Potreba boja proti dezinformáciám sa rozmohla najmä počas pandémie Covidu – 19. Toto obdobie možno označiť za zlomové z hľadiska intenzity a rozsahu prúdenia informácií s rôznym, častokrát aj vyslovene škodlivým obsahom ohľadom očkovania a iných aspektov pandémie. Štát nedokázal efektívne potláčať masívny príval najmä internetového obsahu a nemožno poukázať ani na dobrú komunikáciu a vysvetľovanie problematiky zo strany štátnych orgánov a politikov. Ako to už v prípade nezvládania situácie zo strany štátnej moci býva, kompetentné osoby sa rozhodli riešiť situáciu represiou. Poukazovali na veľkú škodlivosť nepravdivého alebo zavádzajúceho obsahu, ktorý mohol šíriť ktokoľvek, prakticky bez akejkoľvek vážnejšej ujmy. Bývala vládna garnitúra sa preto prostredníctvom ministerstva spravodlivosti rozhodla bojovať proti dezinformáciám novelou Trestného zákona, a to konkrétne novým trestným činom s názvom Šírenie nepravdivej informácie, hoci obdobný trestný čin poznáme pod názvom Šírenie poplašnej správy.
Šírenie nepravdivej informácie mal byť ako úmyselný, tak aj nedbanlivostný trestný čin. Pri úmyselnej forme by sa ho dopustil páchateľ, ktorý vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu alebo sa dopustí iného obdobného konania slovne alebo písomne, prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, zvukového záznamu, zvukovo -obrazového záznamu alebo iného záznamu, pričom sa za takýto skutok potrestá odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Pri takomto konaní z nedbanlivosti by hrozilo odňatie slobody až na jeden rok.
Tento trestný čin nakoniec nenašiel dostatočnú podporu poslancov na zaradenie do Trestného zákona. Jedným z hlavných dôvodov bola veľmi nejasná definícia nepravdivej informácie. Predkladateľ tejto legislatívy totiž nevedel definovať, čo je nepravdivá informácia, kto by o tom rozhodoval a za akých okolností. V praxi by sa mohli totiž veľmi ľahko objaviť prípady šírenia správ aj akreditovanými novinármi, ktoré by sa neskôr ukázali ako nepravdivé. To by znamenalo, že aj keď zo strany novinárov by nešlo o úmyselné zavádzanie alebo iný škodlivý úmysel, museli by byť potrestaní v zmysle navrhovaného trestného činu. Rovnako nie je zrejmá časová hranica tohto trestného činu. Predkladateľ neuvádzal, či by sa trestalo obdobie aktívneho šírenia, alebo akékoľvek zverejnenie aj s rozhodným časovým odstupom. Zaujímavé by bolo aj dokazovanie v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní by museli bez pochybností preukazovať, že daná informácia je vyslovene nepravdivá, čo je extrémne zložité z hľadiska odbornej problematiky, ale aj pri abstraktných témach. Nehovoriac o množstve konaní, ktoré by pri takomto trestnom čine zrazu bolo potrebné prejednávať pred súdmi.
Odhliadnuc od nezvládnutej právnej formulácie skutkovej podstaty tohto trestného činu, treba brať do úvahy aj jeho ústavný súlad. Ústava SR v čl. 26 každému garantuje právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Rozhodne možno tvrdiť, že takto navrhovaná skutková podstata by bola v rozpore s týmto článkom, hoci aj táto garantovaná sloboda môže byť obmedzená v istých situáciách. Dané obmedzenia sa však zameriavajú najmä na urážlivé a hanlivé výroky schopné zasiahnuť do cti a dôstojnosti osoby. Rovnako treba pripomenúť celý rad rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti slobody prejavu. Ten opakovane judikoval, že ochranu požívajú aj výroky a názory, ktoré sú vyslovene poburujúce, šokujúce alebo iným spôsobom nevhodné.
Naproti tejto neschválenej úprave, trestný zákon reguluje škodlivé správanie páchateľov trestným činom šírenia poplašnej správy v zmysle ustanovenia § 361 tohto zákona. Toho sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, a potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. V tomto prípade je objektom záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred vyvolávaním vážneho znepokojenia v dôsledku rozširovania a oznamovania nepravdivých poplašných správ a pred inými obdobnými konaniami spôsobilými vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta. Nepravdivá poplašná správa je taká, ktorá nezodpovedá skutočnosti, resp. je značne skreslená.
Hoci ide o podobnú formuláciu ako pri šírení nepravdivej informácie, tento trestný čin sa v praxi najčastejšie vzťahuje na ohlasovanie bombových zariadení v budovách súdov prostredníctvom telefónu alebo inými prostriedkami. V týchto prípadoch totiž po následnej policajnej evakuácii a prehliadke budovy je zrejmé, že išlo o nepravdivú informáciu a vzhľadom na rozsah opatrení je možno konštatovať aj vážne znepokojenie časti obyvateľstva. V kontexte stíhania šíriteľov dezinformácií by aj táto skutková podstata narážala na mantinely slobody prejavu a zároveň dokazovania úmyslu páchateľa, že vedome šíri nepravdivú informáciu, o ktorej on sám vie, že je nepravdivá.
V súčasnosti existuje návrh zákona o opatreniach na zvýšenie bezpečnosti a dôveryhodnosti platforiem v online prostredí s navrhovanou účinnosťou od 1. septembra 2023 z pera ministerky investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky. V ňom navrhuje výrazne rozšíriť okruh trestných činov a aktivít, pri ktorých, ak šírený obsah bude obsahovať znaky niektorého z trestných činov alebo aktivít hybridných hrozieb, či dezinformácií s veľkým dopadom na spoločnosť, bude môcť byť voči jeho šíreniu zasiahnuté. Online platformy, ktoré porušia najdôležitejšie povinnosti spojené s obmedzením šírenia takéhoto obsahu, budú môcť byť pokutované prísnejšie, až do 6 % súhrnného celosvetového obratu tejto platformy. Navrhuje uložiť povinnosť zabezpečiť overenie identity pri priamej komunikácii medzi užívateľmi a ich reakciu na užívateľov. Návrh zákona opäť obsahuje iba nejasné definície, ako v prípade dezinformačnej aktivity. Pod ňou sa má rozumieť vytváranie, prezentovanie alebo šírenie dezinformácie. Kto a ako určí čo je dezinformácia je skutočnosť, ktorá opäť v návrhu zákona absentuje.
Uchopenie problému dezinformácii cez trestnoprávnu rovinu zrejme nebude nikdy úspešné. Okrem právnych mantinelov a trestného stíhania ako prostriedku ultima ratio nie je možné fyzicky zachytávať a objektívne selektovať pravdivosť, identifikovať zodpovedné osoby a stíhať extrémne množstvo obsahu. Vybudovanie štátneho aparátu, ktorý by dokázal efektívne plniť tieto úlohy v boji proti dezinformáciám, by zrejme stálo obrovské finančné náklady z peňazí daňových poplatníkov s minimálnym efektom. Netreba zabúdať, že demokratický štát nikdy nebude schopný efektívne kontrolovať 100 % mediálneho a internetového obsahu, a ak by aj po vzore totalitných režimov prijal potrebné opatrenia, ľudia sa jednoducho presunú na iné, nekontrolované platformy, ktoré budú so železnou pravdepodobnosťou vznikať ako odpoveď na štátne zásahy. Čím tvrdšia represia zo strany štátu, tým väčší odpor zo strany obyvateľstva. Túto rovnicu nám ukázala aj pandémia a štátne opatrenia, ktorých priamy následok je rast alternatívneho a neregulovaného obsahu, práve z dôvodu vysokého dopytu názorovo zhodného obsahu nedôverčivého obyvateľstva voči štátnej moci.
