Spolužitie mimo manželstva je dnes bežnou súčasťou života mnohých dvojíc. Hoci ide o prirodzenú formu partnerského zväzku, právne postavenie takýchto párov je v porovnaní s manželstvom výrazne odlišné. Zatiaľ čo manželia majú svoje vzťahy k majetku, bývaniu či finančným záväzkom upravené zákonom, partneri žijúci „na voľno” sa musia o väčšinu dôležitých otázok postarať sami. Ak tak neurobia, v prípade rozchodu či nečakanej udalosti môže vzniknúť množstvo komplikácií, a to od sporov o spoločné bývanie až po otázky vlastníctva majetku alebo podielu na spoločných investíciách.
Tento článok sa zameria na praktické a právne aspekty spolužitia mimo manželstva.
Spolužitie mimo manželstva – ako na to hľadí právo?
Spolužitie mimo manželstva je špecifické tým, že právny poriadok Slovenskej republiky nepozná takúto formu spolužitia. Zákon o rodine síce pozná aj pojem snúbenci, avšak používa ho iba v súvislosti s úzko vymedzenými právami a povinnosťami pri uzatváraní manželstva, a teda z toho nevyplývajú pre páry žiadne širšie dôsledky. Jediná forma spolužitia, ktorú náš právny poriadok pozná, je manželstvo. Spôsob jeho uzavretia, zániku, ako aj práva a povinnosti z neho vyplývajúce, nachádzame upravené v zákone o rodine a v Občianskom zákonníku.
Manželia okrem iného nadobúdajú majetok do tzv. bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM), ktoré je charakteristické tým, že každý z manželov je vlastníkom spoločných vecí. Partneri žijúci mimo manželstva na rozdiel od toho môžu nadobudnúť veci do podielového spoluvlastníctva, s presným vymedzením podielov na konkrétnej veci, a to len na základe spoločnej dohody.
Najbližšie k priznaniu akéhokoľvek právneho postavenia partnerom mimo manželstva má azda inštitút ”blízkej osoby”, ktorý nacházame upravený v § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (Občiansky zákonník). Blízka osoba je v tomto ustanovení definovaná nasledovne:
Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Blízkou osobou teda podľa tohto ustanovenia nie je len rodina a manžel, ale aj tak blízka osoba, že by pociťovala ujmu, ktorú utrpela tá druhá osoba, dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Pod túto časť definície by bolo možné zaradiť aj partnera. Ide však o typ blízkej osoby, ktorej blízkosť sa dokazuje, čo znamená, že by takúto blízkosť bolo v relevantných prípadoch potrebné preukázať.
Odkaz na inštitút blízkej osoby nachádzame vo viacerých ustanoveniach Občianskeho zákonníka, napríklad pri prevode spoluvlastníckeho podielu, pri odporovateľných právnych úkonoch, či pri vyhotovení závetu. Stretávame sa s tým však aj v iných právnych predpisoch, napríklad pri odopretí výpovede svedka.
Ďalej sa pozrieme na niektoré konkrétne aspekty partnerského spolužitia mimo manželstva a na to, ako je možné ich právne ošetriť tak, aby boli chránení obaja partneri.
