Právo na štrajk a jeho výkon

Napriek tomu, že Slovenská republika nepatrí medzi krajiny známe štrajkami jako sú napríklad Francúzsko alebo Nemecko, predsalen zarezonuje občas v médiách slovo štrajk i na našom území. Pre porovnanie podľa výsledkov Eurostatu v rokoch 1999-2008 bolo v Dánsku jako krajine s najvyšším počtom štrajkov zaznamenaných niekoľko tisíc štrajkov, oproti tomu na Slovensku ich bolo 8.[1] V prípade tohoto práva dochádza k stretu dvoch strán, a to strany, ktorá štrajkuje a druhú stranu, ktorá vyzývaná k rokovaniu o podmienkach ukončenia štrajku, ďalších podmienkach, ktoré sú príčinou štrajku, ale ktorá musí znášať i ďalšie negatívne dopady štrajku, najmä z hľadiska podnikania.

Ktoré druhy štrajkov pozná náš právny poriadok?

1. Právo na štrajk je ako ústavné právo upravené a garantované predovšetkým v zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení („ústava“), a to v čl. 37 ods. 4 ktorý ho upravuje nasledovne:

       Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

       Je potrebné upozorniť, že osobitný zákon ako uvádza druhá veta vyššie citovaného článku, nikdy prijatý nebol!

2. Štrajk, ktorý je obvykle realizovaný a taktiež verejnosti známy, je štrajk vyhlasovaný a prebiehajúci v súvislosti s uzatvorením kolektívnej zmluvy. Podmienky jeho realizácie upravuje zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v platnom znení, a to v § 16 a nasl.
3. Právo na štrajk je uvedené i v čl. 10 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení nasledovne: Zamestnanci a zamestnávatelia majú právo na kolektívne vyjednávanie; v prípade rozporu ich záujmov zamestnanci majú právo na štrajk a zamestnávatelia majú právo na výluku.

Právny poriadok v SR pozná teda dva druhy právneho základu práva na štrajk - čl. 37 ods. 4 Ústavy SR a § 16 ZoKV. Ústava SR definíciu práva na štrajk neobsahuje a nekonkretizuje okruh oprávnených subjektov11. § 16 ods. 2 ZoKV subsumuje pod pojem štrajk „čiastočné alebo úplné prerušenie práce zamestnancami“, čím predznačuje nielen jeho obsahové vymedzenie, ale aj okruh oprávnených subjektov k jeho využitiu.[2]

Rozdiel medzi štrajkom podľa ústavy a štrajku pri uzatváraní kolektívnej zmluvy

Aký je teda základný rozdiel medzi štrajkom podľa bodu 1. a podľa bodu 2. vyššie?

Štrajk podľa bodu 1 je síce upravený v ústave, avšak  neexistuje osobitný zákon, ktorý by upravoval

• podmienky jeho vyhlásenia,
• povinnosť ohlásiť vopred deň začatia štrajku, napríklad i niekoľko dní vopred, aby sa druhá strana na štrajk pripravila,
• povinnosť oznámiť druhej strane dôvody a ciele štrajku, zoznam zástupcov účastníkov štrajku,
• možnosť podania na súd o určenie jeho nezákonnosti štrajku.

Preto osoba realizujúca svoje ústavné právo na štrajk, ktorý sa bude opierať iba o ústavu nemá žiadne vyššie uvedené povinnosti. Druhá strana sa tak dostáva do nevýhodného postavenia, a to hlavne z dôvodu absencie bližších informácií o štrajku.

V prípade, ak ide o štrajk v súvislosti s kolektívným vyjednávaním, podmienky jeho realizácie sú pomerne detailne upravené v zákone o kolektívnom vyjednávaní, čo stava druhú stranu do výhodnejšej pozície.

Súdne rozhodnutia vo veci realizácie práva na štrajk prakticky nie sú

Napriek tomu, že na Slovensku už prebiehal štrajk autodopravcov, železničiarov, zamestnancov výrobcu automobilov, nedávno učiteľ, súdnych rozhodnutí vo věci štrajku je veľmi málo.

Najznámejším a prakticky jediným judikátom vo veci štrajku je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Co 10/98, v ktorom bolo konštatované, že neexistencia zákona upravujúceho právo na štrajk podľa ústavy nemôže viesť k spochybneniu ústavného práva na štrajk a práva na jeho realizáciu. Toto právo môže byť iba obmedzené, ako je to v § 37 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky tak, že neprislúcha sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníkom Zboru požiarnej ochrany, alebo podľa čl. 54 Ústavy Slovenskej republiky jeho obmedzenie môže byť vykonané zákonom u zamestnancov štátnej správy a územnej samosprávy v určených funkciách a u osôb v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné pre ochranu života a zdravia. „Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva a nemožno to vyvodiť ani výkladom čl. 37 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, že akékoľvek iné štrajky než upravené vykonávacím predpisom, teda zákonom č. 2/1991 Zb. sú zakázané.“

K dispozícii je ešte uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, kedy bol ohlásený štrajk železničiarov realizovaný práve nie v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním, ale iba na základe ústavy.

V ďalších prípadoch, boli návrhy na vydanie predbežného opatrenia vzaté späť.

Záver

Je možné skonštatovať, že aktuálne neexistuje bližšia právna úprava podmienok realizácie štrajku podľa ústavy, ak nejde o prípad štrajku v súvislosti s uzatvorením kolektívnej zmluvy.