Skutkový stav
Na základe rozhodnutia Okresného súdu vznikla sťažovateľke povinnosť zaplatiť veriteľom, ako vyporiadanie dedičského podielu sumu vo výške 183.761 Kč, všetko do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Nakoľko však sťažovateľka nedisponovala týmto množstvom prostriedkov, požiadala o poskytnutie úveru z banky. K poskytnutiu úveru ale potrebovala súčinnosť veriteľa, ktorý jej mal prostredníctvom čestného vyhlásenia oznámiť číslo jeho bankového účtu. Ohľadne uvedeného mal ale veriteľ mnohé výhrady, prečo sa udelenie súhlasu a následné poskytnutie úveru predĺžilo. V zmysle pôvodnej dohody mali byť predmetné finančné prostriedky zaplatené do 31. augusta 2011. Z dôvodu výhrad zo strany veriteľa došlo napokon k uzatvoreniu úverovej zmluvy až 25. augusta 2011, pričom po podaní návrhu na vklad záložného práva bolo toto prerušené a z dôvodu chýb v zmluve ju bolo potrebné opraviť, preto nebolo možné stihnúť výplatu finančných prostriedkov v prospech veriteľa do 31. augusta 2011.
Za týmto účelom kontaktovala sťažovateľka veriteľa, pričom žiadala o zaslanie nového čestného prehlásenia, v ktorom by bol vyslovený jeho súhlas s prevodom finančných prostriedkov v lehote do 7 septembra 2011. Na výzvu sťažovateľky ale veriteľ nereagoval a dňa 16. septembra 2011 podal návrh na vykonanie exekúcie.
Konanie pred všeobecnými súdmi
Okresný súd na základe návrhu veriteľa nariadil začatie exekúcie na majetok sťažovateľky. Následne sťažovateľka navrhla súdu odklad a zastavenie exekúcie, ktoré návrhy súd zamietol. Mal totižto zato, že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzatvoreniu inej dohody o splatnosti dlhu ako vyplýva z exekučného titulu, teda z rozhodnutia súdu, ktorá bola 1. septembra 2011. Ďalej zastával názor, že sťažovateľka mohla žiadať o poskytnutie finančných prostriedkov formou bankového úveru oveľa skôr. Námietku, že veriteľ (v konaní označený ako vedľajší účastník) neposkyol sťažovateľke potrebnú súčinnosť nepovažoval za relevantnú.
Sťažovateľka rozhodnutie napadla odvolaním, v ktorom uviedla, že pre ňu predmetná čiastka peňazí predstavovala takú vysokú sumu, že bola nútená ju zabezpečiť formou úveru. Tento proces zahájila niekoľko mesiacov pred splatnosťou pohľadávky a až na záver žiadala o súčinnosť vedľajšieho účastníka, čo pre neho nepredstavovalo žiadnu záťaž. Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Odkázal aj na judikatúru, z ktorej vyplývajú dôvody pre ktoré je na mieste považovať výkon rozhodnutí za neprípustný.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd ČR odmietol, nakoľko mal zato, že sťažovateľka neuviedla, v čom vidí splnenie predpokladov zakladajúcich prípustnosť dovolania v zmysle príslušných ustanovení.
Ústavný súd ČR
Keďže s rozhodnutiami všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasila, vyjadrila ho prostredníctvom ústavnej sťažnosti, v ktorej v podsatate zopakovala námietky uvádzané v predošlých vyjadreniach a návrhoch. Hlavne zdôraznila, že postup vedľajšieho účasntíka má charakter zneužitia práva a že všeobecné súdy sa nesprávne zaoberali otázkou súčinnosti zo strany veriteľa v exekučnom konaní, keď jej neposkytol dostatok súčinnosti ešte predtým, ako nastala splatnosť pohľadávky. Preto mala zato, že ona, ako dlžník, sa nemohla dostať do omeškania a to z dôvodu, že sa ako prvý dostal do omeškania veriteľ. V tejto súvislosti Ústavný súd ČR konštatoval nasledovné:
- „Podání návrhu na exekuci po splatnosti přisouzené pohledávky (po vykonatelnosti exekučního titulu) za situace, kdy je zcela zřejmé, že povinný je připraven plnit a potřebuje k tomu jen součinnost oprávněného, lze považovat za zneužití práva na soudní ochranu. Takové zneužití práva může být důvodem pro zastavení exekuce (výkonu rozhodnutí) podle ust. § 268 odst. 1 písm. h) občanského soudního řádu. Smyslem exekučního řízení je totiž vymožení práva a nikoli potrestání dlužníka v prodlení. Poskytnutí soudní ochrany zjevnému šikanóznímu exekučnímu návrhu je porušením práva povinného na spravedlivý proces chráněného ust. čl. 36 odst. 1 Listiny základní práv a svobod.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn.: IV ÚS 3216/14, z 17. decembra 2015).
Na tomto základe následne zrušil rozhodnutia všeobecných súdov.
