Politická kultúra v Slovenskej republike sa nikdy nevyznačovala vysokou úrovňou. Či už išlo o jednotky miestnej samosprávy alebo zákonodarný zbor v parlamente, počas celého obdobia nezávislosti republiky je možno badať správanie sa politikov, aké by bežný občan nečakal od osôb zastávajúcich takéto dôležité funkcie. Urážky najhrubšieho kalibru, osočovanie, uvádzanie poloprávd alebo vyslovených klamstiev sa stali tak bežnou súčasťou politického súboja, že bežný volič už ani nevyvodzuje politickú zodpovednosť u takto konajúcich politikov. Politici v zásade obhajujú takéto svoje konanie politickou súťažou a ich politickými právami. Aj keď je medzi nimi mnoho aj právne vzdelaných ľudí, je zrejmé, že si slobodu prejavu a politické súťaženie vysvetľujú ako absolútne bezhraničné.
Takéto praktiky s príchodom sociálnych sietí majú tendenciu veľmi rýchlo a vážne narušiť dobrú povesť človeka, nakoľko vo väčšine prípadov ide o rôzne nepodložené tvrdenia s cieľom vyvolať vášne v spoločnosti, respektíve generovať určitú pozornosť médií. Podobnú skúsenosť mala aj súčasná hlava štátu Zuzana Čaputová, ktorú verejne začal napádať poslanec NR SR Ľuboš Blaha svojimi opakovanými vyjadreniami na jej adresu.
Zásah do osobnostných práv
Prezidentka Zuzana Čaputová sa kvôli urážkam poslanca obrátila na súd, aby rozhodol a poprípade usmernil konanie poslanca. Žiadala Okresný súd Bratislava I, aby vydal neodkladné opatrenie voči výrokom poslanca, na základe ktorého by poslanec upustil od svojho konania. Súd takémuto návrhu prezidentky vyhovel, voči čomu poslanec Blaha podal odvolanie. Následne Krajský súd v Bratislave dňa 21.07.2022 na základe odvolania potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vydať neodkladné opatrenie voči poslancovi NR SR Ľubošovi Blahovi. Tu je nutné podotknúť, že neodkladné opatrenie je opatrenie predbežného charakteru, ktorého cieľom je eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania nastať. Má sa ním poskytnúť rýchla ochrana porušených alebo ohrozených práv subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie. Nejde teda o meritórne rozhodnutie vo veci samej, ale súd pracuje s predpokladom, že namietaná skutočnosť sa javí ako nanajvýš pravdepodobná.
Predmetný konflikt začal potom, ako poslanec NR SR Ľuboš Blaha začal zverejňovať prostredníctvom rôznych médií a sociálnych sietí nepravdivé tvrdenia o prezidentke Zuzane Čaputovej. Ten vo svojich príspevkoch tvrdil, že prezidentka je vlastizradkyňou, agentkou cudzích mocností alebo že má byť ovládaná Spojenými štátmi. Prezidentka mala za to, že tieto neustále tvrdenia zo strany poslanca zasiahli do jej osobnostných práv, a preto podala návrh na súd, aby vydal neodkladné opatrenie.
Okresný súd I sa stotožnil s návrhom a argumentáciou prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá tvrdila že ide o nepravdivé, vecne nepodložené a poškodzujúce tvrdenia, ktoré poslanec vydáva za fakty a masovo šíri medzi obyvateľstvom, čím značne zasahuje do jej cti a dobrej povesti. Súd nariadil neodkladným opatrením poslancovi Blahovi, že je povinný sa zdržať ďalších verbálnych útokov a šírenia nepravdivých informácií. Súd argumentoval, že v predmetných výrokoch poslanca Blahu absentuje vecná, racionálna argumentácia, prípadne akákoľvek snaha o vysvetlenie a preukázanie tvrdených skutočností. Súd poslancovi nariadil zákaz šírenia takýchto tvrdení, pričom tento nie je obmedzený len na sociálne siete, ale na akékoľvek verejné vystúpenia alebo komunikáciu.
Rovnako Krajský súd uviedol, že nariadenie trvalého odstránenia častí viac ako dvoch desiatok statusov zverejnených na sociálnej sieti bolo odôvodnené a nepredstavovalo neprimeraný zásah do práv poslanca. Poslanec Blaha postavil svoju obhajobu práve na výkone poslaneckého mandátu a na práve na slobodu slova. V tomto kontexte sa súdy pridržiavali judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), a to najmä vo veci Lingens proti Rakúsku. V nej ESĽP rozhodol, že v diskusii o veciach verejného záujmu možno používať aj silnejšie výrazy a za prípustné je aj preháňanie či provokácia. Tie však nesmú prekročiť hranice hanobiacej kritiky, kde namiesto vecného vysporiadania sa s určitým problémom stojí v popredí urážanie iného. Pri posudzovaní proporcionality zásahu do slobody prejavu v mene iných práv, s ktorými sa ocitne v konflikte, zohráva rozhodujúcu úlohu klasifikácia daného prejavu do niektorej z kategórií, ktorá je však dodnes i na medzinárodnej úrovni značne nejednotná.
Sloboda prejavu
Sloboda prejavu je v Slovenskej republike chránená ústavou v článku 26 v treťom oddiele, pod ktorý patria politické práva a medzinárodnými dohovormi, akým je aj článok 10 Dohovoru, a patrí medzi základné ľudské práva ako aj medzi nespochybniteľné piliere demokracie. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Práve mantinel ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochrana verejného zdravia a mravnosti sú dôvodmi, pre ktoré sa môže sloboda prejavu obmedziť, ako to bolo aj v prípade sporu poslanca a prezidentky.
ESĽP sa tejto problematike venoval aj v rozsudku Handyside proti Spojenému kráľovstvu z roku 1976, kde uvádza, že sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na také informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neškodné či bezvýznamné, ale tiež na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu obyvateľstva. Také sú podľa súdu požiadavky plurality, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. To okrem iného znamená, že každá formálna požiadavka, podmienka, obmedzenie alebo sankcia uložená v tejto oblasti musí byť primeraná legitímnemu sledovanému cieľu.
Taktiež konštatoval v rozsudku Erbakan proti Turecku z roku 2006, že môže byť z principiálneho hľadiska nevyhnutné v niektorých demokratických spoločnostiach postihovať alebo dokonca brániť takým formám prejavov, ktoré sú založené na netolerancii, ktoré šíria, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú nenávisť za predpokladu, že akékoľvek uložené formálne požiadavky, podmienky, obmedzenia alebo sankcie sú primerané legitímnemu sledovanému cieľu. Táto téza bola formulovaná v rozsudku Seurot proti Francúzsku, kde súd konštatoval že každá poznámka namierená proti základným hodnotám Dohovoru by mala byť vyňatá z ochrany podľa článku 10 prostredníctvom článku 17, ktorý hovorí o zákaze zneužitia práva. Ako príklad možno uviesť rozhodnutie vo veci Ivanov proti Rusku z roku 2007, kde bol novinár obmedzený na slobode prejavu z dôvodu šírenia náboženskej nenávisti. Podľa ESĽP takéto konanie je namierené proti základným hodnotám Dohovoru, predovšetkým proti tolerancii, sociálnemu zmieru a nediskriminácii, a preto podľa článku 17 Dohovoru, sťažovateľ nemohol požívať ochranu v zmysle článku 10 Dohovoru.
Za zmienku však stojí aj rozhodnutie ESĽP vo veci Mondragon proti Španielsku z roku 2011, kde hovorca baskickej parlamentnej skupiny na tlačovej konferencii verejne označil španielskeho kráľa ako osobu zodpovednú za mučenie, a ktorá presadzuje svoj monarchický režim nad baskickým ľudom prostredníctvom mučenia a násilia. Tento sťažovateľ bol vnútroštátnym súdom odsúdený na trest odňatia slobody za urážku kráľa. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu slobody prejavu, pretože odsúdenie a sankcia sťažovateľa boli neprimerané k legitímnemu sledovanému cieľu, a to k ochrane dobrého mena kráľa Španielska. Súd poznamenal, že hoci je pravda, že jazyk použitý sťažovateľom mohol byť považovaný za provokatívny, bolo nevyhnutné mať na pamäti, že aj keď niektoré slová použité vo vyhlásení sťažovateľa boli nepriateľské, nedošlo k podnecovaniu k násiliu a nepredstavovali nenávistné prejavy ako kritérium pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré všeobecne ESĽP uplatňuje ako hraničné pri slobode prejavu.
Súdy sa opakovane vyjadrovali k ohováraniu či poškodzovaniu dobrého mena verejne činných osôb či politikov. Zdôrazňujú, že osoba vstupujúca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny, ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. S tým však treba mať na pamäti zásadu, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením daného práva nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či popretiu práva iného. A medzi takéto prípady rozhodne patrí aj to, ak niekto šíri klamstvá alebo tvrdenia, ktoré nevie podložiť o osobe, ktorá takýmto konaním preukázateľne utrpí morálnu či inú ujmu.
Demokratický ideál práva na slobodu prejavu ilustruje výrok prisudzovaný Voltaireovi, ktorý povedal:
„Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale do posledného dychu budem bojovať za to, aby ste mali právo to povedať.“
Autor tohto výroku by zrejme v dnešnej dobe prehodnotil svoje tvrdenie v prípadoch, v ktorých prostredníctvom moderných metód komunikácie je možné nenávratne poškodiť povesť človeka, zničiť jeho kariéru či ohroziť ho na živote a zdraví.
