ČR.
Extrémizmus a jeho prejavy sú nežiadúce elementy v každej demokratickej spoločnosti. Na túto tému sa zvyknú viesť odborné polemiky o zrážkach práva na slobodu prejavu a názoru s argumentami o nebezpečnom prekročení hraníc podporovania či schvaľovania extrémistických naratívov. Pri určitých témach je ale zrejmé, že nemožno spochybňovať historické fakty s tým, že ide o vyjadrenie odlišného názoru. Medzi takéto témy patrí holokaust a jeho popieranie či dokonca schvaľovanie. Práve otázkou čo je popieranie holokaustu, a v akých medziach na neho treba hľadieť z pohľadu literárnej tvorby, riešil Najvyšší súd ČR vo svojom uznesení pod sp. zn. 15Tdo 513/2023.
Skutkové okolnosti
Podľa skutkových záverov súdu prvého stupňa sa obvinená dopustila prečinu popierania holokaustu tým, že v prevádzkarni obchodnej spoločnosti Bodyart Press ako jediná konateľka tejto spoločnosti zaistila preklad knihy s pôvodným názvom The Myth of the Six Milion autora Davida L. Hoggana z anglického jazyka do českého jazyka, pričom originál je voľne dostupný na stiahnutie na webových stránkach ústavu pre historický prehľad a reprodukciu, a preklad knihy pod názvom Mýtus 6 miliónov vydala a ponúkala ju na webových stránkach www.bodyartbook.cz na predaj, hoci bola uzrozumená s tým, že obsah tejto knihy patrí do diskurzu popierania holokaustu a prostredia ľudí popierajúcich holokaust. Tento rozsudok súdu prvého stupňa napadli prokurátor, obvinená a právnická osoba obchodná spoločnosť Bodyart Press, s.r.o, odvolaniami, ktoré Krajský súd v Brne uznesením zamietol.
Posúdenie Najvyšším súdom ČR
Proti citovanému uzneseniu odvolacieho súdu podala obvinená prostredníctvom obhajcu dovolanie, pričom výslovne uviedla, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Napadnuté rozhodnutie podľa obvinenej nerešpektuje recenzie k spomínanej knihe a tiež sa nezaoberá ani predslovom, ktorý k danej publikácii pripojila. Ako ďalej k tomu zdôraznila, recenzia uverejnená na webových stránkach www.bodyartbook.cz hovorí o tom, že autor knihy vie veľmi málo o norimberských procesoch, nepozná základné fakty a v podstate nevie nič o relevantných vojnových nemeckých dokumentoch, keď súčasne uvádza zásadné a neospravedlniteľné chyby o faktoch.
Podľa presvedčenia obvinenej v predslove ku knihe sa má uvádzať, že autor knihy skresľoval a sfalšoval niektoré pramene, iné zamlčoval a ďalšie si vymýšľal. Z toho jasne vyplýva jej postoj ku knihe aj k popieraniu holokaustu, keď vydaním knihy iba chcela ukázať čitateľom, akým spôsobom možno tiež manipulovať s dátami a aké ponaučenie si treba brať z tejto i ďalších podobných publikácií. Dôležitým faktorom pre preklad a vydanie posudzovanej publikácie mal byť aj finančný profit, k čomu obvinená pripomenula, že prostredníctvom obchodnej spoločnosti Bodyart Press vydáva nielen množstvo kníh, ktoré kritizujú okrem iného holokaust a antisemitizmus, ale taktiež knihy z úplne iných oblastí. Pri vydávaní kníh sa pritom do istej miery opiera o názor Centra pre štúdium demokracie a kultúry, že riešením nie je reagovať na cenzúru a represiu proti závadným myšlienkam škrtaním a stíhaním.
Riešením má byť upustenie od kultúry strachu, teda od spôsobu myslenia, podľa ktorého je všetok obsah, ktorý by mohol teoreticky niekomu ublížiť či vyvolať nepríjemné pocity, nutné podrobiť preskúmaniu orgánov činných v trestnom konaní, prípadne následne trestnému stíhaniu. Podľa obvinenej je potrebné sa brániť odbornou debatou a zapojením kritického myslenia, nikdy však zákazmi a trestným stíhaním nepohodlných autorov a nakladateľov. K znaleckému posudku vypracovanému Filozofickou fakultou Masarykovej univerzity obvinená uviedla, že ten hodnotí iba samotnú publikáciu, nie však jej predslov a recenziu.
Štátny zástupca vo vyjadrení na dovolanie obvinenej konštatoval, že v ňom iba opakuje obhajobu, ktorú uplatnila už pred súdom prvého stupňa a opätovne ju zhrnula aj vo svojom odvolaní. Podľa jeho názoru obvinená v podstate ani nepolemizuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, namiesto toho ho ignoruje a doslovne opakuje svoje tvrdenia z odvolania, pričom sa nijako nevyjadruje ani k záveru odvolacieho súdu, že predložená kniha neobsahuje jej spomínaný predslov a recenziu. Štátny zástupca poukázal aj na nejasnosť v citácii dovolacieho dôvodu v dovolaní obvinenej a s ňou súvisiacou obtiažnosťou zaradenia jej dovolacej argumentácie pod zákonné dovolacie dôvody. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, z opisu skutku možno vyvodiť, že obvinená konala prinajmenšom v nepriamom úmysle, teda jej úmyselné zavinenie je v rozsudku obsiahnuté.
O dovolaní rozhodoval veľký senát trestného kolégia Najvyššieho súdu ČR. Veľký senát trestného kolégia sa najprv zaoberal spornou otázkou, či prečin popierania, spochybňovania, schvaľovania a ospravedlňovania genocídy môže spáchať aj ten, kto iba vydá a rozširuje knihu (alebo nejaký text, prípadne film či zvukovú nahrávku a pod.) iného autora bez toho, aby sa aj on sám v tejto knihe alebo nejakom diele (napríklad v predslove alebo v sprievodnom či vysvetľujúcom komentári ) vyjadril súhlasným spôsobom tak, aby to napĺňalo znaky uvedeného prečinu. Páchateľ sa dopustí tohto prečinu aj v prípade, ak bude tvrdiť, že k určitým historickým udalostiam, o ktorých realite niet žiadnych pochýb a ktoré napĺňajú znaky genocídy alebo iných zločinov proti ľudskosti, proti mieru alebo vojnových zločinov podľa medzinárodného práva, ktoré boli ako také uznané, vôbec nedošlo. Spochybňovaním týchto zločinov bude za rovnakých podmienok relativizovanie ich závažnosti, zľahčovanie, tvrdenie, že k týmto udalostiam síce došlo, ale nie za takých podmienok a takom rozsahu a pod.
Na to, aby neboli naplnené uvedené znaky tohto prečinu a zároveň bola zachovaná ochrana spoločnosti pred verejným popieraním, spochybňovaním, schvaľovaním a ospravedlňovaním genocídy a iných zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov či zločinov proti mieru, muselo by byť príslušné dielo doplnené o neoddeliteľnú časť obsahujúcu nielen jasne vyjadrený odmietavý postoj diela, ale rovnako aj komentár upozorňujúci cieľovú skupinu diela na ahistorickosť či nevedeckosť prezentovaných záverov. V tomto kontexte možno považovať za takýto komentár text priliehavo reflektujúci preukázateľné historické skutočnosti týkajúce sa témy diela a zodpovedajúce súčasnému stavu vedeckého poznania danej problematiky v súlade s historickou vedou, a to aj s prihliadnutím na aktuálny vedecký diskurz. Komentár pritom musí byť riadne vtelený do textu publikovaného diela, prípadne iným spôsobom s ním neoddeliteľne spojený (v prípadoch, keď nejde o knižnú publikáciu).
Pokiaľ ide o možnú kolíziu vyššie uvedeného s právom na slobodu prejavu, treba zdôrazniť že základné právo na slobodu prejavu nie je bezbrehé, a k jeho obmedzeniu možno prikročiť, a to napr. za účelom ochrany práv a slobôd iných osôb, alebo za účelom ochrany verejnej bezpečnosti. Zákaz verejného popierania, spochybňovania, schvaľovania alebo snahy ospravedlniť genocídy alebo iných zločinov proti ľudskosti, je pritom obmedzením, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.
Vzhľadom na vyššie uvedené východiská možno konštatovať, že páchateľom prečinu popierania, spochybňovania, schvaľovania a ospravedlňovania genocídy môže byť aj ten, kto verejne šíri cudzie dielo popierajúce, spochybňujúce, schvaľujúce či ospravedlňujúce genocídu alebo ďalšie vymenované zločiny, a to bez toho, aby sa sám v texte diela, v sprievodnom obsahu či iným spôsobom priamo vyjadril tak, aby to samo o sebe alebo v spojení s cudzím dielom napĺňalo znaky uvedeného prečinu. K tomuto záveru dospel veľký senát trestného kolégia z dôvodu, že aj v prípade, keď páchateľ bez ďalšieho verejne šíri dielo iného autora spomínaného charakteru, sprostredkováva tým tretím osobám jeho obsah, ktorý popiera, spochybňuje, schvaľuje či ospravedlňuje genocídy či iné podobné zločiny. K tomu, aby prezentované dielo nemohlo svojim nenávistným, klamlivým či manipulatívnym obsahom nevhodne ovplyvňovať osoby, ktorým je určené na informovanie o danej problematike, muselo by obsahovať neoddeliteľný komentár publikujúcej osoby, ktorá v ňom adekvátne odmietne samotné vyznenie konkrétneho diela, ale aj dostatočne rozvedie relevantné závery historickej vedy o danej problematike.
Len tak je možné bez extenzívnych zásahov do slobody prejavu zabezpečiť, že nebude šírený obsah, ktorý flagrantným spôsobom prekrúca historické skutočnosti, vedie k neprípustnému ovplyvňovaniu menej informovaných osôb a v dôsledku toho aj k ohrozovaniu samotných základných hodnôt ústavného liberalizmu.
Čo sa týka predslovu, ktorého existenciu uvádza obvinená vo svojej argumentácii dovolania, treba konštatovať, že predávaná kniha obsahovala na samom začiatku iba dve značne všeobecné vety znejúce tak, že: vydavateľ odmieta a odsudzuje akékoľvek prejavy antisemitizmu, rasizmu a že kniha slúži iba na študijné účely. Takéto úplne všeobecné vymedzenie sa voči prejavom antisemitizmu, rasizmu a xenofóbii, prípadne poukaz na študijný účel publikácie, však nemožno v žiadnom prípade označiť za adekvátny komentár naplňujúci vyššie uvedené podmienky, keď spomínané vyhlásenie ešte samo o sebe neznamená odmietnutie konkrétneho obsahu publikovanej knihy. Text knihy pritom neobsahoval žiadny iný vysvetľujúci či odmietajúci komentár, teda okrem krátkeho odseku v záverečnej časti so všeobecnými informáciami o knihe a tvrdením, že ide o priekopnícku knižočku, čo však skutočne nemožno označiť za kritický komentár, ale skôr za určitú formu propagácie vydanej knihy. V tomto prípade teda veľký senát trestného kolégia zistil snahu obvinenej o dištancovanie sa od záverov tohto diela za úplne zjavne neadekvátnu k jeho rozsahu i obsahu. Je nutné trvať na tom, aby odmietajúci aj vysvetľujúci komentár diela vychádzal zo zamerania jeho textu a priliehavo naň reagoval. Nemožno preto akceptovať len všeobecné proklamácie, ktoré nenadväzujú na obsah diela, prípadne sú úplne neproporcionálne stručné oproti rozsahu publikovaného diela.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd ČR konštatoval odvolaciu argumentáciu obvinenej za zjavne nedôvodnú a jej dovolanie odmietol. Veľký senát trestného kolégia dospel k záveru, že uvedeného prečinu sa dopustí aj ten, kto vydá, rozširuje, prípadne inak verejne sprístupňuje cudzie dielo napĺňajúce svojím obsahom znaky uvedenej skutkovej podstaty, aj keď by sa sám v texte diela, v sprievodnom obsahu či iným spôsobom priamo nevyjadril tak, že by to vykazovalo znaky uvedeného prečinu. K tomu, aby verejné sprístupnenie takéhoto diela nenaplnilo znaky skutkovej podstaty vo forme popierania, spochybňovania, schvaľovania alebo ospravedlňovania genocídy alebo iných vymenovaných zločinov, musí byť doplnené o neoddeliteľnú časť vyjadrujúcu nielen odmietavý postoj publikujúcej osoby ku konkrétnemu obsahu diela, ale aj preukázateľné historické skutočnosti týkajúce sa témy diela a zodpovedajúce súčasnému stavu vedeckého poznania danej problematiky, ku ktorému dospela historická veda. Takýto komentár by potom mal proporcionálne zodpovedať rozsahu diela.
Ďalej veľký senát trestného kolégia uzavrel, že na naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto prečinu sa nevyžaduje žiadny ďalší tzv. fakultatívny znak, teda cieľ (účel), motív (pohnútka), zámer či úmysel presahujúci objektívnu stránku skutkovej podstaty. Motív páchateľa, napr. majetkový, k verejnému popieraniu, spochybňovaniu, schvaľovaniu či ospravedlňovaniu genocídy a iných zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov alebo zločinov proti mieru preto nie je podstatný pre naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto prečinu.
