V prípade vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, ktorá sa stala vo februári roku 2018, bolo obžalovaných päť osôb. Marián Kočner, podnikateľ, ktorý si mal objednať vraždu novinára (v súčasnosti neprávoplatne odsúdený na 19-ročný trest odňatia slobody za falšovanie zmeniek), Alena Zsuzsová, obžalovaná zo sprostredkovania vraždy, Zoltán Andruskó, ktorý bol najskôr spoluobvineným v tejto trestnej veci, no následne bolo konanie ohľadom neho v roku 2019 vylúčené na samostatné konanie a v tejto trestnej veci vystupuje len ako svedok (v súčasnosti už právoplatne odsúdený na 15-ročný trest odňatia slobody na základe schválenej dohody o vine a treste za sprostredkovanie vraždy), Tomáš Szabó, obžalovaný zo spolupáchateľstva a Miroslav Marček, ktorý sa priznal k streľbe v prvý deň hlavného pojednávania a dňa 06.04.2020 ho súd uznal vinným zo spáchania všetkých trestných činov, ktoré mu boli obžalobou kladené za vinu a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov.
Špecializovaný trestný súd dňa 03. septembra 2020 vyhlásil rozsudok v kauze tejto vraždy, ktorým rozhodol o osudoch zvyšných troch aktérov, Tomáša Szaboá, Mariána Kočnera a Aleny Zsuzsovej. Predmetným rozsudkom súd odsúdil Szaboá za účasť na vražde novinára a jeho snúbenice, ako aj za vraždu podnikateľa Petra Molnára, na trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.[1] Mariána Kočnera a Alenu Zsuzsovú súd oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že senátu chýbali priame dôkazy na ich odsúdenie.
V súvislosti s oslobodením Mariána Kočnera, súd hneď v úvode odôvodnenia výroku o oslobodení poukázal najmä na zásadu in dubio pro reo, idúcu ruka v ruke so zásadou prezumpcie neviny podľa ktorej, každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa pravidla in dubio pro reo, ak nie je v procese dokazovania dosiahnutá praktická istota o relevantných skutkových okolnostiach, t.j. ak sú prítomné v danom kontexte dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku skutku či osobe páchateľa, ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalších dôkazov, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného.
Obžaloba odôvodnila výrok o vine Mariána Kočnera sústavou nepriamych dôkazov s podporou motívu pomsty novinárovi za to, že písal články o jeho podnikateľských aktivitách majúcich kriminálny podtext, pričom práve tento motív mal iniciovať konanie Mariána Kočnera. Na základe zistených skutočností, vyplývajúcich z vykonaných dôkazov mal senát za zrejmé, že Kočner sa cítil byť konaním novinára Kuciaka dotknutý, pretože svojou novinárskou činnosťou nepriaznivo vstupoval do sféry jeho osobnej integrity a znižoval jeho vážnosť. Uvedené napokon vyústilo do známeho telefonátu, v ktorom Kočner vyčítal novinárovi Kuciakovi nekorektný prístup a domáhal sa toho, aby novinár v rámci svojej činnosti o ňom nepísal. Napriek tomu, že bol Kuciak pre Kočnera hrozbou, chýbal senátu hlavný dôkaz, a to vážne mienený úmysel Kočnera usmrtiť ho. Ako uviedol senát, ,,Existencia motívu sama osobe nestačí ani len na obvinenie, nieto na odsúdenie osoby za objednanie vraždy. Veď ak má niekto vzhľadom na svoje aktivity veľa nepriateľov alebo neprajníkov, tak v prípade jeho násilnej smrti nemožno odsúdiť všetky osoby želajúce si (v duchu) smrť zavraždenej osoby. Išlo by o tzv. odsúdenie za myšlienku.“
V písomnom vyhotovení rozsudku je tiež bližšie vysvetlené, prečo súd vo vzťahu k odsúdeniu Szabóa za účasť na vražde novinára a jeho snúbenice uveril svedkovi Andruskóovi (sprostredkovateľ vraždy) a vo vzťahu k účasti Kočnera a Zsuzsovej tomuto svedkovi neveril. Súd uviedol, že okrem výpovede tohto svedka nebolo iného priameho dôkazu, ktorý by Zsuzsovú usvedčoval, že objednala (či už pre seba alebo pre iného) realizáciu vraždy novinára Kuciaka alebo sa na jeho vražde inak podieľala. Svedok Andruskó má status tzv. kajúcnika, t.j. svedka, ktorý vypovedá proti údajným bývalým spolupáchateľom. Za to mal mať sľúbené výhody nielen v tomto konaní (zvýhodnený trest), ale aj v inom trestnom konaní. Táto špecifická pozícia však sama osebe neznižuje vierohodnosť tvrdení tohto odsúdeného. Právny poriadok Slovenskej republiky síce umožňuje takej osobe v súvislosti s jej výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb získať predmetné výhody, ide však o legálny benefit, ktorý nediskriminuje výpoveď takého svedka. Výpoveď Andruskoá je teda zákonným dôkazom, čo ešte neznamená, že jeho výpoveď je pravdivá. Neznamená to však ani opak. Výpovede kajúcnikov podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov rovnako ako každý iný dôkaz. Ďalej je potrebné uviesť, že ostatní dvaja (pôvodne) spoluobžalovaní Marček a Szabó ohľadom možnej účasti Zsuzsovej na predmetnej vražde vôbec nič neuviedli, keďže s ňou ani neprišli do priameho kontaktu. Rovnako svedok Tóth poprel osobný kontakt so Zsuzovou. Súd po zohľadnení vyššie uvedených úvah skonštatoval, že výpoveď odsúdeného Andruskóa ohľadom účasti Zsuzsovej na vražde novinára a jeho snúbenice, nie je dostatočný usvedčujúci dôkaz pre nepochybné konštatovanie jej viny. Jeho výpoveď teda nestačila na to, aby sa úroveň podozrenia voči nej zvýšila a dosiahla najvyššiu mieru tzv. rozumnej istoty o jej vine.
Na základe uvedeného možno zjednodušene konštatovať, že kým pri výpovedi Andruskoá vo vzťahu k účasti Szabóa na skutku existujú aj iné nepriame dôkazy, napríklad spoločné obhliadanie miesta činu, čo potvrdzujú ďalšie nepriame dôkazy, ako napríklad dáta od telekomunikačného operátora o pohybe ich mobilných telefónov, naproti tomu v prípade výpovede Andruskoá vo vzťahu k účasti Kočnera a Zsuzsovej na skutku, tieto jeho vyjadrenia nepotvrdzujú žiadne iné nepriame dôkazy. Výpoveď Andruskoá ohľadne účasti Kočnera a Zsuzsovej na vražde teda zostáva osamotená.
Čo sa týka odsúdenia osoby na základe radu iba nepriamych dôkazov, je potrebné uviesť, že kľúčové v takomto prípade je, aby išlo o nepretrhnutý rad dôkazov. Pokiaľ by sa akýkoľvek z dôkazov vybral, a dal by sa interpretovať aj iným spôsobom ako vražedným kontextom, pričom tento spôsob je racionálny, potom sa tento rad dôkazov pretrháva a nemožno takúto osobu odsúdiť. Na mieste je možno otázka, ako by teda mala vyzerať reťaz nepriamych dôkazov, ktorú by sudca nespochybnil? Ak chýba priamy dôkaz ako napríklad odtlačok prsta či DNA a k dispozícii sú iba nepriame dôkazy, tieto musia byť podporené inými. Nemôže ísť teda len o osamotenú svedeckú výpoveď (kohokoľvek).[2] Ako napokon vyplýva z odôvodnenia predmetného rozsudku, ,,Súd môže oprieť výrok o vine aj o nepriame dôkazy, ale len za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku zhodne a spoľahlivo dokazujú všetky okolnosti žalovaného skutku, teda všetky skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru, a pritom usvedčujú z jeho spáchania obvineného.“
Za nedôveryhodnú, vo vzťahu k účasti Kočnera a Zsuzsovej na vražde, označil súd aj výpoveď svedka Petra Tótha, čo na ústnom vyhlásení rozsudku nezaznelo. Podľa senátu vypovedal Tóth so silnými predsudkami, akoby bol presvedčený o vine Kočnera a Zsuzsovej, ako aj s pohnútkou zakryť svoju vlastnú trestnú činnosť, ktorú senát identifikoval v tom, že sa podieľal na protiprávnom sledovaní novinárov, prokurátorov a politikov. Uvedené však možno vnímať ako paradoxné, vzhľadom na to, že Tóth nebol do dnešného dňa obvinený zo žiadneho skutku, ktorý by súvisel s takýmto sledovaním. Na tomto základe súd dospel k presvedčeniu, že Peter Tóth, ktorý sa sám iniciatívne prihlásil ako svedok prejednávanej trestnej činnosti, takto konal skôr v obave z postihu za ním vykonávanú uvedenú činnosť, než v snahe napomôcť jej objasneniu. Tieto zistené skutočnosti mali podstatný dosah na pravdivosť a spoľahlivosť jeho svedeckej výpovede a vierohodnosť tohto dôkazu v podstatnej miere znižovali.
Súd záverom dôvodil, že nemôže odsúdiť niekoho len na základe počtu osôb („svedkov“), ktoré si myslia, že to spravil práve ten a ten obžalovaný. Taktiež súd nemôže podľahnúť vonkajšiemu tlaku a volaniu po rýchlom odsúdení a potrestaní osôb, ktoré sú už dlhodobo v médiách prezentované ako páchatelia. Právo na spravodlivé súdne konanie prináleží každej stíhanej osobe.
Uvedeným rozsudkom sa tento prípad neskončil, ale pre odvolanie prokurátora, ktorý trvá na vine Kočnera a Zsuzsovej, poputuje na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Senát Najvyššieho súdu si bude musieť naštudovať 139-stranový rozsudok ako aj spis, ktorý má vyše 30 tisíc strán. Následne môže rozsudok zrušiť a celý prípad vrátiť Špecializovanému trestnému súdu, alebo v opačnom prípade môže rozsudok potvrdiť a stane sa tak právoplatným.
