V roku 1991 Česká a Slovenská federatívna republikou a Holandské kráľovstvo uzatvorili dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií („DOI“). Táto dohoda stanovuje, že spory medzi zmluvným štátom a investorom druhého zmluvného štátu sa vyriešia priateľsky, inak sa spor predloží rozhodcovskému súdu. Slovensko po rozpade ČSFR v roku 1993 vstúpilo do práv a povinností ČSFR vyplývajúcich z tejto dohody.
V roku 2004 Slovensko otvorilo súkromným investorom svoj trh zdravotného poistenia. Spoločnosť Achmea, patriaca do holandskej poisťovacej skupiny, založila teda na Slovensku dcérsku spoločnosť (Union Healthcare) s cieľom poskytovať v Slovenskej republike súkromné zdravotné poistenie. V roku 2006 však Slovensko čiastočne odstúpilo od liberalizácie trhu so zdravotným poistením a predovšetkým zakázalo rozdeľovanie zisku pochádzajúceho z činnosti v oblasti zdravotného poistenia, ako aj predaj poistného portfólia. V roku 2008 Achmea iniciovala na základe DOI rozhodcovské konanie proti Slovenskej republike z dôvodu, že uvedené zákazy sú v rozpore s touto dohodou. V roku 2012 rozhodcovský súd konštatoval, že Slovenská republika skutočne porušila DOI, auložil jej povinnosť zaplatiť spoločnosti Achmea náhradu škody vo výške približne 22,1 milióna eur.
Následne Slovenská republika podala na nemecké súdy žalobu oneplatnosť rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa Slovenskej republiky je rozhodcovská doložka obsiahnutá v DOI v rozpore s viacerými ustanoveniami Zmluvy o FEÚ. V uvedenej veci Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) rozhodujúci oodvolaní položil Súdnemu dvoru otázku, či rozhodcovská doložka napadnutá Slovenskou republikou je zlučiteľná so Zmluvou o FEÚ. Česká republika, Estónsko, Grécko, Španielsko, Taliansko, Cyprus, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Európska komisia predložili pripomienky na podporu Slovenska, zatiaľ čo Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Rakúsko a Fínsko tvrdili, že sporná doložka a všeobecnejšie obdobné doložky, ktoré sa bežne používajú v 196 v súčasnosti platných DOI medzi členskými štátmi EÚ, sú platné.
Generálny advokát Melchior Wathelet vo svojich dnes prednesených návrhoch predovšetkým konštatoval, že napadnutá doložka nepredstavuje právom Únie zakázanú diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, a teda neporušuje článok 18 ZFEÚ. Aj keď iba holandskí investori sú oprávnení na základe tejto doložky predložiť rozhodcovskému súdu spor týkajúci sa investícií uskutočnených na Slovensku, investori z väčšiny ostatných členských štátov požívajú rovnocennú ochranu na základe DOI, ktoré ich členské štáty pôvodu uzatvorili so Slovenskom. V tejto súvislosti generálny advokát zdôrazňuje, že ani investori pochádzajúci z členského štátu, ktorý nemá so Slovenskom uzatvorenú takú DOI, nie sú zdôvodu predmetnej doložky diskriminovaní na základe štátnej príslušnosti. Podľa generálneho advokáta totiž Zmluva o FEÚ a judikatúra Súdneho dvora vyžadujú, aby sa s investormi pochádzajúcimi z iného členského štátu než Slovensko a nachádzajúcimi sa na slovenskom území v situácii, ktorá patrí do pôsobnosti práva Únie, zaobchádzalo rovnakým spôsobom ako so slovenskými investormi, anie ako s investormi z tretieho členského štátu.
Ďalej sa generálny advokát domnieva, že rozhodcovský súd zriadený na základe napadnutej doložky je spoločným súdom pre Holandsko a Slovensko, ktorý je oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Pôvod tohto súdu je totiž založený na záväzných právnych ustanoveniach (najmä ustanovení DOI uzatvorenej medzi Holandskom a ČSFR), tento súd je súčasťou stáleho rozhodcovského systému zavedeného dvoma dotknutými členskými štátmi, jeho jurisdikcia na rozhodovanie sporov v oblasti investícií v rámci kontradiktórneho konania má záväzný charakter a svoje rozhodnutia prijíma úplne nezávisle a nestranne na základe právnych noriem. V dôsledku toho podľa generálneho advokáta rozhodcovský systém spadá do pôsobnosti mechanizmu návrhov na začatie prejudiciálneho konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ a je teda zlučiteľný s týmto článkom. V takom prípade tento rozhodcovský systém navyše nemôže porušovať článok 344 ZFEÚ, ktorý zaväzuje členské štáty, aby spory týkajúce sa výkladu alebo uplatňovania Zmlúv vyriešili v súlade so Zmluvami, a ani systém právomocí stanovený v Zmluvách, a teda autonómiu právneho systému Únie.
Napokon pre prípad, že Súdny dvor rozhodne tak, že predmetný rozhodcovský systém nespadá do pôsobnosti mechanizmu návrhov na začatie prejudiciálneho konania, generálny advokát pripomína, že požiadavka stanovená článkom 344 ZFEÚ sa vzťahuje výlučne na spory medzi členskými štátmi alebo členským štátom a Úniou. Z toho vyplýva, že na spor medzi investorom a členským štátom sa tento článok nevzťahuje. Rovnako sa generálny advokát domnieva, že aj keď právo Únie je súčasťou práva uplatniteľného na spory, ku ktorým došlo medzi holandskými investormi a Slovenskou republikou, táto okolnosť neznamená, že sa tieto spory týkajú výkladu alebo uplatňovania Zmlúv.
V tejto súvislosti generálny advokát nesúhlasí s argumentom Komisie, podľa ktorého právo Únie poskytuje investorom úplnú ochranu v oblasti investícií, najmä prostredníctvom základných slobôd a Charty základných práv Európskej únie. Podľa generálneho advokáta pôsobnosť predmetnej DOI je širšia ako pôsobnosť Zmlúv o EÚ a FEÚ a záruky ochrany investícií zavedené touto dohodou sa líšia od záruk poskytovaných právom Únie, pričom však nie sú nezlučiteľné s týmto právom. Z týchto dôvodov generálny advokát zastáva názor, že napadnutá doložka neporušuje systém právomocí stanovený v Zmluvách, a teda autonómiu právneho systému Únie.
