Mnoho ľudí vníma demokraciu aj ako právo na slobodu prejavu alebo právo na slobodu vyjadrovať svoje názory slovom, písmom či inými prostriedkami. Argumenty v prospech toho názoru sú, že samotná Ústava zakazuje cenzúru. Tieto práva a slobody však nie sú bezhraničné a neobmedzené a ako aj iné práva narážajú na mantinely práv iných. To znamená, že jedinec sa síce môže slobodne vyjadrovať, avšak nie spôsobom, ktorý by porušil alebo by bol spôsobilý porušiť práva iných. Takéto správanie je teda limitované právnymi normami, ktoré nám hovoria, čo je a čo už nie je v súlade s právami iných. Nakoniec aj samotná Ústava v čl. 19 hovorí, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Je ohováranie trestné?
Medzi právne normy, ktoré chránia vyššie uvedené, určite patrí aj Trestný zákon (TZ), ktorý okrem iného obsahuje trestný čin ohovárania. Tento bol zavedený práve z dôvodu, aby nebolo možné beztrestne šíriť čokoľvek bez reálneho základu o inej osobe. Toto ustanovenie poskytuje ochranu cti a dobrej povesti človeka pred ohováraním, ktoré môže vážnym spôsobom narušiť občianske spolužitie s tým, že vníma česť ako mravnú hodnota človeka v spoločnosti. Nie všetci sa v minulosti s týmto názorom stotožnili, nakoľko sa našli politické strany, ktoré navrhovali dokonca vypustenie tohto trestného činu z TZ s odôvodnením, že tento trestný čin nemá v demokratickej spoločnosti priestor a je preto potrebné odbremeniť súdy od tejto agendy.
Trestný čin ohovárania je upravený v ustanovení § 373 TZ. Páchateľ tohto trestného činu naplní jeho skutkovú podstatu, ak o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Za takéto konanie môže byť potrestaný odňatím slobody až na dva roky. V prípade ak by takýmto konaním bol spôsobilý inému zapríčiniť stratu zamestnania, úpadok podniku alebo rozvod manželstva či škodu veľkého rozsahu, hrozilo by mu odňatie slobody od troch až na osem rokov. Poškodeným v prvom odseku môže byť iba jednotlivec, teda toto ustanovenie nechráni kolektívy, inštitúcie, úrady, právnické osoby, orgány a pod. Nezáleží na tom, či osoba, ktorej vážnosť mohla byť ohrozená, si bola toho vedomá, ani na tom, či sa postihnutá osoba o ohováraní dozvedela. Ohováranie sa môže týkať aj osoby, ktorá si ohrozenie svojej vážnosti neuvedomuje (napr. dieťa alebo osoba so zmenšenými duševnými schopnosťami). Ochrana sa poskytuje aj osobám dlhodobo neprítomným alebo zomretým, pokiaľ je ohováranie spôsobilé značnou mierou ohroziť ich vážnosť.
Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v oznámení nepravdivého údaju o inom, ktorý je spôsobilý ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní alebo v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Za oznámenie nepravdivého údaja sa považuje oznámenie informácie o inom, ktorá je v rozpore so skutočnosťou, hoci len jednej osobe odlišnej od ohováraného, za predpokladu, že taká správa je spôsobilá značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov. K takémuto oznámeniu môže dôjsť akýmkoľvek spôsobom, písomne, ústne alebo prostredníctvom masmédií. Musí však ísť o oznámenie nepravdivého údaja, a preto oznámenie pravdivých skutočností, hoci v úmysle ohroziť vážnosť iného u spoluobčanov, nie je ohováraním. Takýto nepravdivý údaj musí byť spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť dotknutej osoby u spoluobčanov, čo treba hodnotiť podľa okolností konkrétneho posudzovaného prípadu, najmä vzhľadom na postavenie dotknutej osoby, jej charakterové a mravné vlastnosti, ďalej na povahu oznámeného údaja, okolnosti oznámenia alebo rozšírenie takejto informácie.
Nepravdivý údaj
Nepravdivý údaj je taký údaj, ktorý je v rozpore so skutočným stavom veci. Preto je nutné, aby mohla byť pravdivosť údaja, ktorá podmieňuje trestnú zodpovednosť pre trestný čin ohovárania podľa § 373 TZ, overiteľná. Platí, že k ohrozeniu vážnosti poškodeného u spoluobčanov nemusí dôjsť, stačí, ak nepravdivý údaj je na to spôsobilý.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, pričom stačí aj úmysel nepriamy, teda uzrozumenie páchateľa s tým, že údaj, ktorý o inom oznamuje, je nepravdivý, a že tento údaj je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov. V prípade posledného odseku tohto trestného činu sa pri poškodení v zamestnaní považuje napríklad možnosť preradenia na nižšiu alebo menej zodpovednú funkciu alebo možnosť výpovede a pod., alebo poškodenie v podnikaní, ktorým sa rozumie napríklad väčší úbytok zákazníkov alebo strata zákazky. Pri narušení rodinných vzťahov sa rozumie možnosť rozvratu manželstva, narušenie vzťahov medzi rodičmi alebo deťmi, resp. príbuznými.
To, čo všetko je možné považovať za ohováranie formovala aj súdna prax. Najvyšší súd ešte počas existencie ČSSR vo svojom rozhodnutí R52/1980 formoval rozsah informácií, ktoré je možno považovať za ohováranie. Rozhodol, že aj nepravdivý údaj o inom, že je duševne chorý, môže byť údajom spôsobilým v značnej miere ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a poškodiť ho v zamestnaní, resp. spôsobiť mu inú vážnu ujmu v zmysle znakov trestného činu ohovárania. Hoci sa takéto konanie môže zdať ako samozrejmé ohováranie, je potrebné si to predstaviť v bežnej komunikácií občanov, ktorí si v prípade nezhôd vedia bežne vedia vynadať, či ohovárať iných bez ich prítomnosti do rôznych foriem bláznov a podobne. Môže sa to javiť ako bežná marginalita každodenného života, avšak aj takéto konanie môže, za splnenia ďalších podmienok, naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania.
Zo skutkovej vety trestného činu ohovárania je zrejmé, že miera ohrozenia dotknutej osoby musí byť podľa zákona značná. To znamená, že uvedenie nepravdivého údaja musí byť schopné ohroziť poškodeného v značnej miere, a preto nepostačuje akékoľvek ohrozenie, hoci aj v nízkej či obvyklej intenzite, ale musí ísť skutočne o ohrozenie zásadnejšieho charakteru, a to aj z toho pohľadu, že ide o ohrozovací trestný čin (Uznesenie Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 5 Tdo 83/2003 zo dňa 05.02.2003 a sp. zn. 11 Tdo 15/2008 zo dňa 8.7.2008).
Z uvedeného vyplýva, že nie každé šírenie nepravdivej informácie je postihnuteľné podľa § 373 TZ, ale pôjde len o také protiprávne konanie, ktoré je skutočne spôsobilé v značnej miere spôsobiť deklarovaný následok v tomto trestnom čine. Taktiež je nevyhnutné, aby medzi konaním páchateľa a následkom ako je napríklad ohrozenie vážnosti poškodeného u spoluobčanov, jeho poškodenie v zamestnaní, v podnikaní, narušenie jeho rodinných vzťahov alebo spôsobenie inej vážnej ujmy, bola príčinná súvislosť (R 41/1970).
Navyše judikatúra formovala aj naplnenie subjektívnej stránky tohto trestného činu, a to vo forme otázky vedomosti páchateľa o tom, či údaj, ktorý rozširuje, je nepravdivý. Najvyšší súd ČR pod sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002 vo svojom uznesení vyslovil názor, že skutočnosť, že viaceré rozširované údaje boli hanlivé, neoverené a nepravdivé a súčasne spôsobilé privodiť značné ohrozenie vážnosti napadaných osôb, charakterizuje objektívnu stránku trestného činu ohovárania, ale sama o sebe nevypovedá nič o tom, či o uvedenej povahe údajov obvinený vedel a či bol uzrozumený s následkom, ktorý ich šírením mohol vyvolať.
Česká judikatúra formovala aj otázku pravdivosti rozširovaného údaja v súvislosti s trestným činom ohovárania - Najvyšší súd ČR v uznesení pod sp. zn. 7Tdo 726/2004 vyslovil názor, že za nepravdivé údaje nemožno považovať také tvrdenia, ktoré majú hodnotiacu povahu a sú prezentované ako subjektívne úsudky ich autorov, a teda nie sú prezentované ako faktický údaj. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku v roku 1997 zdôraznil nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu faktov možno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať.
Súdy sa vyjadrovali aj k ohováraniu na adresu verejne činných osôb či politikov. V tomto smere sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení pod sp.zn. 4Cdo 149/2009 zo dňa 31.05.2010 kde uviedol, že práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstupujúca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. V tomto kontexte už dávnejšie rozhodol aj ESĽP v rozhodnutí vo veci Lingens proti Rakúsku, kde rozhodol, že v diskusii o veciach verejného záujmu možno používať aj silnejšie výrazy a za prípustné je aj preháňanie či provokácia. Tie však nesmú prekročiť hranice hanobiacej kritiky, kde namiesto vecného vysporiadania sa s určitým problémom stojí v popredí urážanie iného.
Aj práva majú svoje hranice
Hoci demokracia obsahuje mnohé práva a slobody, je dôležité aby sme poznali, kam až môžeme pri ich uplatňovaní zájsť bez toho, aby sme poškodili iného. To platí aj pri slobode prejavu, kde obzvlášť v dnešnej dobe sociálnych sietí a médií je potrebné pripomenúť si, že zásady dobrých mravov a slušného správania nekončia iba preto, že je osoba skrytá v pomyselnom online priestore. Hoci by sa trestný čin ohovárania mal používať ako inštitút ultima ratio pri ochrane osobnosti, zvlášť pri verejne a činných osobách platí, že podávajú mnohé trestné oznámenia s týmto paragrafom, hoci už na prvý pohľad na to nie je racionálny základ. Hľadanie krehkej rovnováhy medzi povoleným a zakázaným pri tak citlivej téme ako je sloboda prejavu a ochrana osobnosti je záležitosť nielen právna, ale najmä osobná a morálna. A najmä je to povinnosť každého jednotlivca, ktorý má záujem na rozvíjajúcom sa dialógu bez toho, aby sme skĺzli do roviny neoverených a nepravdivých osočovaní.
