Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) sa vo svojom nedávnom rozhodnutí vo veci č. 698/19 Särgava proti Estónsku zaoberal právom advokáta na rešpektovanie privilegovanej korešpondencie, ktorej poskytuje ochranu článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (Dohovor).
Senát rozhodol, že zabavením notebooku a mobilného telefónu, zriadením kópií dát a ich následným skúmaním pre účely trestného stíhania proti advokátovi došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru, konkrétne odseku 1 tohto článku, ktorý hovorí aj o rešpektovaní korešpondencie osoby. Takto ESĽP rozhodol z dôvodu, že vnútroštátne právo v Estónsku neobsahuje dostatočné procesné záruky a mechanizmy umožňujúce rozlíšiť elektronické dáta súvisiace s výkonom advokácie od jeho ostatných súkromných dát.
Sťažovateľ bol advokátom a partnerom v advokátskej kancelárii. Mimo to podnikal a bol aj členom riadiacich orgánov a akcionárom niekoľkých obchodných spoločností. V júni 2016 začalo vyšetrovanie reťazca týchto spoločností pre podozrenie z tzv. prania špinavých peňazí. Advokát, resp. sťažovateľ bol jedným z podozrivých z účasti na aktivitách organizovanej zločineckej skupiny. V rámci tohto trestného konania bol v súlade so zákonom vydaný príkaz k prehliadke sťažovateľovej advokátskej kancelárie, jeho domu a osobných vozidiel za účelom získania relevantných informácií. Pri prehliadkach bol sťažovateľovi zadržaný mobilný telefón a notebook, pričom v oboch prípadoch bol vyhotovený aj protokol o zadržaní tej ktorej veci. Následne polícia vyhotovila kópiu dát z týchto zariadení a boli sťažovateľovi vrátené. S odstupom dvoch týždňov sťažovateľ kontaktoval políciu s oznámením, že zadržané zariadenia používal na poskytovanie právnych služieb a vzhľadom na to požiadal políciu, aby bezodkladne vymazala kópiu týchto dát, nakoľko ide o citlivé údaje jeho klientov. Policajný orgán jeho žiadosti nevyhovel a neuspel ani s inými, ďalšími opravnými prostriedkami, ktoré sa pokúšal uplatniť. Je nutné uviesť, že v dobe podania sťažnosti na ESĽP nebolo trestné konanie ukončené.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv zakotvených v už spomínanom článku 8 Dohovoru. Dôležité je uviesť, na čo v konečnom dôsledku upozorňoval vo svojom rozhodnutí aj samotný súd, že sťažovateľ nenamietal nezákonnosť prehliadok ako takých, ale iba spôsob získavania údajov a zadržanie telefónu a notebooku. Hlavným problémom, aspoň podľa tvrdení sťažovateľa, bola skutočnosť, že takýmto zadržaním a zmocnením sa jeho osobných dát, došlo k narušeniu dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientmi. Súd dal sťažovateľovi za pravdu, teda potvrdil, že naozaj došlo k zásahu do jeho práv, ktoré mu patria na základe článku 8 Dohovoru. Zvláštne na celom prípade je doba dvoch týždňov, počas ktorej sťažovateľ nekonal a až po dvoch týždňoch uviedol skutočnosti o dátach jeho klientov. Toto však podľa názoru súdu na celej veci nič nemenilo.
Okrem uvedeného ESĽP v rozhodnutí hovoril aj o zákonnosti opatrení zasahujúcich do práv podľa článku 8 Dohovoru, konkrétne o tom, že tieto musia mať základ vo vnútroštátnom práve a zároveň musia spĺňať určité kvalitatívne znaky. Právna úprava má byť predvídateľná a formulovaná dostatočne jasne, aby mohol adresát normy predvídať, aké následky bude mať jej nerešpektovanie. Toto tvrdenie oprel súd o rozsudok vo veci Big Brother Watch a ostatní vs. Spojené kráľovstvo č. 58170/13. Okrem tohto judikátu opieral svoje rozhodnutie aj o ďalšie judikáty.[1]
Súd sa pri posudzovaní zákonnosti postupu estónskej polície zaoberal aj relevantnou vnútroštátnou právnou úpravou v Estónsku, v čoho dôsledku dospel k záveru, že neobsahovala dostatočné procesné záruky proti svojvoľným a neprimeraným zásahom do privilegovanej korešpondencie advokátov. Čo sa týka estónskej právnej úpravy, zákon ustanovuje, že prehliadka, ktorá bola vykonaná v sťažovateľovom prípade, môže byť vykonaná zákonne len vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že v mieste jej uskutočnenia sa nachádza predmet významný z hľadiska trestného konania.
Zásadný problém Súd spozoroval práve v absencii pravidiel na ochranu privilegovanej korešpondencie, v prípadoch, ako je práve prípad sťažovateľa. V estónskej legislatíve totiž neexistuje žiadna úprava toho, ako by mali policajné orgány postupovať pri strete s dátami, ktoré požívajú vyšší stupeň ochrany, kam spadá aj napr. komunikácia medzi advokátom a jeho klientmi. Pre lepšiu ilustráciu priebehu prehliadky a zadržania predmetných dát – v praxi to prebiehalo tak, čomu nasvedčuje aj tento prípad, že policajné orgány nevykonávajú triedenie získavaných dát priamo pri prehliadke, ale až následne po získaní všetkých dát, ktoré sa nachádzajú na zadržanom nosiči.
V súvislosti s týmto ESĽP uviedol, že by výrazne pomohlo, ak by vnútroštátne právne poriadky zaviedli povinnosť advokátov oddeliť nosiče dát súvisiace s poskytovaním právnych služieb a jasne označovať spisy klientov. Takáto zákonná úprava by však mohla byť efektívna len vtedy, ak by ju povinné osoby striktne dodržiavali.
Aj napriek tomu, že Súd nedisponoval informáciami, ktoré by jasne dokazovali, že bola skutočne ohrozená dôvernosť privilegovanej komunikácie, prišiel k záveru, že vzhľadom na neexistenciu procesných záruk bola v danom prípade porušená požiadavka zákonnosti a zároveň porušený článok 8 Dohovoru.
Za kľúčový moment rozsudku považujeme práve ideu o zavedení povinnosti pre advokátov oddeľovať nosiče dát súvisiace s poskytovaním právnych služieb a jasne označovať spisy klientov. Zavedenie a najmä dodržiavanie takejto právnej úpravy by značne zjednodušilo postup policajných orgánov pri vykonávaní prehliadok a zadržiavaní relevantných dôkazov na účely trestného konania. Obdobným prípadom sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky.[2]
