Sťažovateľ bol na základe pracovnej zmluvy zamestnancom žalovaného, pričom pracoval na pozícii “Director Security Operations”. Žalovaný sa však rozhodol pracovný pomer so sťažovateľom skončiť a prostredníctvom svojich zástupcov mu predložil návrh dohody o skončení pracovného pomeru. Sťažovateľ však tento návrh dohody neakceptoval. Žalovaný preto prostredníctvom svojich zástupcov sťažovateľovi ústne oznámil jednostranné skončenie pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien na strane žalovaného ako zamestnávateľa. Zástupcovia žalovaného však odmietli dokumenty týkajúce sa skončenia pracovného pomeru sťažovateľa doručiť, resp. odovdzať sťažovateľovi bez toho, aby sťažovateľ tieto dokumenty podpísal. Svoj postoj pritom nezdôvodnili. Napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa mu nebol odovzdaný žiadny z dokumentov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru (t.j. návrh dohody o skončení, výpoveď ani iný dokument). Ihneď na to zástupcovia žalovaného odňali sťažovateľovi prístup do systémov a priestorov žalovaného.
Sťažovateľ následne žalovaného vyzval, aby mu prideľoval prácu na základe pracovnej zmluvy, pričom uviedol, že organizačnú zmenu, ktorá bola dôvodom jednostranného skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom, je ničotný právny úkon a zároveň právny úkon, ktorý obchádza zákon. Nakoľko sťažovateľ svojou výzvou nedosiahol nápravu vzniknutého stavu, podal na Okresný súd Bratislava V (Okresný súd) žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Z toho dôvodu sa sťažovateľ voči rozsudku Okresného súdu odvolal a o odvolaní rozhodoval Krajský súd Bratislava (Krajský súd). Krajský súd rozsudok Okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ sa následne obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (Najvyšší súd), ktorému doručil dovolanie. Najvyšší súd dovolanie odmietol, pričom uviedol, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a z dôvodu absencie prípustných dovolacích dôvodov.
Sťažovateľ sa preto so svojou sťažnosťou obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd). Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Argumentoval tým, že mu nebola doručená výpoveď z pracovného pomeru. Rozlišoval tiež medzi odmietnutím prevziať výpoveď a odmietnutím podpísať a prevziať akýkoľvek dokument. S týmto názorom Ústavný súd nesúhlasil a uviedol, že sťažovateľ sa snažil jednu právnu udalosť, ktorou bolo doručenie výpovede, nesprávne umelo rozdeliť na dve časti.
Pre účinnosť výpovede je pritom podľa Zákonníka práce nevyhnutné jej doručenie. Zákonník práce pritom umožňuje použiť aj fikciu doručenia, ktorá sa uplatní v prípade, ak si adresát výpovede výpoveď odmietne prevziať tak, ako sa stalo v prípade sťažovateľa. Skutočnosť, že mu zamestnávateľ (zástupcovia zamestnávateľa) odmietli vydať rovnopis výpovede nemá podľa názoru Ústavného súdu relevanciu. Dôležitý je fakt, že sťažovateľ túto výpoveď odmietol prevziať. V tejto časti dal Ústavný súd za pravdu názoru Okresného súdu a Krajského súdu.
Ústavný súd má však výhrady voči tomu, ako všeobecné súdy zisťovali reálne pracovné zaradenie sťažovateľa. Uviedol, že skúmanie reálneho pracovného miesta sťažovateľa nemá v kontexte tohto sporu len akademický význam. Táto skutočnosť má význam vo vzťahu k organizačnej zmene, ktorú žalovaný ako zamestnávateľ uskutočnil. Na základe organizačnej zmeny mala pracovná pozícia sťažovateľa “Director Security Operation” zaniknúť.
Všeobecné súdy sa v rámci dokazovania pri zisťovaní toho, akú pracovnú funkciu a činnosť sťažovateľ vykonával, spoľahli najmä na svedecké výpovede svedkov, ktorí boli zamestnancami žalovaného. Inými slovami, aj ako svedkovia boli vo vzťahu podriadenosti voči žalovanému a táto skutočnosť znižuje ich dôveryhodnosť. Stratou dôveryhodnosti pritom môžu byť dotknutí najmä svedkovia, ktorí u žalovaného pracovali na vedúcich pozíciách. Niektorí svedkovia totiž tvrdili, že sťažovateľ pracoval na pracovnej pozícii “Information, Security and Cyber Defense”. Okrem toho, len dvaja svedkovia, ktorí pracovali na vedúcich pozíciach potvrdili, že sťažovateľ vykonával funkciu “Director Security Operation”. Ústavný súd vidí problém v tom, že všeobecné súdy aj napriek konfliktujúcim výpovediam viacerých svedkov o tom, akú pracovnú pozíciu sťažovateľ skutočne (nie formálne) vykonával, existujúcu nejasnosť vykladali v prospech zamestnávateľa. Zamestnávateľ je v spore pritom silnejšou stranou.
Najmä v situácii, v ktorej dochádza ku konfliktu tvrdenia s iným tvrdením, je nutné klásť na všeobecné súdy zvýšené nároky v súvislosti s vyvodením záverov. Ústavný súd síce podotýka, že neprehodnocuje dôkazy vykonané všeobecnými súdmi, na druhej strane však dodáva, že vo svojej judikatúre už viac krát zrušil rozhodnutia, v ktorých zistil pochybenia pri vykonávaní dôkazov zo strany konajúcich súdov. Okrem toho uviedol, že všeobecné súdy nezdôvodnili, prečo sa rozhodli dôverovať svedeckým výpovediam svedkov, ktorí boli vedúcimi zamestnancami žalovaného.
Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemôže bez náležitého odôvodnenia „uveriť“ a stotožniť sa s jedným dôkazom (konkrétnymi svedeckými výpoveďami) a bez ďalšieho „neuveriť“ a odmietnuť iné dôkazy (iné svedecké výpovede). Všeobecný súd je povinný zistiť procesnú pravdu v konaní, k čomu má slúžiť práve dokazovanie.
Posúdenie skutočnej pracovnej pozície sťažovateľa malo okrem vyššie uvedeného aj význam vo vzťahu k posúdeniu splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Všeobecné súdy zisťovali, či v čase, keď zamestnávateľ dal sťažovateľovi výpoveď z pracovného pomeru, existovalo pre sťažovateľa iné, vhodné, pracovné miesto. Práve dve svedecké výpovede vedúcich zamestnancov pritom všeobecným súdom stačili na to, aby mali za preukázaný názor, že iné pracovné miesto pre sťažovateľa nebolo k dispozícii.
Ústavný súd ďalej upozornil aj na skutočnosť, že pracovná zmluva môže byť zmenená aj konkludentne. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.: 7M Cdo 12/2011, podľa ktorého “Zákonník práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje”. Ústavný súd tieto skutočnosti uvádza z dôvodu, že je možné akceptovať názor, že sťažovateľ mohol reálne vykonávať aj inú pracovnú pozíciu ako tú, ktorá bola výslovne uvedená v jeho pracovnej zmluve.
Ústavný súd mal preto za to, že všeobecné súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, resp. zo zisteného skutkového stavu neodvodili správne závery. Tým porušili ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Záverom Ústavný súd uvádza, že pojem slabšej strany nepochybne existuje aj v rámci pracovného práva. Práve pracovné právo má chrániť zamestnanca pred svojvoľným postupom zamestnávateľa. Pracovné právo teda plní aj ochrannú funkciu, ktorá sa prejavuje najmä vo vzťahu k zamestnancovi. Zamestnanec má mať preto aj v konaniach pred súdom postavenie slabšej strany, ktorej má byť poskytnutá ochrana.
Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju ústavnoprávnu dimenziu, ktorý vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Základné práva a slobody sa pritom neuplatňujú len voči štátnym orgánom, ale aj v horizontálnych vzťahoch, keď pôsobia sprostredkovane prostredníctvom podústavného práva, ktoré prežarujú. Všeobecné súdy majú povinnosť toto prežarovanie brať pri svojom rozhodovaní do úvahy tak, aby základné práva a slobody pri výklade a aplikácii práva chránili.
Ústava Slovenskej republiky má pritom v pracovnoprávnych sporoch o neplatnosť výpovede vo veci konajúce všeobecné súdy viesť k skutkovým zisteniam, či zamestnávateľ pri prepúšťaní nepostupoval svojvoľne a či zamestnávateľom vytvorené formálne predpoklady (napr. výpovedný dôvod spočívajúci v organizačnej zmene) neslúži len ako akási kulisa pre inak svojvoľný postup. Zamestnávateľ je teda povinný pri prepúšťaní zamestnancov postupovať objektívne a racionálne a ním uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru musia obstáť v skutkovom a právnom prieskume.
Napokon, aj podústavné právo, v tomto prípade Civilný sporový poriadok, vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická nerovnosť medzi procesnými stranami. Je na pleciach všeobecných súdov, aby konkrétnymi krokmi túto nerovnosť dorovnali, a tak zabezpečili funkčnú rovnosť procesných strán.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd konštatoval porušenie ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
zdroj: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. Septembra 2020, sp. zn.: III. ÚS 86/2020
