Spoločnosť Hasbro, Inc. v právnom postavení žalobcu (ďalej len ako „Žalobca“) podala na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (ďalej len ako „EUIPO“) prihlášku ochrannej známky „MONOPOLY“, a to v súlade s právom Európskej únie (ďalej len ako „Nová ochranná známka“). V čase podania prihlášky tejto ochrannej známky však Žalobca už bol majiteľom troch ochranných známok Európskej únie s rovnakým názvom „MONOPOLY“ (ochranné známky boli zapísané v rokoch 1998, 2009 a 2010) (ďalej len ako „Staršie ochranné známky“). Uvedené Staršie ochranné známky boli zapísané pre triedy 9, 25, 28, 41 a 16, pričom tovary a služby uvedené v prihláške Novej ochrannej známky patrili do tried 9, 16, 28 a 41.
V rámci konania však vystupoval aj vedľajší účastník, a to spoločnosť Kreativni Događaji d.o.o. (ďalej len ako „Vedľajší účastník“), ktorá podala návrh na vyhlásenie neplatnosti Novej ochrannej známky, a to pre všetky tovary a služby. Dôvodom na podanie návrhu na vyhlásenie neplatnosti Novej ochrannej známky bolo tvrdenie Vedľajšieho účastníka o absencii konania Žalobcu v dobrej viere, ktorého sa mal Žalobca dopustiť pri podaní prihlášky Novej ochrannej známky, ktorá podľa neho predstavovala opakované podanie prihlášok Starších ochranných známok s cieľom vyhnúť s a povinnosti preukázať riadne používanie Starších ochranných známok.
Zrušovacie oddelenie EUIPO návrh na vyhlásenie neplatnosti Novej ochrannej známky zamietlo. Voči rozhodnutiu zrušovacieho oddelenie EUIPO však Vedľajší účastník podal odvolanie, o ktorom druhý odvolací senát EUIPO čiastočne zrušil rozhodnutie zrušovacieho oddelenia EUIPO, vyhlásil Novú ochrannú známku za neplatnú pre časť tovarov a služieb, na ktoré sa vzťahuje a v zostávajúcej časti odvolanie Vedľajšieho účastníka zamietol. Podľa názoru druhého odvolacieho senátu EUIPO v konaní nebolo preukázané, že Žalobca pri podaní prihlášky Novej ochrannej známky nekonal v dobrej viere.
V konaní pred Všeobecným súdom Žalobca žalobou žiadal zrušiť rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO, pričom EUIPO a Vedľajší účastník zhodne žiadali žalobu zamietnuť.
Žalobca svoju žalobu opiera o dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod spočíva v tvrdení Žalobcu, že došlo k porušeniu článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva (v súčasnosti čl. 59 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2001 o ochrannej známke Európskej únie), podľa ktorého:
„ochranná známka Spoločenstva sa vyhlási za neplatnú ..., ak b) prihlasovateľ nekonal pri podávaní prihlášky ochrannej známky v dobrej viere.“
V tejto súvislosti je dôležité podotknúť, že pojem „konanie v dobrej viere“ nie je v rámci práva Európskej únie definovaný v žiadnom nariadení, smernici ani inom obdobnom právotvornom texte. Všeobecný súd v tejto súvislosti upozornil na judikatúru súdov Európskej únie.
V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12. septembra 2019 vo veci C-104/18P vyplýva, že majiteľ ochrannej známky nekonal v dobrej viere v prípade, ak:
„podal prihlášku tejto ochrannej známky nie s cieľom zúčastniť sa hospodárskej súťaže čestným spôsobom, ale s úmyslom poškodiť záujmy tretích osôb spôsobom, ktorý nie je v súlade s čestnými praktikami, alebo s úmyslom získať výlučné právo na iné účely, než sú tie, ktoré súvisia s funkciou ochrannej známky, predovšetkým základnou funkciou označenia pôvodu, a to aj bez toho, aby sa zameral na konkrétnu tretiu osobu.”
V ďalšom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne v rozsudku zo dňa 11. júna 2009 vo veci C-529/07 možno nájsť aj názor generálnej advokátky, podľa ktorého pojem nekonanie v dobrej viere nemožno ohraničiť len na úzku kategóriu konkrétnych skutočností, pretože cieľ všeobecného záujmu tohto ustanovenia (pozn. red.: čl. 52 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva), a to zabrániť zápisom ochrannej známky, ktoré majú zneužívajúcu povahu a sú v rozpore s poctivými zvykmi v priemysle a obchode, by bol ohrozený, ak by bolo možné preukázať nekonanie v dobrej viere len na základe okolností, ktoré boli v obmedzenom rozsahu uvedené vo vyššie spomenutom rozsudku.
Žalobca v konaní namietal, že druhý odvolací senát EUIPO nevykonal celkové posúdenie všetkých skutočností relevantných pre prejednávanú vec, no zameral sa iba na jeden z viacerých aspektov, a to konkrétne na výhodu spočívajúcu v tom, že nie je potrebné preukázať žiadne používanie ochrannej známky. Žalobca ďalej namietal, že druhý odvolací senát EUIPO uviedol, že každé opakované podanie prihlášky ochrannej známky automaticky predstavuje podanie, ku ktorému nedošlo v dobrej viere.
Všeobecný súd pri rozhodovaní o podanej žalobe uviedol, že:
„žiadne ustanovenie právnej úpravy týkajúcej sa ochranných známok Európskej únie nezakazuje opakované podanie prihlášky ochrannej známky, a preto takéto podanie nemôže samo osebe preukázať, že prihlasovateľ nekonal v dobrej viere bez toho, aby to bolo doplnené inými relevantnými dôkazmi uvedenými navrhovateľom vyhlásenia neplatnosti alebo zo strany EUIPO.”
V tejto súvislosti je však nevyhnutné upozorniť na to, že sám Žalobca v konaní pripustil, že skutočnosť, že nemusel predkladať dôkazy o používaní Novej ochrannej známky znamenala pre neho výhodu. Toto správanie Žalobcu však Všeobecný súd vyhodnotil tak, že je v rozpore s nariadením Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva, so zásadami práva ochranných známok Európskej únie ako aj s pravidlami predkladania dôkazov o používaní ochranných známok.
Všeobecný súd taktiež uviedol, že napriek skutočnostiam, ktoré tvrdí Žalobca v žalobe vo vzťahu k opomenutiu celkového posúdenia všetkých relevantných skutočností, druhý odvolací senát EUIPO neopomenul ďalšie tvrdenia predložené Žalobcom. Z uvedeného dôvodu treba tvrdenia Žalobcu v tejto veci zamietnuť.
Žalobca taktiež tvrdil, že nie je možné domnievať sa, že nešlo o konanie v dobrej viere, ak došlo k opätovnému podaniu prihlášky Starších ochranných známok, nakoľko uvedené konanie predstavuje bežnú a akceptovanú prax majiteľov ochranných známok. Všeobecný súd k predmetným argumentom uviedol, že Žalobca nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie tvrdení o bežnej a akceptovanej praxi. Právo Európskej únie a ani relevantná judikatúra nevylučujú, že nasledovanie bežnej a akceptovanej praxe je okolnosťou vylučujúcou konanie v rozpore s dobrou vierou.
Druhým žalobným dôvodom Žalobcu boli argumenty Žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces. Všeobecný súd však v tejto súvislosti uviedol, že Žalobca nepredložil skutočnosti preukazujúce, že konzultácia druhého odvolacieho senátu EUIPO so Žalobcom by priniesla odlišný výsledok jeho rozhodnutia. Žalobca podľa názoru Všeobecného súdu taktiež neposkytol žiadnu informáciu o možnosti jej obhajoby, ktorej mal byť zbavený. Vzhľadom na tieto skutočnosti Všeobecný súd zamietol druhý žalobný dôvod Žalobcu v plnom rozsahu.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto Všeobecný súd rozhodol tak, že žalobu Žalobcu zamietol a zároveň ho zaviazal na náhradu trov konania.
Z rozhodnutia Všeobecného súdu zároveň vyplýva, že prax majiteľov a prihlasovateľov rovnakých ochranných známok, ktorú títo vykonávajú za účelom vyhnúť sa preukazovaniu riadneho používania starších ochranných známok môže byť považovaná za konanie uskutočnené v zlej viere.
autor: Mgr. Alena Michalovičová, advokátsky koncipient
