Marián Kočner si podľa obžaloby prokuratúry mal objednať vraždu novinára prostredníctvom Aleny Zsuzsovej, a tá túto objednávku realizovala prostredníctvom ďalších osôb. Samotný súdny proces sprevádzala mohutná pozornosť médií a pravidelné informovanie verejnosti o prípade sa stalo normou. Samotné informácie médií, či už zo súdneho pojednávania alebo prostredníctvom iných zúčastnených osôb, počas celého procesu naznačovali vinu obžalovaného Kočnera, s odkazom na rôzne vykonané dôkazy alebo teórie ohľadom motívov a uskutočnenia skutku. O to väčšie prekvapenie vo verejnosti vyvolalo rozhodnutie súdu, ktorý odsúdil Alenu Zsuzsovú, ale nebol presvedčený o vine Mariána Kočnera. Príslušný senát vedený predsedníčkou Ruženou Sabovou oslobodil obžalovaného spod obžaloby s odôvodnením, že nebolo dokázané, že skutok spáchal práve Marián Kočner. Dôvody takéhoto rozhodnutia senát vysvetlil vo svojom ústnom odôvodnení rozsudku na verejnom pojednávaní, pričom detailné odôvodnenie bude vyhotovené v písomnom odôvodnení, v ktorom uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaného.
Marián Kočner bol okrem tohto skutku obžalovaný aj v prípadoch objednávok vrážd prokurátorov a advokáta, ktorí mu mali podľa obžaloby škodiť v jeho podnikateľských aktivitách svojim výkonom funkcie či profesie, a to vedením trestných stíhaní alebo zastupovaním poškodených v príslušných kauzách. Práve na tieto prípady mala nadväzovať objednávka vraždy novinára.
Súd vo svojom odôvodnení z vykonaného dokazovania ozrejmil, že Alena Zsuzsová, ktorá je momentálne neprávoplatne odsúdená na súhrný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov za objednávky vrážd novinára a prokurátorov, si mala pôvodne objednať iba vraždy prokurátorov. Túto objednávku zadala dnes už odsúdenému Zoltánovi Andruskóovi, ktorý tieto skutočnosti potvrdil pred súdom. Ten po zmapovaní pohybu cieľov navštívil Zsuzsovú a oznámil jej, že realizácia objednávky nebude možná. Ako dôvody uviedol vysoké bezpečnostné opatrenia najmä okolo vtedajšieho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Maroša Žilinku, dnes generálneho prokurátora SR. Po tejto informácii mala Zsuzsová túto objednávku odložiť a ako náhradu mala zadať vraždu novinára Jána Kuciaka.
Zsuzsová ukázala fotky zo sledovania novinára Andruskóovi z notebooku a následne aj vykonávateľom vraždy Szabovi a Marčekovi v telefóne. Tieto fotografie a informácie pochádzali z činnosti tzv. sledovacieho komanda Mariána Kočnera, ktoré malo sledovať a získavať informácie o nepohodlných osobách vystupujúcich proti ekonomickým záujmom Kočnera.
Na základe takéhoto konania mal súd jednoznačne za preukázané, že to bola práve Zsuzsová, ktorá priamo zadala objednávku vraždy na novinára Kuciaka. Andruskó ďalej vypovedal, že Zsuzsová sama, bez časového prerušenia, v ktorom by mala čas prekonzultovať túto činnosť s Kočnerom, odložila vraždu Žilinku a objednala ďalšiu vraždu, pričom túto skutočnosť potvrdili aj vykonávatelia vrážd Szabo a Marček. Súd mal z takéhoto konania za to, že neexistovala možnosť zo strany Kočnera objednať túto vraždu tak, ako to popisovala obžaloba.
Ďalším nosným dôkazom o Kočnerovej vine mala byť podľa obžaloby jeho komunikácia z aplikácie Threema so Zsuzsovou. Súd poukazuje na skutočnosť, že napriek obrovskému množstvu komunikácie v rozhodnom období od leta 2017 neexistuje jediný záznam o tom, aby si Kočner akýmkoľvek prejavom objednal vraždu. Obžaloba poukazovala aj na sledovania osôb Kočnerom prostredníctvom tretích osôb, čo mala byť predpríprava na túto trestnú činnosť. Hoci Kočner preukázateľne sledoval novinára aj iné osoby, dôkazný stav pripúšťa aj iný výklad tejto činnosti ako objednávku vraždy. Z komunikácie súd zistil jeho zámer spustiť reláciu Na pranieri, kde mal verejnosti prezentovať negatívne informácie zo sledovania o rôznych osobách vrátane novinárov. Vzhľadom na takýto obranný mechanizmus zo strany Kočnera proti aktivitám novinárov súd nemal jednoznačne za preukázané, že informácie zo sledovania mali slúžiť iba na vykonanie vrážd. Hoci súd prihliadol aj na telefonické vyhrážky Kočnera Kuciakovi, mal za to, že Kočner sa chystal realizovať zbieranie špiny práve prostredníctvom relácie Na pranieri.
Súd pripomína, že vykonávatelia vrážd tieto informácie ani nepotrebovali, lebo si sami vlastným sledovaním a rovnako prostredníctvom internetu zabezpečovali informácie o novinárovi. Poukazuje tiež na skutočnosť, že samotní páchatelia boli zaskočení tým, že v novinárovom dome sa nachádza ďalšia osoba, a to je ho snúbenica, a preto pri prvom pokuse o vraždu z miesta odišli. Rovnako pri ďalšom pokuse nevedeli, že sa táto osoba nachádza v dome spolu so zavraždeným, nakoľko ich mala prekvapiť po vykonaní činu vo dverách domu. Súd dospel k záveru, že ak by vykonávatelia mali podrobné informácie zo sledovania, tieto skutočnosti by nenastali tak, ako o nich vypovedali.
Súd sa zaoberal aj obžalobnou teóriou o komunikácii obžalovaných o vraždách pomocou šifier v komunikácii. Súd zdôraznil, že aj keď išlo o jeden skutok, v komunikácii sa vyskytujú rôzne šifry v rôznych obdobiach ako vypanutie zubov, kožné choroby alebo hádesove moratórium, ktoré boli rozmiestnené v komunikácii nerovnomerne a bez logického nasledovania. Súd preto neprihliadal na interpretáciu správ Threemy obžaloby aj z dôvodu, že napríklad správa Kočnera o pracovaní na od..ní ču..ka, ktorú obžaloba prezentovala ako dôkaz o úmysle obžalovaného zavraždiť novinára, sa dokazovaním preukázala ako vzťahujúca sa na úplne inú osobu, a teda sú prípustné aj iné verzie výkladu ako prezentované obžalobou.
Súd pripomína, že presný výklad komunikácie daný nie je aj napriek znaleckému dokazovaniu v tejto oblasti, a že daný výklad vždy záleží od toho, kto ho realizuje a čo chce za výkladom vidieť. Samotní obžalovaní síce vykladali rôzne správy rôznym spôsobom, títo však majú právo klamať bez toho, aby im to bolo možné pričítať k preukazovaní viny. Súd sa zaoberal aj výkladom správy v znení emotikon smrtky, čísla 50 a emotikonu záchoda, ktorá bola prezentovaná obžalobou ako odplata za vraždu v sume 50 tisíc eur. V tomto prípade súd poukazuje na skoršie správy v komunikácii Kočnera, kde túto sumu spomína aj v správach po vražde v iných súvislostiach, teda naznačuje, že nemalo ísť o platbu za vraždu.
V komunikácii o vypadnutých zuboch, ktorá podľa obžaloby opäť mala symbolizovať vraždu novinára, bolo preukázané, že iniciátorkou bola Zsuzsová a Kočner len reagoval na jej správy. Pôsobil ironicky a nikdy o tom nezačal hovoriť on ako objednávateľ, ale vždy Zsuzsová.
Súd zdôrazňuje komunikáciu medzi obžalovanými aj po vražde. Kočner v nej hovorí o tom, že má ísť o akúsi taliansku stopu, a že v tejto súvislosti bol predvolaný na výsluch. Zsuzsová na to reagovala prekvapene a podráždene s tým, že prečo by mal byť Kočner vrah, a že podľa verejnosti môže za všetko, čo sa stane. Kočnerove spájanie s vraždou označila za ohováranie, a že by sa mali zistiť skutočnosti, ktoré by takú verziu potvrdzovali. Z takéhoto kontextu komunikácie súd mal za to, že ak by bol objednávateľ Kočner, Zsuzsová by s ním takto nekomunikovala, a rovnako, že celková komunikácia medzi obžalovanými mohla súvisieť so založením politickej strany Kočnera a modelingovou kariérou Zsuzsovej dcéry.
Súd rovnako poukázal na skutočnosť, že obžaloba nepreukázala odovzdanie peňazí Kočnerom Zsuzsovej za vykonanie činu, a nemá ani jasno v tom, či peniaze odovzdané Zsuzsovou Andruskóovi boli práve od Kočnera. Obžaloba najprv tvrdila, že Zsuzsová mala mať peniaze zo stretnutia s Kočnerom v Bratislave, avšak na základe dát z mobilných telefónov bolo dokazovaním zistené, že ak by sa Kočner a Zsuzsová stretli, mohlo to byť iba v poobedňajších hodinách. Odovzdanie peňazí Zsuzsovou Andruskóovi prebehlo v dopoludňajších hodinách rovnakého dňa, a teda tieto peniaze nemohli pochádzať od Kočnera tak, ako to tvrdila obžaloba. Obžaloba neskôr túto verziu odovzdania peňazí za vraždu upravila s tým, že odovzdanie mohlo prebehnúť aj inak a Zsuzová tieto peniaze už mohla mať, hoci nepreukázali ako.
Aj keď v konaní bolo preukázané, že Zsuzová nemusela mať prostriedky v tomto rozsahu, nemôže to a priori znamenať, že to celé zaplatil Kočner. Andruskó v tomto smere vypovedal o oslovení Zsuzsovej s požiadavkou, že vrahovia po medializácii prípadu chceli viac peňazí v sume od 10 až 20 tisíc eur. Tá mu ich vyplatila, a preto súd poukazuje aj na skutočnosť, že Zsuzsová mala väčšie sumy pri sebe v dome, pričom aj pri domovej prehliadke jej obydlia sa našla hotovosť vo výške 20 tisíc eur.
Súd v závere odôvodnenia spochybňoval motív Kočnera dať objednávku Zsuzsovej aj z dôvodu, že nedokázala zabezpečiť zber podpisov pre jeho politickú stranu. Súd sa pýtal, či by takejto osobe dal vykonať niečo tak závažné ako je vražda, ak nebola schopná vyzbierať podpisy. Rovnako bolo preukázané, že Kočner nevedel o násilnej minulosti Zsuzsovej, kde sa mala podielať na obdobnej činnosti, a teda nemohol predpokladať, že by bola niečoho takého schopná.
Obžalovaného Kočnera v tomto prípade usvedčuje len odsúdený Andruskó, a aj to len tvrdením, že mu o Kočnerovi ako objednávateľovi mala raz povedať Zsuzsová. Ten sa pritom s Kočnerom nikdy nestretol, a mali len raz spolu telefonovať v obchodnej veci.
Na základe takýchto dôkazov súd v pomere 2 : 1 oslobodil obžalovaného Kočnera spod obžaloby pre objednávku vrážd. Súd prihliadol na nedostatočne preukázaný skutkový stav zo strany obžaloby, ktorá nedokázala potvrdiť viaceré kľúčové momenty pri spáchaní skutku. Z dokazovania vyplynulo, že Kočner sa staral o Zsuzsovej dcéru a samotná Zsuzsová vypovedala o znížení jej životného štandardu po vzatí Kočnera do väzby. Súd preto dospel k záveru, že iniciátorom a objednávateľom vrážd bola práve Zsuzsová s motívom obavy o stratu príjmu a iných materiálnych výhod zo strany Kočnera. Navyše Zsuzsová dávala v tejto veci príkazy aj po tom, čo bol Kočner už vo výkone väzby, a teda pôsobila autonómne bez toho, aby jej mohol dávať príkazy.
Zo záverov psychiatrických a psychologických znaleckých posudkov vyplynulo, že Zsuzsová bola silne citovo naviazaná na Kočnera a bola pre neho ochotná urobiť čokoľvek. Súd preto na základe nedostatku dôkazov preukazujúcich vinu obžalovaného Kočnera oslobodil, a pripomenul, že obžalovaný nie je povinný preukazovať svoju nevinu. Rovnako nemá potrebu vymýšľať scenáre ohľadom skutku a kto je páchateľom, ale stačí, aby obžalobný scenár nebol jediný možný. V pochybnostiach treba teda postupovať v prospech obžalovaného, a rovnako platí prezumpcia neviny. Nie je možné odsúdiť nikoho na základe dohadov a musí byť nepochybné, že skutok spáchal, pričom toto nemožno zamieňať s pravdepodobnosťou, že to asi spáchal obžalovaný, čo by vytváralo nebezpečný precedens do budúcna. Súd na záver spomenul, že toto rozhodnutie nie je rozhodnutím o nevine, ale že ide o dôkaznú núdzu zo strany obžaloby, a preto treba považovať nedokázanú vinu za dokázanú nevinu.
