Ochrana online pracovníkov alebo brzda online biznisu v Európskej únii

Smernica, ako nepriamy nástroj, nastavuje minimálne požiadavky na práva najzraniteľnejším zamestnancom s neštandardnými pracovnými zmluvami a novými formami zamestnania, ktoré vznikajú v rámci tzv. zákazkovej ekonomiky (gig economy).[1]

Darina Parobeková, expertka na právo IT advokátskej kancelárie RUŽIČKA AND PARTNERS hovorí: „Ťažko povedať, čo skutočne motivuje k uvedenej zmene. Zatiaľ čo v minulosti presadzovala EÚ názor, že masívna regulácia online prostredia povedie k jeho stagnácii a spomaleniu technologického rozvoja, dnes sa snaží regulovať takmer každý aspekt a ide na to systematicky. Okrem ochrany zamestnancov sa ako najpravdepodobnejší dôvod javí byť zväčšujúci sa deficit prostriedkov prichádzajúcich z tradičných zdrojov, ako sú dane alebo odvody sociálneho zabezpečenia a obava z neschopnosti plnenia budúcich sociálnych záväzkov spoločnosti.“

Odhliadnuc od politicko – sociálneho podtónu tejto reformy, jej pridanou hodnotou sú bezpochyby sprievodné analýzy a štúdie, v ktorých sú popísané a zhodnotené kategórie online platforiem ako odberateľov pracovných služieb, čiže zamestnávateľov.

Jedným z hlavných odlišujúcich znakov platforiem je „miesto“ výkonu práce, teda jej lokálny charakter (napr. UBER, ktorého vodiči spravidla poskytujú služby v obmedzenom geografickom priestore) verzus globálny charakter, kedy osoba vykonáva prácu bez ohľadu na geografický priestor.

Druhým kľúčovým ukazovateľom je úroveň nezávislosti pracovníka pri práci. Ako ukazuje štúdia, jeden pracovník môže exkluzívne pracovať pre jedného zamestnávateľa, ale rovnako jednoducho môže pracovať pre viacerých.[2]

Možno aj z tohto dôvodu sa rozhodujúcim kritériom na určenie existencie pracovného pomeru stal pracovný čas. Podľa neho by pracovný vzťah mal byť založený, ak sa práca vykonáva aspoň 3 hodiny za týždeň, počas referenčného obdobia štyroch po sebe nasledujúcich týždňov.[3]

Ďalším definovaným kritériom je, napr. úroveň vykonávanej práce, s delením na kvalifikovanú a nekvalifikovanú. Výpovedná hodnota tohto ukazovateľa je však minimálna, keďže sa využíva rovnako v online aj v off-line prostredí.

Zaujímavosťou je štatistická informácia, že 1 – 5 % dospelej populácie v EÚ získava príjem aj prostredníctvom práce pre online platformy, ale väčšina z nich má ešte inú prácu alebo iný príjem.[4]To naznačuje, že tradičné podnikateľské modely síce nezanikajú, no zároveň vznikajú aj nové, ktoré je potrebné zaradiť jednak do podnikateľského, ale aj do pracovného života. Samozrejme, niektoré podnikateľské oblasti sú na tento spôsob využívania práce prirodzene náchylnejšie, ako napr. obchod či doprava. Pre iné sú možnosti využívania spomínaného modelu viac-menej nereálne, ako napr. priemysel, čo má tiež svoj vplyv na presah do života. Okrem toho, ťažiskom spomínaných online platforiem veľakrát nie je technologický pokrok alebo inovácia, ale skôr nový spôsob využitia existujúcej technológie s iným výsledkom. V niektorých prípadoch dokonca rozhoduje iba reputácia, resp. marketingová prezentácia.

Čo sa týka obsahu smernice, tá všeobecne stanovuje nové informačné povinnosti o pracovnoprávnom vzťahu. Ďalej určuje minimálne požiadavky na zamestnávateľa, týkajúce sa pracovných podmienok, ako sú napr. objem predpokladanej práce, maximálna dĺžka skúšobnej lehoty, paralelné zamestnanie, povinné vzdelávanie. Stanovuje tiež ďalšie povinnosti členských štátov, napr. zabezpečiť mechanizmus skorého urovnania, ochranu pred nepriaznivým zaobchádzaním alebo nepriaznivými dôsledkami, ochranu pred prepustením, dôkazné bremeno a mnohé iné.

Členské štáty budú povinné samostatne sa vysporiadať s právnymi a inými problémami a zosúladiť požiadavky smernice so svojimi právnymi poriadkami. Určite pôjde o náročný proces, ktorý by mal viesť k rozsiahlym zmenám vnímania pracovného vzťahu v online prostredí. Dobrým príkladom v slovenskom právnom prostredí, aj keď nie s rovnakou závažnosťou a dôsledkami, je zmena zákona o cestnej doprave. Došlo tu k zjednodušeniu prevádzky taxislužieb a vytvoreniu vhodnejších podmienok pre tento druh podnikania.  Výsledkom bolo uľahčenie podnikania cez „taxi“ platformy.

Otvorenou otázkou ostáva konkurencieschopnosť pracovníkov z EÚ v porovnaní s rozvíjajúcimi sa ekonomikami bez akejkoľvek regulácie alebo ekonomikami vyslovene zameranými na prilákanie tohto špecifického typu podnikateľských aktivít. V štáte Delaware v USA sídli, napr. viac ako polovica spoločností 500 Fortune[5], pretože poskytuje mnoho daňových a iných výhod uľahčujúcich podnikanie.

„Aj keď ide o ušľachtilé pohnútky, členské štáty by mali byť veľmi opatrné pri nastavovaní pravidiel, aby sa samé nediskvalifikovali zo súťaže, pokiaľ sa vyberú nesprávnym smerom. Typickými problémami Slovenska sú, napr. nedoriešené podnikateľské prostredie a prílišný formalizmus, ktoré výrazne obmedzujú prístup start-upov k podnikaniu, čo ich motivuje k ďalšiemu rozvoju v iných krajinách s voľnejšími podmienkami,“ dodáva Darina Parobeková z kancelárie RUŽIČKA AND PARTNERS.

JUDr. Darina Parobeková LL.M., RUŽIČKA AND PARTNERS

Darina je jednou z mála expertov na oblasť práva informačných technológií na Slovensku. Venuje sa poradenstvu v oblasti občianskeho i obchodného práva, s orientáciou na zmluvné právo zamerané aj na informačné technológie, oblasť ochrany osobných údajov a právo duševného vlastníctva. Zaoberá sa tiež problematikou compliance. Počas poradenského pôsobenia v Spojenom kráľovstve sa zoznámila aj s fungovaním anglosaského práva založeného na odlišnom právnom systéme. V rámci rozvoja práva IT na Slovensku stála Darina pri zrode projektu Právna klinika pre startupy, ktorý na Právnickej fakulte Univerzity Komenského úspešne pokračuje už tretí rok.