Hranica posudzovania otázok života a zdravia je v právnej rovine vždy veľmi tenká a je potrebné k nej pristupovať s maximálnou obozretnosťou po zvážení všetkých okolností. V praxi k najzásadnejším rozhodnutiam tohto druhu dochádza v rovine medicínskych zákrokov, keď pacient trpí nevyliečiteľnou chorobou, prípadne je v posledných štádiách života spojených s bolesťami vyplývajúcimi z ochorenia. Vtedy sa do sporu dostávajú práva a povinnosti príbuzných a ošetrujúcich lekárov, nakoľko ich záujmy, aj keď bývajú rovnako šľachetné v podobe dosiahnutia najlepšieho riešenia pre pacienta, môžu mať protichodné smerovania ohľadom ďalšieho postupu. Obdobná situácia nastala aj v prípade maloletej Indi Gregory, ktorá bola po rozhodnutí súdu odpojená od života podporujúcich prístrojov.
Skutkové okolnosti
Indi Gregory bolo len osemmesačné dieťa, ktoré prehralo boj s mitochondriálnou chorobou. Týmto ochorením trpela od narodenia a preto od pôrodu neopustila nemocnicu. Mitochondriálna choroba je špecifická mutácia, ktorá sa vyznačuje respiračnou nedostatočnosťou, abnormalitami v mozgu, zástavou vývoja a predčasnou smrťou. Tí, ktorí sa narodili s týmto stavom, zvyčajne prežijú iba do detstva alebo skorej puberty. Podľa vyjadrení rodiny sa stav dieťaťa v nemocnici zhoršil potom, čo v nej chytila infekciu. Počas svojho pobytu v Queen's Medical Center v Nottinghame potrebovala prístroj na umelé dýchanie pri ôsmich príležitostiach a podľa súdnych záznamov mala trikrát zástavu srdca. O niekoľko mesiacov dostala v nemocnici plnú podporu života.
V ten istý mesiac nemocnica požiadala Najvyšší súd v Londýne, aby vyhlásil, že je zákonné, že nie je v najlepšom záujme dieťaťa dostať akúkoľvek kritickú starostlivosť alebo bolestivé zákroky, a je zákonné, aby jej ošetrujúci lekári toto odopreli. S takýmto názorom nemocnice nesúhlasila rodina a jej rodičia povedali, že množstvo terapií, ktoré podstúpila v nemocnici, vrátane liekov a ketogénnej diéty, viedlo k určitému zlepšeniu, čo im dáva nádej, že ďalšia liečba by mohla ich dcére predĺžiť život.
V súdnom spore sa sudca postavil na stranu nemocnice a dospel k záveru, že bremeno invazívnej liečby prevažuje nad výhodami umelého udržiavania pri živote. Vysvetlil, že značná bolesť, ktorú zažíva toto dieťa, nie je opodstatnená, keď je postavená na nevyliečiteľný súbor podmienok, veľmi krátku životnosť, žiadnu vyhliadku na uzdravenie a prinajlepšom minimálnu interakciu s okolitým svetom. Počas nasledujúceho mesiaca sa rodina podporovaná Christian Legal Center, právnou pobočkou londýnskej evanjelickej advokátskej skupiny Christian Concern, naďalej snažila presvedčiť Najvyšší súd a Európsky súd pre ľudské práva, že maloletá by mala naďalej dostávať starostlivosť, no bez úspešného výsledku. Nemocnica dala rodine čas do 30. októbra, aby zariadila presťahovanie maloletej do hospicu.V ten deň sa detská nemocnica Bambino Gesù, nemocnica v Ríme pod jurisdikciou Svätej stolice ponúkla, že dieťa bude liečiť s pomocou financovania talianskej vlády. Odborníci z rímskej nemocnice uviedli, že tamojšia liečba má lepšie vyhliadky pre maloletú na život bez umelej ventilácie. Pôvodný sudca zamietol žiadosť o prevoz do Talianska a zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí, že by nebolo v najlepšom záujme maloletej, aby bola prevezená do inej krajiny.
Počas niekoľkých nasledujúcich dní bolo maloletej udelené talianske občianstvo. Talianska vláda sa opierala o článok 9 ods. 2 talianskeho štatútu o občianstve (zákon č. 91 z roku 1992), podľa ktorého môže byť občianstvo udelené prostredníctvom prezidentského dekrétu, ak je to mimoriadnym záujmom talianskeho štátu. Podľa tlačovej správy priloženej k rozhodnutiu takýto záujem spočíval za daných okolností v poskytnutí dodatočných terapeutických príležitostí maloletej („ulteriori sviluppi terapeutici“) na účely ochrany prvoradých humanitárnych hodnôt, ktoré sú základom prípadu („preminenti valori umanitari“). Rozhodnutie bolo prijaté na základe žiadosti rodičov dieťaťa v súvislosti s ich želaním, aby bola ich dcéra prevezená do Ríma na ďalšiu liečbu. Jej prípadu sa ujali talianska senátorka Simone Pillonová a premiérka Giorgia Meloniová, ktoré naliehali na svojich britských náprotivkov, aby uľahčili prevoz dieťaťa.
Medzinárodné právo
Taliansko a Spojené kráľovstvo sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru o ochrane detí z 19. októbra 1996. Ako sa uvádza v článku 1 ods. 1 písm. a), cieľom dohovoru je okrem iného „určiť štát, ktorého orgány majú právomoc prijímať opatrenia zamerané na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa“. Podľa článku 5 ods. 1 Haagskeho dohovoru o ochrane dieťaťa majú orgány zmluvného štátu obvyklého pobytu dieťaťa právomoc prijať opatrenia zamerané na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa. Vo vzťahu k štátom ako je Spojené kráľovstvo, v ktorých sa v rôznych územných jednotkách uplatňujú dva alebo viaceré právne systémy týkajúce sa ochrany detí, sa musí odkaz na obvyklý pobyt vykladať, ako je objasnené v článku 47 ods. v územnom celku. Pokiaľ ide o deti s obvyklým pobytom v Anglicku, jurisdikciu majú anglické súdy.
Orgány štátu, ktorého je dieťa štátnym príslušníkom, spravidla nemajú právomoc podľa dohovoru. Dohovor skôr predpokladá možnosť postúpenia veci orgánmi, ktoré majú právomoc na základe článku 5 orgánom iného zmluvného štátu. Konkrétne článok 8 stanovuje, že orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ak sa domnieva, že orgán iného zmluvného štátu „by mal v konkrétnom prípade lepšie postavenie na posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa“ (vrátane orgánov štátu, ktorého je dieťa štátnym príslušníkom), môžu požiadať tento iný orgán, aby prevzal právomoc prijať také ochranné opatrenia, ktoré považujú za potrebné, alebo pozastaviť prejednávanie prípadu a vyzvať strany, aby takúto žiadosť predložili orgánu toho druhého štátu. V článku 9 sa ďalej uvádza, že orgány, ktorým možno prípad postúpiť (vrátane orgánov štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi), ak sa domnievajú, že majú v konkrétnom prípade lepšie postavenie na posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa, môžu požiadať príslušný orgán zmluvného štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby bol oprávnený vykonávať jurisdikciu na prijatie ochranných opatrení, ktoré považujú za potrebné. Príslušné orgány potom môžu pristúpiť k výmene názorov. Haagsky dohovor obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje vo „všetkých naliehavých prípadoch“, a to článok 11, ale toto ustanovenie priznáva právomoc orgánom zmluvného štátu, „na ktorého území sa dieťa alebo majetok patriaci dieťaťu nachádza“. Taliansky konzul v Manchestri podľa tlačových správ tvrdil, že v tomto prípade majú jurisdikciu talianske orgány práve z toho dôvodu, že Indi sa stala talianskym občanom, a nariadil, aby bola prevezená do Talianska. Toto rozhodnutie prijal konzul vo svojej funkcii sudcu poručníctva, to znamená pri výkone súdnych funkcií, ktoré talianske právo priznáva vedúcim konzulárnych úradov, najmä pokiaľ ide o ochranu maloletých talianskej národnosti mimo územia štátu. Konzul tiež vymenoval osobitného zástupcu maloletej, ktorý sa mal starať o realizáciu príkazu.
Posúdenie odvolacím súdom
Do celého procesu zasiahol britský odvolací súd, ktorého sudca odsúdil to, čo nazval manipulatívnou taktikou súdneho sporu s cieľom zmariť príkazy, ktoré vydali britskí sudcovia po dôkladnom zvážení všetkých okolností. Sudca rovnako uviedol, že presťahovanie do Talianska nebolo v najlepšom záujme dieťaťa, a že nedošlo k žiadnej podstatnej zmene okolností ani k inému závažnému dôvodu, ktorý by odôvodňoval opätovné posúdenie pôvodného príkazu. Sudca ďalej vysvetlil, že invazívna liečba na udržanie života už nie je vhodná pre maloletú a že podstatné bremená takejto liečby výrazne prevažujú nad akýmkoľvek vnímaným, ale podľa úsudku súdu zanedbateľným prínosom v kontexte, keď je jej dĺžka života veľmi krátka a jej podmienky nezvratné. Vysvetlil, že nič nenasvedčuje tomu, že by prognóza dieťaťa bola priaznivo zmenená liečbou talianskej nemocnice. Naopak, môže predĺžiť bolesť a utrpenie do tej miery, že zahŕňa invazívne postupy, ktoré podľa názoru súdu nie sú v najlepšom záujme maloletej. Lekári maloletej sa podľa sudcu dostali do mimoriadne náročnej pozície v prebiehajúcom právnom spore, pretože dôkazy ukázali, že invazívne liečby v nemocnici spôsobili dieťaťu značnú bolesť a úzkosť. Poukázal na skutočnosť, že sudcovia aj lekári rozhodujú v prípadoch, ako je tento, s dôkladným zvážením najlepšieho záujmu dieťaťa.
Nakoniec súd nariadil, aby podpora života maloletej bola okamžite odstránená. Traja sudcovia odvolacieho súdu rozhodli, že liečba na podporu života môže byť odstránená iba v nemocnici alebo hospici, a nie v rodinnom dome, ako to pôvodne žiadala rodina maloletej. V písomnom rozhodnutí uviedol, že akceptuje dôkazy špecialistov, ktorí tvrdia, že existuje množstvo faktorov, ktoré robia extubáciu a paliatívnu starostlivosť v rodinnom dome takmer nemožnou, a určite sú v rozpore s najlepšími záujmami maloletej. Tá bola následne prevezená do hospicu, kde jej odstránili podporu života, a v priebehu niekoľkých hodín zomrela.
