Obvinený z priestupku a jeho práva

Úvodom si dovolíme poukázať na zásadnú, avšak v praxi zo strany správnych orgánov prehliadanú skutočnosť, že priestupok je vec trestného charakteru v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru, preto sa na priestupkové konanie a páchateľa priestupku budú vzťahovať aj práva v tomto článku garantované.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „NS SR“) a Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) v nadväznosti na uvedené uviedli, že nie je podstatná klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné činy podľa vnútroštátneho práva.[2]

Na to, aby sa priestupky označovali za veci trestného charakteru stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate „trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uložená sankcia, ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Všeobecný charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky (zákon o priestupkoch) spolu so zastrašujúcim a represívnym účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, stačí na preukázanie toho, že na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru sú priestupky a správne delikty svojou povahou trestné.

Napokon NS SR dospel k záveru, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku je preto nevyhnutné poskytnúť aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. [3]

Predmetom tohto článku je stručný exkurz do práv osoby obvinenej z priestupku, a to od samotného spísania správy o objasňovaní priestupku, až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priestupku, ktorým sa páchateľ priestupku uznal za vinného.

Práva podozrivého pred začatím správneho konania

Pred samotným začatím správneho konania hovoríme o osobe podozrivej zo spáchania priestupku[4], napriek tomu jej však zákon priznáva určitú škálu práv na ochranu svojich záujmov.

Osoba podozrivá zo spáchania priestupku si v prvom rade môže vybrať, či sa vec vyrieši v blokovom konaní alebo podstúpi správne konanie (pokiaľ bol páchateľ pristihnutý priamo pri páchaní priestupku, resp. by bol na mieste za páchateľa označený). Ak by aj boli splnené všetky podmienky na vyriešenie veci v blokovom konaní, ale páchateľ by nebol ochotný zaplatiť pokutu, t. j. nesúhlasil by s ním, nemôže sa vec v blokovom konaní prejednať.

Pokiaľ páchateľ priestupku odmietne blokové konanie, orgán objasňujúci priestupok (spravidla polícia) je povinný spísať správu o výsledku objasňovania priestupku. Už v tomto štádiu sa osobe podozrivej zo spáchania priestupku priznáva právo na vyjadrenie sa k skutku podľa ustanovenia § 60 ods. 4 písm. c) zákona o priestupkoch. Závisí iba na páchateľovi priestupku, či svoje právo využije alebo nie. Treba však pripomenúť, že pasivita páchateľa nie je vždy najvhodnejší spôsob obrany[5], čo ale neznamená, že mu musí byť v každom prípade na ujmu.[6]

Prípadné doplnenie správy o priestupku by sa malo vždy vykonať za prítomnosti páchateľa priestupku tak, aby bola splnená zákonná podmienka možnosti priestupcu vyjadriť sa ku všetkým, teda i novým tvrdeniam do správy doplneným.[7]

Práva obvineného v priebehu správneho konania

Zákon o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 vymenováva základné práva osoby obvinenej z priestupku. Obvinený z priestupku má v prvom rade právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich.

Skôr ale než sa obvinený vyjadrí ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, musí byť zo strany správneho orgánu oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia [čl. 6 ods. 3 písm. a) Európskeho dohovoru]. Európsky dohovor taktiež zaručuje právo obvinenej osoby na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby. Bolo by v rozpore s uvedenými právami, ak by správny orgán napríklad predvolal obvineného na pojednávanie deň pred jeho uskutočnením a nedal by mu primeraný čas na prípravu svojej obhajoby.

Poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu (priestupku) a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom (priestupkovom) konaní v neprospech účastníka trestného konania je základným účelom práva na obhajobu.[8]

Aby bola obrana obvineného v konaní náležitá, môže používať pri svojej výpovedi poznámky (ustanovenie § 123 ods. 1 Trestného poriadku). Do týchto môže nazrieť skôr, ako odpovie na položenú otázku.

Právo na obhajobu môže obvinený realizovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu – advokáta. Uvedené vyplýva nielen zo Správneho poriadku (ustanovenie § 17 ods. 1) , ale aj z Európskeho dohovoru a Trestného poriadku, ktorý v ustanovení § 34 zaručuje obvinenému právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Per analogiam má potom obvinený z priestupku právo zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas konania, resp. už aj počas objasňovania priestupku. Najvyšší správny súd ČR v tejto súvislosti dodáva, že správny orgán je povinný umožniť obvinenému zo spáchania priestupku zvoliť si obhajcu a za týmto účelom mu stanoviť aj primeranú lehotu.[9]

Aj v tomto prípade platí, že záleží iba na obvinenej osobe, či sa k veci vyjadrí, alebo využije svoje zákonné právo nevypovedať. K výpovedi alebo priznaniu sa nemožno obvineného nútiť (ustanovenie § 73 ods. 2 druhá veta zákona o priestupkoch), pričom toto právo má ústavnoprávny rozmer (čl. 47 ods. 1 Ústavy SR). Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému (ustanovenie § 201 ods. 4 Trestného poriadku).

Za súčasť práva na obhajobu možno považovať aj výpoveď alebo vyjadrenie obvineného, ktoré je nepravdivé a klamlivé, t. j. obvinený môže klamať. Záleží iba na obvinenej osobe, akým spôsobom „naloží“ s týmito svojimi právami. Ústavný súd SR ale pripomína, že rozhodnutie obvineného o spôsobe obhajovania sa tvorí zároveň súčasť procesno-právnej zodpovednosti stíhanej osoby za výsledok konania.[10]

Zhrnúc uvedené, právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, ako súčasť práva na obhajobu, zahŕňa právo obvineného aktívne sa vyjadriť k skutku a dôkazom, tento opísať vlastnými slovami, popierať skutok, či dokonca klamať o skutku, prípadne sa k nemu vôbec nevyjadriť.

Ďalším čiastkovým právom obvineného na obhajobu je právo navrhovať dôkazy na svoju obhajobu. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka (ustanovenie § 34 ods. 2 Správneho poriadku).

Správne orgány sú počas konania povinné dať možnosť účastníkovi, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať a za týmto účelom navrhovať dôkazy. Povinnosťou správneho orgánu je navrhovanými dôkazmi sa zaoberať a tieto buď vykonať alebo sa vyporiadať s dôvodmi ich nevykonania v rozhodnutí (pozri napr. ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku).

O tom, či bude ten-ktorý dôkaz vykonaný alebo nie, rozhoduje správny orgán, pričom je povinný prihliadať na hospodárnosť a rýchlosť konania, účelnosť dôkazov, ale najmä tiež na skutočnosť, že účelom správneho konania je spoľahlivé zistenie skutkového stavu (ustanovenie § 3 ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku).[11]

Keďže správny orgán nie je pri zhromažďovaní dôkazov viazaný iba návrhmi účastníkov konania, vyhľadáva dôkazy aj z vlastnej iniciatívny, pretože je primárnou povinnosťou správneho orgánu zistiť skutkový stav veci.

Z vyššie uvedeného dôvodu môžu byť preto v konaní vypočutí aj svedkovia, ktorých obvinený nenavrhol. Správny orgán je následne povinný umožniť obvinenému (prípadne jeho obhajcovi) účasť na týchto výsluchoch a povoliť mu klásť svedkom otázky.

V praxi sme sa stretli s prípadom, kedy prvostupňový správny orgán vypočul v konaní viacerých svedkov, pričom o ani jednom termíne výsluchu neupovedomil obvineného. Tento sa to dozvedel až na ústnom pojednávaní pri nahliadnutí do spisu. Na ústnom pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozhodnutia. V odvolaní obvinený z priestupku namietal, že mu nebola umožnená účasť na týchto procesných úkonoch, a dokonca nebol o ich konaní ani len upovedomený. Na to odvolací správny orgán uviedol, že obvinený takúto účasť ani nežiadal.

Takýto postup správnych orgánov nemá ale logické ani zákonné opodstatnenie. Obvinený z priestupku predsa nemôže vedieť, aké úkony a dôkazy hodlá správny orgán vykonať. Európsky dohovor v čl. 6 ods. 3 písm. d) uvádza, že obvinený má okrem iného právo dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.

Prítomnosť obvineného pri výsluchu svedkov, ktorých výsluch sám nenavrhol, pritom súvisí so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Kontradiktórnosť sa považuje za všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva ovládajúci každý súdny proces, spolu s právom na obhajobu je jeho najzákladnejším princípom. Bez neho vôbec nemožno hovoriť o procese, keď podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa, popierať návrhy, argumenty a dôkazy druhej strany a predkladať vlastné. Toto právo znamená, že obidvom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť rozhodnutie.[12]

Nebude preto podľa nášho názoru stačiť, aby sa obvinený z priestupku dozvedel o výpovedi svedka až pri preštudovaní spisu, resp. na ústnom pojednávaní a k tejto výpovedi zaujal stanovisko. Naplneným účelu zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní bude preto len taký postup správneho orgánu, kedy obvinenému umožní zúčastniť sa výsluchov svedkov (prípadne znalcov) a týmto klásť otázky. Je totiž celkom bežné, že správny orgán nemusí byť motivovaný klásť svedkov také otázky, odpovede na ktoré by vinu obvineného z priestupku znižovali, resp. by ho viny celkom zbavovali. Rovnako by obvinený mohol namietať spôsob vykonávania výsluchu správnym orgánom, najmä prípustnosť položenej otázky (porovnaj ustanovenie § 259 Trestného poriadku).

Vyššie uvedené zhrnul aj NS SR vo svojom rozhodnutí[13], v ktorom uviedol, že obvinený nemusí žiadať byť predvolaný k výsluchu svedka, pretože je to jeho právo, ktorému zodpovedá povinnosť správneho orgánu o úkone obvineného upovedomiť tak, aby sa ho mohol zúčastniť. Rovnako je irelevantné, že obvinený nežiadal o opakovanie výsluchu, podstatné je, že došlo k porušeniu procesných práv účastníka konania.

Integrálnou súčasťou práv obvinenej osoby je aj právo nahliadať do spisu a z tohto si robiť poznámky a kópie.

Právo nazerať do spisu má účastník správneho konania, teda aj osoba obvinená. Občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Uvedené právo de lege lata teda neprislúcha osobe podozrivej zo spáchania priestupku počas objasňovania priestupkov, pretože nie je účastníkom konania.

Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho konania oproti mocenskému postaveniu orgánu verenej správy, ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom vedie a ovláda konanie.[14]

Obdobným, a pomerne významným právom osoby obvinenej z priestupku, je právo vyjadriť sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku).

Ide o osobitnú formu nahliadnutia do spisu, ktorá sa v správnom konaní musí realizovať obligatórne („správny orgán je povinný...“). Teda pokiaľ by aj obvinený počas konania nežiadal o nahliadnutie do spisu na základnej vlastnej žiadosti, správny orgán mu musí pred vydaním rozhodnutia podklady na rozhodnutie (spis) sprístupniť a umožniť mu vyjadriť sa k nim.

Správny orgán by mohol v konaní pokračovať, a teda vydať rozhodnutie aj bez vyjadrenia obvineného, ak sa obvinený svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane v stanovenej lehote nečinný.[15] V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že účinné vzdanie sa tohto práva prichádza do úvahy až potom, čo správny orgán zhromaždil poklady a hodlá  vydať rozhodnutie vo veci samej. V tomto okamihu má povinnosť umožniť účastníkom konania, teda aj obvinenému, vyjadriť sa k týmto podkladom a spôsobu ich zistenia.

Účinné vzdanie sa tohto práva preto neprichádza do úvahy v skoršej fáze konania, napríklad po výsluchu obvineného z priestupku, hoci by správny orgán mal v úmysle vykonať ďalšie výsluchy alebo vyhľadávať a vykonať dôkazy.

Vzdanie sa práva pred tým, ako by sa mohlo reálne uplatniť, považujú súdy za predčasné a tým pádom neúčinné.[16]

Záverom dodávame, že ak správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide o procesné pochybenie správneho orgánu, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (porovnaj napr. rozsudky NS SR 6Sžo/55/2010, 5Sž/24/2008, 4Sžo/10/2011, 3Sžd/72/2009, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/2003).

Práva obvineného po vydaní rozhodnutia

Základným právom obvineného po vydaní rozhodnutia, ktorým sa obvinený uznal za vinného, je právo podať opravný prostriedok – odvolanie (rozklad).

Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal v lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inú lehotu. Obvinený môže podať odvolanie v plnom rozsahu, teda proti výroku o vine, o treste, o náhrade škody alebo o povinnosti nahradiť trovy správneho konania, ako aj proti rozhodnutiu o zastavení konania[17].

Odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Odvolanie obvineného musí byť preto preskúmané aj vtedy, ak bolo podané oneskorene.

Ďalším prostriedkom, ktorý má obvinený k dispozícii, je podnet na prokuratúru podľa ustanovenia § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.. Tento prostriedok možno využiť napríklad v prípade, ak obvinený zmešká lehotu na podanie odvolania proti rozhodnutiu.

Prokurátor môže podať na základe podnetu obvineného proti rozhodnutiu protest, ak bol rozhodnutím správneho orgánu porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Protest môže byť podaný do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

V prípade, že obvinený odvolanie podal, ale jeho podanie bolo zamietnuté a rozhodnutie potvrdené, môže podať žalobu na správny súd podľa Správneho súdneho poriadku. Vo veciach správneho trestania žalobca (obvinený) nemusí byť zastúpený advokátom.

Záver

Osoba obvinená z priestupku disponuje pomerne širokým diapazónom práv v priebehu celého konania, resp. už pred jeho začiatkom (ako podozrivý).

Predmetom tohto článku nebolo vyčerpávajúcim spôsobom sa vyjadriť ku každému z nich, ale poukázať na zásadné obhajovacie práva, ktoré môže obvinený z priestupku využiť vo svoj prospech.

Záleží iba na obvinenom, ako so svojimi právami naloží. Obvinený môže počas celého konania mlčať a byť pasívny, pretože je primárne povinnosťou správneho orgánu preukázať vinu, nie povinnosťou obvineného dokazovať svoju nevinu.

V každom prípade ale osoba obvinená z priestupku nesie procesnú zodpovednosť za spôsob využitia svojich práv. Už v rímskom práve platila zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“, preto dôsledné dbanie na svoje procesné práva a ich efektívne využitie môže byť obvinenému z priestupku na prospech.