Skutkový stav
Sťažovateľka bola trestne stíhaná z dôvodu, že mala údajne brániť v odjazde osobného motorového vozidla poškodenej a následne mal s poškodenou prebehnúť vzájomne vyhrotený verbálny konflikt. V rámci konania dochádzalo k úpravám popisu aj rozsahu skutku a výpovede poškodenej sa nezhodovali.
Prvé uznesenie okresného súdu
V konaní pred okresným súdom bol vydaný trestný rozkaz, ktorým tento súd sťažovateľku uznal vinnou zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania a výtržníctva a odsúdil ju k úhrnnému trestu odňatia slobody v dĺžke trvania sedem mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v dĺžke trvania osemnásť mesiacov.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odpor, na základe čoho okresný súd túto vec prejednal znovu a uznesením postúpil jej trestnú vec Mestskému úradu Černošice k prejednaniu priestupku, nakoľko dospel k záveru, že nejde o trestný čin.
Počas hlavného pojednávania okresný súd vypočul sťažovateľku aj poškodenú, pričom ich výpovede sa výrazne líšili. Vypočutí boli aj svedkovia činu, konkrétne matka poškodenej, susedia a zasahujúce policajtky.
„Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by sa sťažovateľka voči poškodenej dopustila vyhrážok násilím, nakoľko proti sebe stáli dve protichodné verzie sťažovateľky a poškodenej, pričom žiadny ďalší dôkaz verziu poškodenej nepotvrdil. Samotné vzájomné verbálne napádanie okresný súd nevyhodnotil ako natoľko závažné, aby zakladalo trestnú zodpovednosť za niektorý trestný čin uvedený v obžalobe.“[1]
Štátny zástupca podal na krajský súd sťažnosť v neprospech sťažovateľky, v dôsledku čoho krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a okresnému súdu vrátil vec na nové konanie. Krajský súd od okresného súdu žiadal, aby doplnil dokazovanie o výpovede ďalších svedkov a aby bolo dokazovanie vykonané precíznejšie.
Druhé uznesenie okresného súdu
Okresný súd druhým uznesením opäť postúpil vec Mestskému úradu v Černošiciach, nakoľko dospel k záveru, že nejde o trestný čin. Okresný súd vyhovel žiadosti krajského súdu a vypočul ďalších svedkov, z ktorých výpovedí vyplynulo, že šlo o vzájomný konflikt a sťažovateľka nijak neohrozovala poškodenú. Na základe takto doplneného dokazovania okresný súd dospel k rovnakým skutkovým záverom ako vo svojom prvom uznesení. Podľa názoru okresného súdu predmetný skutok neprekročil hranice individuálneho sporu a teda naň nebolo potrebné reagovať prostriedkami trestného práva pre nedostatočnú spoločenskú škodlivosť.
Štátny zástupca opäť podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť v neprospech sťažovateľky, na základe čoho krajský súd opäť napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
„Krajský súd konštatoval, že okresný súd splnil jeho pokyny ohľadom doplnenia niektorých dôkazov a že sa pritom nedopustil žiadnych procesných pochybení, napriek tomu však okresný súd chyboval, lebo sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami.“[2]
Krajský súd uložil okresnému súdu znovu zhodnotiť dôkazy, a ak dospeje k záveru, že predmetný skutok nie je trestným činom, ale priestupkom, musí uviesť, o aký priestupok by malo ísť.
Oslobodzujúci rozsudok a tretie uznesenie krajského súdu
Okresný súd následne rozsudkom rozhodol o oslobodení sťažovateľky spod obžaloby. Opätovne totiž dospel k záveru, že obhajoba sťažovateľky nebola dostatočne vyvrátená a v súlade so zásadou in dubio pro reo a subsidiarity trestnej represie sťažovateľku spod obžaloby oslobodil, nakoľko sa podľa neho sťažovateľka nedopustila predmetného skutku a incident nemohol byť hodnotený ako výtržníctvo, nakoľko šlo o vzájomný konflikt, ktorý svedkovia nevnímali ako pohoršujúci.
Proti tomuto rozsudku sa štátny zástupca opäť odvolal v neprospech sťažovateľky, na základe čoho krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že skutkové závery okresného súdu sú nepresvedčivé a okresný súd nerešpektoval výhrady krajského súdu. Podľa názoru krajského súdu zvolil okresný súd najjednoduchšie riešenie a sťažovateľku oslobodil.
Okresný súd napokon sťažovateľku uznal vinnou zo spáchania prečinu výtržníctva a odsúdil ju k odňatiu slobody na dva mesiace, pričom výkon rozhodnutia odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roku. Z rozhodnutia okresného súdu nijak nevyplývalo, čo ho viedlo k zmene vyhodnotenia predmetného skutku.
Sťažovateľka sa proti tomuto rozsudku odvolala na krajský súd. Odvolanie v neprospech sťažovateľky podal aj štátny zástupca. Krajský súd obe tieto odvolania zamietol a odmietol sťažovateľkine úvahy o tom, že okresný súd rezignoval na akúkoľvek vlastnú úvahu v dôsledku opakovaného tlaku zo strany krajského súdu, pretože podľa názoru krajského súdu prípustným spôsobom upozorňoval na vnútornú rozpornosť vykonaných dôkazov.
Ďalej, krajský súd zrekapituloval svoj doterajší postup a vady vytýkané okresnému súdu. So skutkovým stavom a právnymi závermi okresného súdu sa krajský súd stotožnil a jeho postup pri zisťovaní skutkového stavu považoval za súladný s požiadavkami plynúcimi z trestného poriadku.
Sťažovateľka sa domáhala zrušenia tohto uznesenia dovolaním, ktoré Najvyšší súd ČR uznesením odmietol. Podľa Najvyššieho súdu totiž sťažovateľka nenapadala skutkové zistenia učinené okresným súdom, ale postup krajského súdu, ktorým údajne okresný súd nútil k vydaniu odsudzujúceho rozsudku.
Sťažovateľka následne podala na Ústavný súd ČR ústavnú sťažnosť, v ktorej namietala, že okresný súd opakovane dospel k záveru priaznivému pre ňu, a len v dôsledku neprípustného tlaku krajského súdu ju nakoniec uznal vinnou.
Ústavný súd sa s názorom sťažovateľky stotožnil, sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil. Vo veci podľa jeho názoru došlo k tzv. súdnemu ping-pongu, t. j. k opakovanému vracaniu veci odvolacím súdom súdu prvého stupňa. Vo veci konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie prezumpcie neviny. Ústavný súd vec vrátil na ďalšie konanie pred okresný súd, pričom tento nebude viazaný pokynmi krajského súdu, ktoré Ústavný súd vyhodnotil ako neústavné
