Medzi základné ľudské práva každého jedinca bez ohľadu na hranice či národnosť jednoznačne patrí právo na život. Toto právo zahŕňa mnoho iných práv, ale vo svojej podstate smeruje k tomu, aby nebolo možné nijakým nezákonným spôsobom pozbaviť iného človeka jeho života. Ide o veľmi šľachetnú ideu, od ktorej sa odvíja ochrana človeka ako takého, a to aj v podobe nenarodeného dieťaťa, snahe spoločenstva ľudí rušiť a zakazovať tresty smrti alebo problematika eutanázie a jej zavádzanie do právnych systémov krajín.
Život však vie priniesť aj situácie, keď ochrana života ustupuje do úzadia pred právom na dôstojnosť, pod ktoré v mnohých krajinách patrí aj možnosť ukončenia života za zákonom daných podmienok. Ak daný život nenapĺňa určité atribúty, ktoré spoločnosť vo svojom celku vníma ako život plnohodnotný alebo naplňujúci, môže dôjsť k jeho ukončeniu. Takýto prípad sa stal v Londýne britskému občanovi Archiemu Battersbeemu, kde vnútroštátne súdy právoplatne rozhodli o jeho odpojení od prístrojov, ktoré mu umelo predlžovali život v kóme, hoci s tým jeho rodičia nesúhlasili.
Archie Battersbee bol 12-ročný chlapec, ktorý podľa medializovaných informácií upadol do bezvedomia po tom, ako sa zúčastnil výzvy kolujúcej na sociálnej sieti. Výzva pod názvom Blackout challenge mala spočívať v čo najdlhšom prerušení prívodu kyslíka do ľudského obehu. Svojho syna našla v bezvládnom stave v izbe jeho matka. Po prevezení do nemocnice bol udržiavaný v kóme pomocou lekárskych zákrokov ako napojenie na umelú pľúcnu ventiláciu a podávaním liekov. Doktori však u tohto pacienta konštatovali mozgovú smrť v dôsledku nedostatočného okysličenia mozgu a navrhli, aby bola preskúmaná možnosť odpojenia od prístrojov, ktoré mu umelo predlžovali život, na súde.
Rodičia dieťaťa s takýmto návrhom nesúhlasili, a požiadali nemocnicu o presun ich syna do hospicu, kde by sa o neho mohol naďalej starať lekársky personál. Jedna z ošetrujúcich lekárok, Dr. Clarke, s týmto nesúhlasila s odôvodnením, že takýto prevoz je riskantný a mohol by spôsobiť jeho smrť pri prevoze, a to aj pri krátkej vzdialenosti.
Návrh na odpojenie od prístrojov putoval na vnútroštátne súdy, ktoré vyhoveli návrhu nemocnice, aby bol pacient odpojený od prístrojov. Stotožnili sa s názorom lekárov a ich posudkami, že je vysoko nepravdepodobné, že sa pacient po prekonaní mozgovej smrti v takomto prípade ešte niekedy v budúcnosti uzdraví. Z týchto dôkazov vyplývalo, že pokračovanie v život podporujúcej liečbe už nie je v najlepšom záujme tohto umierajúceho dieťaťa. Navyše je vysoko pravdepodobné, že v tomto prípade dôjde k ďalšiemu zhoršeniu stavu pacienta a následne k zlyhaniu jeho orgánov, po ktorom nasleduje zlyhanie srdca. Súd rovnako poukázal na to, že takýto postup je v súlade so zákonom, ktorý právom uprednostňuje záujem dieťaťa pred záujmami jeho rodičov (napríklad v krajnom prípade zabezpečiť, aby dieťa Jehovových svedkov dostalo život zachraňujúcu transfúziu krvi, proti vôli rodičov, ktorí sú proti takémuto postupu). V súvislosti so žiadosťou o presun do hospicu súd uviedol, že je potrebné opäť brať na zreteľ právo na dôstojnosť pacienta. Súd sa priklonil k názoru, že je v lepšom záujme pacienta dôstojne zomrieť na nemocničnom lôžku, ako pri riskantnom prevoze do hospicu.
Rodičia maloletého sa voči takémuto rozhodnutiu odvolali, nakoľko sa nestotožnili s názorom súdu, že odpojenie od prístrojov je dôstojná smrť, a rovnako nesúhlasili so samotnou myšlienkou dôstojnej smrti. Argumentovali, že takýmto spôsobom sa smrť urýchľuje a vynucuje, pričom ide o mimoriadne krutý zásah do ich života.
Odvolací súd v tomto prípade po preskúmaní prípadu potvrdil verdikt prvostupňového súdu. Senát odvolacieho súdu na čele so sudcom Sirom Andrewom McFarlanom takéto rozhodnutie odôvodnili opäť tým, že je v rozpore s najlepším záujmom Archieho Battersbeeho, aby bol naďalej umelo udržiavaný v kóme pri takomto poškodení mozgu. Sudcovia mali za to, že aj keď chápu bolesť rodičov, v tomto prípade je pre pacienta najlepšie zomrieť prirodzenou cestou. Sudcovia odvolacieho súdu však odložili svoje rozhodnutie na 48 hodín, aby umožnili rodičom Archieho Battersbeeho požiadať Európsky súd pre ľudské práva o predbežné opatrenie. Edward Devereux QC, zastupujúci rodičov, navyše uviedol, že napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu zvažujú požiadať o nové vypočutie na najvyššom súde na základe nových dôkazov. Na súde sa vyjadril, že pani Danceová videla Archieho Battersbeeho, ktorý je napojený na ventilátor, ako sa v uplynulé dni pokúšal nezávisle dýchať.
Rodičia pacienta podali žalobu na Najvyšší súd, aby umožnil presun ich syna do hospicovej starostlivosti, s čím nemocnica nesúhlasila. Na Kráľovskom súdnom dvore sa uskutočnilo pojednávanie, kde sudkyňa Theisová rozhodla, že premiestnenie do hospicu nie je v najlepšom záujme dieťaťa.
Dňa 28. júla 2022 sa rodičia Archieho Battersbeeho obrátili aj na Výbor Organizácie Spojených národov pre práva ľudí so zdravotným postihnutím (UNCRPD), ktorý 29. júla 2022 požiadal britské úrady, aby upustili od ukončenia liečby na záchranu života. Nemocnica však 30. júla 2022 uviedla, že v prípade neexistencie akéhokoľvek ďalšieho právneho podkladu udeleného vnútroštátnymi súdmi zavedie plán na ukončenie celoživotnej liečby pacienta.
V tomto prípade rodičia maloletého neuspeli ani na Európskom súde pre ľudské práva. Svoju žiadosť označenú ako AB and others vs. United Kingdom, podali dňa 3. augusta 2022 podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku, v ktorej ho žiadali, aby súd vydal predbežné opatrenie, ktoré by nemocnici zabránilo zrušiť život udržiavajúcu liečbu. Argumentovali okrem iného tým, že nerešpektovanie predbežného opatrenia UNCRDP zo strany štátu porušilo článok 2 Dohovoru, či už samostatne alebo spolu s článkom 14 Dohovoru. Sťažovatelia tiež podali na súd sťažnosť, v ktorej sa odvolávali na články 2 (právo na život), 6 (právo na spravodlivý proces), 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), 9 (sloboda myslenia, svedomie a náboženstvo), 13 (právo na účinný prostriedok nápravy), 14 (zákaz diskriminácie) a 34 (individuálne petičné právo).
Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že požadované predbežné opatrenie nevydá z dôvodu neprípustnosti žiadosti navrhovateľa. S ohľadom na všetok materiál, ktorý mal právomoc preskúmať súd usúdil, že podmienky prípustnosti takéhoto návrhu stanovené v článkoch 34 a 35 Dohovoru nie sú splnené. ESĽP ďalej argumentoval, že vyhovie takýmto žiadostiam len výnimočne, ak by inak sťažovateľom hrozilo reálne riziko nezvratnej ujmy, a preto nebude zasahovať do rozhodnutí vnútroštátnych súdov o povolení vysadenie prístrojov na umelé udržiavanie života v prípade AB.
Tento smutný prípad verejnosti ukazuje aj potrebu modernizácie právnej úpravy v citlivých veciach, v ktorých sú prejednávané tie najzákladnejšie ľudské práva a slobody. Právo na život a právo na dôstojnosť idú v kontexte tohto rozhodnutia súdov popri sebe, ale súdy rozhodli v zhode s modernejším právnym prúdom. Ten zastáva názor, že tak, ako má jednotlivec právo na život, mal by mať právo aj na dôstojnú smrť. To nakoniec potvrdili aj v odôvodneniach svojich rozhodnutí, ktorými vyhoveli žiadosti navrhovateľa – nemocnice, aby bol Archie Battersbee odpojený od život podporujúcich prístrojov.
Tento právny názor v Európe začal byť na úrovni odbornej diskusie čoraz častejšie skloňovaný aj v súvislosti s eutanáziou, a to ako v právnej, tak aj v medicínskej oblasti. V Európe existuje už niekoľko krajín, ktoré eutanáziu zaviedli práve ako potrebu dôstojného ukončenia života osoby, ktorá je s týmto plne stotožnená či už zo zdravotného, alebo iného hľadiska. Ako prvá krajina na svete legalizovalo eutanáziu v apríli 2002 Holandsko. Belgicko, ktoré ho nasledovalo v tom istom roku, sa v roku 2013 stalo prvou krajinou na svete, kde bola legalizovaná detská eutanázia bez ohľadu na vek. V Luxembursku je eutanázia legálna od marca 2009 a v Španielsku od roku 2021. Vo Francúzsku je od roku 2005 prípustná pasívna eutanázia spočívajúca v odpojení od prístrojov a nepriama eutanázia, pri ktorej silné lieky tíšia bolesť a zároveň ako vedľajší účinok urýchľujú umieranie. V Británii je prerušenie lekárskej starostlivosti v niektorých prípadoch povolené od roku 2002.
V niektorých ďalších štátoch je legálna takzvaná asistovaná samovražda, teda samovražda vykonaná s pomocou inej osoby, pričom túto môže vykonať laik alebo lekár. V podmienkach Slovenskej republiky nie je momentálne takéto konanie povolené, a to pod hrozbou trestnoprávneho postihu. Verejnosť mohla zachytiť prípad otca z Popradu, ktorý ešte v roku 2015 odpojil svojho 24 ročného syna od prístrojov, ktoré zabezpečovali jeho životné funkcie. Urobil tak z dôvodu, že jeho syn trpel poškodením mozgu a bol immobilný už od svojho narodenia, v dôsledku čoho sa pre nedostatok kyslíka zadusil a bol prehlásený za mŕtveho. Jeho otec bol obvinený z úkladnej vraždy, a vyšetrovateľ policajného zboru mal spočiatku za to, že by mal za tento skutok dostať 20 až 25 rokov trestu odňatia slobody. Súd sa s takýmto právnym názorom nestotožnil, a prekvalifikoval toto konanie na prečin usmrtenia z nedbanlivosti a uložil obžalovanému otcovi trest vo výmere 8 mesiacov a 22 dní, čo bola presne doba, ktorú ešte ako obvinený strávil vo väzbe.
Slovenská legislatíva sa nevie vysporiadať s podobnými prípadmi citlivo na úrovni vyspelých štátov, a zrejme bude ešte nejaký čas trvať, kým sa na ich úroveň dostane. Vzhľadom na utrpenie, ktoré je tak spôsobované rodinám takýchto pacientov na dennej báze, by však bolo minimálne ľudské prevziať právnu úpravu od krajín, v ktorých takéto normy už fungujú.
