Vo svojom vyjadrení okresný súd odkázal na stanovisko zákonného sudcu, ktorý zotrval na správnom právnom posúdení veci, pričom argumentoval tým, že pohľadávky bežného výživného nepatria medzi pohľadávky nedotknuté oddlžením, preto nie je rozhodujúce, že splatnosť ďalšieho výživného nastala až po vyhlásení konkurzu na majetok povinného. Podľa slov sudcu, skutočnosť, že povinný uhradil dlžné výživné a bežné výživné do vyhlásenia konkurzu na majetok povinného, by aj v minulosti bola dôvodom na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku platného do 31. marca 2017. Záverom sudca zastal názor, že dôvody napadnutého uznesenia sú vecne správne a navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
Podľa názoru ústavného súdu je podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky tvrdenie, že okresný súd napadnutým uznesením neprípustným spôsobom a na základe ústavne neakceptovateľných právnych záverov zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, pri príležitosti čoho ústavný súd opäť pripomenul, že
„všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania.“
Vo svojom vyjadrení ústavný súd tiež upozornil že dodržiavanie princípu spravodlivosti a požiadavky materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd tiež citoval aj nález I, ÚS 26/94, ktoré znie:
„Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“
Predmetom posúdenia bola strany ústavného súdu v zmysle ústavnej sťažnosti otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľné odôvodnenie okresného súdu, ktoré nereflektovalo na argumentáciu sťažovateľky a posúdenie, či dôvody, o ktoré súd oprel odôvodnenie svojho uznesenia ústavne, sú udržateľné.
Vo svojom uznesení okresný súd svoje rozhodnutie opieral o ustanovenia § 166a ods. 1, § 166b ods. 1 a 2, § 166c ods. 1 zákona o konkurze. Tieto ustanovenia určujú, ktoré pohľadávky môžu byť uspokojené splátkovým kalendárom, čo sa považuje za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia a ktoré pohľadávky sú oddlžením nedotknuté.
„Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že lakonické zdôvodnenie okresného súdu je založené na právnom názore, že pohľadávky na bežné výživné priznané rozhodnutím všeobecného súdu po vyhlásení konkurzu na majetok povinného patria medzi pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené len v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a ods. 1 zákona o konkurze) bez toho, aby okresný súd vymedzil, do ktorej kategórie [podľa písm. a), b) alebo c) dotknutého ustanovenia] patria, a zároveň má ísť o nevymáhateľné pohľadávky v prípade oddlženia (§ 166b ods. 1 zákona o konkurze) opäť bez toho, aby okresný súd konkretizoval, do ktorej kategórie [podľa písm. a) až f) dotknutého ustanovenia] patria.“[1]
V zmysle uvedeného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu je natoľko nekonkrétne a vnútorne zmätočné, že nemožno identifikovať dôvody, z ktorých okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o potrebe aplikácie týchto ustanovení, v rámci čoho ústavný súd dospel k názoru, že ide o rozhodnutie všeobecného súdu nesúce znaky arbitrárnosti a aplikačnej svojvôle, kde absentovalo bližšie objasnenie súvislosti uvedených ustanovení s prejednávanou vecou. Ústavný súd poukázal aj na irelevanciu použitých ustanovení pre posúdenie veci.
V závere svojho nálezu ústavný súd uviedol:
„Bežné výživné priznané súdnym rozhodnutím patrí do právnej kategórie nároku na opakujúce sa plnenie. To znamená, že nárok na jeho výplatu vzniká každý mesiac. Z povahy tohto nároku na výživné vyplýva, že vyhlásenie konkurzu na majetok povinného môže mať vplyv len na pohľadávky, ktoré vznikli pred rozhodujúcim dňom (vyhlásením konkurzu). Preto vyhlásenie konkurzu nemôže mať za následok ani zánik vyživovacej povinnosti do budúcna, rovnako ako ani neúčinnosť exekučného titulu priznávajúceho nárok na výživné. V danom prípade nie je rozhodujúce, či ide o výživné na dieťa alebo manžela.“
Ústavný súd vo svojom náleze vyhodnotil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Celé znenie nálezu ústavného súdu nájdete tu.
