Ide o praktický doplnok k povinnosti určovať hodnotu nepeňažných vkladov do základného imania znaleckým posudkom, ktorá vyplýva z §59 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Táto povinnosť by sa totiž dala obísť práve tak, že pri založení spoločnosti by sa vytvorilo minimálne základné imanie z peňažných vkladov, zatiaľ čo veci v nepeňažnej forme by spoločnosť po vzniku odkúpila za vyššiu ako ich skutočnú cenu od zakladateľa alebo spoločníka. V podstate by tak zakladatelia či spoločníci vedeli zo spoločnosti „vytiahnuť“ svoj peňažný vklad, a to aj za poskytnutie neadekvátnej protihodnoty. S použitím §59a sa obchodné spoločnosti stretávajú veľmi často, najmä v rámci väčších skupín spriaznených spoločností.
Znenie §59a:
(1) Ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred zápisom do osobitnej evidencie.
(2) Ak spoločnosť uzatvára zmluvu podľa odseku 1 v lehote dvoch rokov odo dňa vzniku spoločnosti, musí návrh tejto zmluvy vopred schváliť valné zhromaždenie spoločnosti.
(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami, ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania.
(4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nevzťahujú na zmluvy uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, na nadobudnutie majetku podľa rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu a na majetok nadobudnutý na burze za cenu rovnajúcu sa kurzu, ktorý zodpovedá v tom čase danej ponuke a dopytu.
(5) Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa vzťahujú na spoločnosť s ručením obmedzeným a na akciovú spoločnosť.
(6) Ustanovenie § 59b sa primerane použije aj na stanovenie alebo určenie hodnoty predmetu zmluvy podľa odseku 1.
K celému §59a sú dostupné komentáre, preto sa všeobecným výkladom zaoberať nebudeme. Cieľom je zaoberať sa problematikou, ktorá na prvý pohľad nie je zrejmá z jeho znenia.
§59a a poskytnutie záruky
V prvej časti tohto dúfam dlhšieho seriálu o aspektoch aplikácie §59a v praxi sa zameriame na poskytovanie záruk materskou spoločnosťou jej dcéram, resp. iným osobám v skupine (tzv. parent guarantees). Mnoho spoločností na Slovensku totiž pôsobí vo forme špeciálnych projektových entít, ktoré zriadi zahraničná materská spoločnosť, a to s minimálnym základným imaním, minimálnym majetkom, a trvaním iba na dobu nevyhnutnú na realizáciu projektu. Samotná materská spoločnosť si takto obmedzuje svoju zodpovednosť, pretože veriteľ bude mať priamy postih iba proti projektovej spoločnosti. Veritelia však zvyknú vyžadovať od spoločností nejakú formu záruky plnenia ich zmluvných povinností. Tou môže byť vo všeobecnosti napríklad zriadenie záložného práva, poskytnutie zábezpeky, banková záruka alebo práve korporátna záruka. Veriteľ má tak priamu možnosť postihu voči materskej spoločnosti, ktorá zvykne byť stabilnou a majetnou entitou.
Samotná korporátna záruka je vo svojej podstate ručiteľským záväzkom podľa §303 a nasl. Obchodného zákonníka. Ručiteľ tak preberá na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
A teraz k podstate problému, ktorý si ukážeme na modelovej situácii.
Modelová situácia
Materská spoločnosť („Matka“) je zahraničnou entitou a spoločníkom dcérskej spoločnosti („Dcéra“), ktorá bola založená v Slovenskej republike pre naplnenie konkrétneho podnikateľského účelu. Dcéra je projektovou spoločnosťou, ktorá bude primárne financovaná dlhovo a Matka poskytuje Dcére korporátnu záruku, teda prísľub plnenia veriteľovi Dcéry v prípade, že Dcéra nesplní svoj záväzok.
Podľa znenia sa §59a vzťahuje na „nadobúdanie majetku na základe zmluvy uzatvorenej so zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania.“
Aby sa Matka s Dcérou vyhli dodatočnej daňovej povinnosti (transferové oceňovanie), sú povinné aj korporátnu záruku zriadiť za podmienok používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch. Preto Dcéra Matke za poskytnutie záruky poskytuje primeranú odplatu (ak by sme pre jednoduchosť zobrali ako trhovú cenu poskytnutia záruky 1% zo sumy ručenia, už od sumy 50.000 eur predstavuje pre spoločnosť s ručením obmedzeným so základným imaním 5.000 eur odplata 10% jej základného imania).
Na prvý pohľad sa zdá takmer jednoznačné, že ručením Matky Dcéra „nenadobúda majetok“. Z materiálneho hľadiska ale Dcéra pri svojej činnosti bude nadobúdať majetok a v prípade, že nesplní svoje záväzky, splní ich Matka. Efektívne teda Dcéra nadobudne majetok a prichádza k transformácii plnenia Matky na majetok Dcéry. Nejvyšší soud České republiky napr. uznal, „že převzetím ručení získává dlužník ekonomickou výhodu, jež je ocenitelná penězi. Úplata, jíž se dlužník zavazuje zaplatit ručiteli za převzetí ručení (popřípadě jiné plnění, jež se zavazuje za ně poskytnout), tak představuje „cenu“, za kterou je ručitel ochoten převzít ručení a s ním spojená ekonomická i právní rizika“ (uznesenie Nejvyššího soudu České republiky č. 29 Cdo 3276/2008). Je síce pravda, že podľa §308 Obchodného zákonníka ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa, avšak môžeme predpokladať, že ak Dcéra nebola schopná splniť pôvodný dlh, nebude v danom okamihu schopná splniť ani ručiteľský postih, na ktorý má voči nej právo Matka.
Dostávame sa teda k otázke, či je Dcéra povinná oceniť odplatu za poskytnutú záruku znaleckým posudkom v zmysle §59a? Návod na odpoveď nám poskytuje citované uznesenie Nejvyššího soudu České republiky č. 29 Cdo 3276/2008:
Není-li však nutné stanovit na základě posudku znalce jmenovaného soudem „cenu“ za převzetí zajištění závazku spřízněných osob zástavním právem či za jiný způsob smluvního zajištění takového závazku, a není-li dokonce ani nutné takto stanovit v případě smlouvy o půjčce či smlouvy o úvěru, uzavřené mezi společností a uvedenými osobami, výši úroků (jež z ekonomického hlediska plní funkci „úplaty“ za poskytnutí finančních prostředků), není podle přesvědčení Nejvyššího soudu ani nutné stanovit na základě takového posudku výši úplaty za převzetí ručení společností za závazky spřízněné osoby vůči třetí osobě (plynoucí např. právě ze smlouvy o úvěru).
Převzetím ručení jednostranným právním úkonem ručitel nepřevádí na dlužníka žádný majetek, ale zajišťuje jeho závazek stejně, jako při zřízení zástavního práva či smluvním převzetí jiného způsobu zajištění. Není-li proto z posuzovaných ustanovení zřejmé, zda na převzetí ručení jednostranným právním úkonem vztáhnout úpravu zajištění závazků spřízněných osob anebo úpravu nabývání majetku od těchto osob, je nutno – logicky – dát přednost institutu povahově bližšímu, tj. podřadit takové ručení stejnému právnímu režimu, jako ostatní způsoby zajištění závazků; proto na výši úplaty nemůže být vztahována povinnost stanovit ji podle § 196a odst. 3 obch. zák. [ekvivalent §59 ods. 1] na základě posudku znalce.
Táto argumentácia by pri podobnosti českých a slovenských ustanovení mala byť použiteľná aj v slovenskom právnom poriadku a teda by mal prevážiť názor, že povinnosť stanoviť výšku odplaty znaleckým posudkom podľa §59a sa na poskytnutie záruky nevzťahuje.
