Sťažovateľ namietal, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z marca 2015 sa nekonalo urýchlene. Vo veci konal prokurátor, Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave. V júni 2015 sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie v časti, v ktorej smerovala proti okresnému súdu. V náleze z 21. júna 2016 ústavný súd posúdil časť konania pred okresným súdom, ktoré trvalo 44 dní a konštatoval porušenie práva sťažovateľa zaručeného článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Nepriznal mu však žiadne odškodnenie, ani náhradu trov právneho zastúpenia, keďže dospel k záveru, že konštatovanie porušenia práva sťažovateľa bolo dostatočným zadosťučinením.
Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru a tvrdil, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nespĺňalo požiadavku „urýchlenosti“ konania. Ďalej sa sťažoval na porušenie článku 5 ods. 5 Dohovoru namietajúc, že mu na vnútroštátnej úrovni nebolo priznané žiadne finančné odškodnenie za porušenie jeho práva pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Namietal tiež porušenie článku 13 Dohovoru, zaručujúceho právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, vo vzťahu k jeho námietke podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru.
ESĽP uznal jednu z námietok vlády a vyhlásil časť sťažnosti týkajúcu sa konania pred prokurátorom za neprijateľnú, keďže sťažovateľ proti tejto fáze konania nenamietal vo svojej ústavnej sťažnosti. Posúdil sťažnosť týkajúcu sa konania pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré trvalo spolu 2 mesiace a 13 dní. Toto obdobie považoval ESĽP za neprimerane dlhé a nespĺňajúce požiadavku „urýchlenosti“ konania. Ústavný súd sťažovateľovi v tomto ohľade neposkytol odškodnenie, vďaka ktorému by sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru. ESĽP preto konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver už nepovažoval za nevyhnutné samostatne posudzovať námietky podľa článku 5 ods. 5 a článku 13 Dohovoru.
ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur. Rozsudok vyhlásil výbor troch sudcov a nadobudol právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia.
Zdroj: MS SR
