Sťažovatelia sú prarodičia maloletej vnučky, dcéry vedľajšieho účastníčka konania, ktorým je jej otec. Matka maloletej zomrela tri mesiace po narodení jej maloletej dcéry. Sťažovatelia sa preto domáhali úpravy styku s maloletou vnučkou, keďže otec maloletej s tým nesúhlasil, ako aj zverenia maloletej vnučky do výlučnej osobnej starostlivosti. Okresný súd v Karvinej (Okresný súd) rozhodol, že sťažovatelia sú oprávnení stýkať sa s maloletou vnučkou v stanovenom čase za prítomnosti jej otca v priestoroch Centra pre rodinu. Okresný súd uviedol, že je v záujme maloletej upraviť jej styk so sťažovateľmi aj napriek tomu, že sťažovatelia s otcom maloletej majú narušené vzťahy a otec nesúhlasí s tým, aby sa sťažovatelia s maloletou stretávali. Otec však s rozhodnutím Okresného súdu nesúhlasil a podal voči nemu odvolanie.
O odvolaní otca rozhodoval Krajský súd v Ostrave (Krajský súd). Krajský súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu a návrh sťažovateľov na úpravu styku s maloletou vnučkou zamietol. Mal za to, že závery Okresného súdu sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Uviedol, že pri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletej je nutné vziať do úvahy vážne narušené vzťahy medzi sťažovateľmi a otcom maloletej, ktoré narúšajú najlepší záujem maloletej vnučky. V zmysle dôvodovej správy k Dohovoru o styku s deťmi vyplýva, že ak styk so širším okruhom príbuzných vedie k napätiu v rodine, nemusí byť tento styk v najlepšom záujme dieťaťa.
Občiansky zákonník pritom stanovuje dve podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby bolo možné umožniť styk s dieťaťom inej osobe ako rodičovi. Týmito podmienkami sú existencia citového vzťahu, ktorý nie je iba prechodný a skutočnosť, že nedostatok styku dieťaťa s týmito osobami by pre neho znamenal ujmu. Podľa Krajského súdu tieto podmienky v posudzovanom prípade splnené neboli.
Sťažovatelia sa preto obrátili na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd). Namietali porušenie ich práva na spravodlivý proces a práva na ochranu rodinného života. Argumentovali tým, že výklad Krajského súdu je absurdný a formalistický, okrem toho odôvodnenie jeho rozhodnutia je nedostatočné a teda aj nepreskúmateľné. Výklad Krajského súdu by vlastne viedol k zakotveniu absurdného pravidla, podľa ktorého by v prípade detí, ktorým zomrie rodič v ich útlom veku, záležalo vždy výhradne na vôli druhého žijúceho rodiča, či sa dieťa bude môcť stýkať s rodinou zomrelého rodiča. Sťažovatelia sú okrem toho jedinými príbuznými zomrelej matky maloletej vnučky.
Ústavný súd mal po preskúmaní ústavnej sťažnosti za to, že je dôvodná. Poukázal na svoj predchádzajúci nález zo dňa 30. augusta 2021, sp. zn.: I. ÚS 1081/20, v ktorom ustálil základné ústavnoprávne východiská, podľa ktorých by všeobecné súdy mali postupovať pri rozhodovaní styku maloletých detí s ich prarodičmi, resp. ďalšími osobami.
Právo dieťaťa stýkať sa s príbuznými, či už bližšie alebo užšie vzdialenými, ako aj s osobami dieťaťu blízkymi ako aj s tým korešpondujúce právo týchto osôb voči dieťaťu je zakotvené v § 927 Občianskeho zákonníka. Komentár k Občianskemu zákonníku uvádza, že špecifické postavenie medzi príbuznými dieťaťa majú práve prarodičia, ktorí sú väčšinou po rodičoch najbližšími osobami pre dieťa. Je teda v záujme dieťaťa, aby jeho vzťah k prarodičom bol pozitívne rozvíjaný. Rodinné väzby prarodičov k dieťaťu však musia byť preukázané. Nie je možné vždy striktne trvať na existencii citového vzťahu medzi dieťaťom a prarodičmi, a to z rôznych dôvodov. Styk s dieťaťom s prarodičmi je teda možné stanoviť aj v prípade, ak môže slúžiť ako jediná príležitosť vytvoriť si spomenutý citový vzťah k dieťaťu.
Právo dieťaťa stretávať sa s prarodičmi vyplýva aj z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká republika viazaná. Aj Európsky súd pre ľudské práva sa k tejto otázke už mnoho krát vyjadril. Z jeho judikatúry vyplýva, že právo prarodičov stýkať sa s vnúčatami je súčasťou práva na rodinný život.
Ústavný súd uviedol, že základnými kritériom pri stanovení rozsahu styku je vždy najlepší záujem dieťaťa. Ako však uviedol aj Krajský súd, v dôvodovej správe k Dohovoru o styku s deťmi sa uvádza, že pokiaľ by styk dieťaťa so širším príbuzenstvom viedol k rodinnému napätiu, tento styk nemusí v najlepšom záujme dieťaťa. Ústavný súd však podotýka, že najlepší záujem dieťaťa je flexibilným konceptom a vždy by mal byť posudzovaný individuálne s ohľadom na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza.
Najlepší záujem dieťaťa je nutné starostlivo zvažovať aj v prípade styku dieťaťa s ďalšími príbuznými podľa § 927 Občianskeho zákonníka. Najlepší záujem dieťaťa môže byť totiž oslabený z dôvodu existencie konfliktov či vyhrotených vzťahov medzi rodičmi dieťaťa a ďalšími príbuznými. Je tiež nutné vziať do úvahy to, že rozsah styku ďalších príbuzných s dieťaťom nemôže byť rovný alebo rozsiahlejší ako styk rodiča s dieťaťom, najmä ak si to neželajú rodičia.
Po zvážení všetkých vyššie uvedených všeobecných východísk Ústavný súd konštatoval, že Krajský súd nerozhodol v súlade s vyššie uvedenými ústavnoprávnymi požiadavkami.
Podľa názoru Ústavného súdu Krajský súd nesprávne vyložil ustanovenie § 927 Občianskeho zákonníka, resp. ho nesprávne aplikoval na posudzovaný prípad. Krajský súd pri svojom rozhodovaní aplikoval výlučne jazykový výklad § 927 Občianskeho zákonníka. Jeho výklad však nezodpovedal najlepšiemu záujmu dieťaťa.
Argumentácia Krajského súdu totiž spočívala v tom, že medzi maloletým dieťaťom a sťažovateľmi nemôže existovať citový vzťah, ktorý nie je iba prechodný, a to vzhľadom na útly vek dieťaťa. Okrem toho uviedol, že vzhľadom na to, že maloleté dieťa sťažovateľov nepozná, nemôže strata kontaktu so sťažovateľmi pre maloleté dieťa predstavovať ujmu. Tieto závery však zasahujú do základných práv sťažovateľov aj maloletého dieťaťa a preto z ústavnoprávneho hľadiska nemôžu obstáť.
Platí totiž, že všeobecný súd nie je viazaný doslovným znením zákona, pričom sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislostí alebo niektorý z princípov majúci základ v ústavne konformnom právnom poriadku. Súdy preto musia pri svojej činnosti postupovať tak, aby interpretačné a aplikačné právne problémy riešili s maximálnou mierou racionality. Ak interpretácia právnej normy za použitia jazykového výkladu vedie k nerozumným výsledkom, je na mieste použitie ďalších metód výkladu, ktoré by korigovali interpretačné výsledky vyplývajúce z použitia jazykového výkladu.
Vzhľadom na vyššie uvedené je preto zrejmé, že Krajský súd mal po aplikácii jazykového výkladu § 927 Občianskeho zákonníka pristúpiť k použitiu ústavne konformného výkladu najlepšieho záujmu dieťaťa.
Ústavný súd uviedol, že v prejednávanom prípade je dôležité, že maloleté dieťa má iba jedného rodiča, a to otca. Sťažovatelia sú pritom najbližší príbuzní zo strany zomrelej matky. Preto je v najlepšom záujme dieťaťa, aby jeho vzťahy s rodinou matky boli zachované, ak sú pre dieťa prínosom. V situácii, keď je maloleté dieťa útleho veku a nie je schopné posúdiť, či o tieto vzťahy má alebo nemá záujem, je nutné chrániť možnosť existencie tohto vzťahu do budúcna. Ústavný súd sa preto stotožnil s námietkou sťažovateľov, že výlučne jazykový výklad § 927 Občianskeho zákonníka by viedol k absurdným situáciám, v ktorých by jediný rodič mohol dieťa v útlom veku vylúčiť zo starostlivosti príbuzných druhého zomrelého rodiča.
Ústavný súd sa nestotožnil ani s argumentom Krajského súdu, ktorý uvádza, že v zmysle dôvodovej správy k Dohovoru o styku s deťmi platí, že ak styk maloletého dieťaťa vedie k napätiu v rodine, tento styk nemusí byť v najlepšom záujme dieťaťa. V tejto súvislosti Ústavný súd upozorňuje na to, že v tomto prípade to neplatí. Dôvodová správa totiž uvádza, že v prípade rodinného napätia nemusí byť styk dieťaťa s príbuznými v najlepšom záujme dieťaťa. Dôvodová správa neuvádza to, že by to tak muselo byť v každom prípade.
V tejto súvislosti je relevantná najmä skutočnosť, že maloleté dieťa má už iba jedného rodiča a sťažovatelia sú jeho jedinými príbuznými zo strany zosnulej matky. Okrem toho, matka počas svojho života udržovala so svojimi rodičmi dobrý vzťah a preto možno očakávať, že pokiaľ by nezomrela, maloleté dieťa by svojich prarodičov určitú dobu vídala. Otec maloletej taktiež neuskutočnil žiadnu snahu, aby sa jeho vzťahy so sťažovateľmi napravili. Ústavný súd uvádza, že v najlepšom záujme dieťaťa by bolo tieto vzťahy urovnať.
Rozhodnutie Krajského súdu zároveň nie je dostatočne odôvodnené. Nezohľadňuje a nehodnotí všetky relevantné skutočnosti a neposkytuje dostatočný výklad § 927 Občianskeho zákonníka a nereflektuje najlepší záujem dieťaťa v posudzovanom prípade. Tým došlo k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý proces a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života.
Vzhľadom na to, že Ústavný súd konštatoval porušenie ústavných práv sťažovateľov, rozhodnutie Krajského súdu zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28. júla 2022, sp. zn.: II. ÚS 395/22
