Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd), pričom sa domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (Najvyšší správny súd) a Mestského súdu v Prahe z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho ústavného práva na informácie a práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ zároveň požadoval, aby Ústavný súd vyslovil, že oznámením Policajného prezídia Českej republiky (Žalovaný) došlo k zásahu do práva na informácie sťažovateľa.
Žalovaný obdržal od sťažovateľa žiadosť o poskytnutie informácií, ktorou sťažovateľ požadoval zoznam údajov o všetkých trestných činoch evidovaných za posledných päť rokov v rozsahu: unikátny identifikátor trestného činu, čas spáchania trestného činu, čas prijatia oznámenia o spáchaní trestného činu, typ oznamovateľa, typ trestného činu, miesto spáchania trestného činu, spôsobená škoda či iný následok a informácia o použití zbrane. Žalovaný však vydal rozhodnutie o odmietnutí žiadosti, ktoré odôvodnil tým, že by predmetné informácie museli byť vytvorené, pričom ide o činnosť, na ktorú sa vzťahuje výluka z informačnej povinnosti v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám.
Vyhľadanie informácií malo byť podľa názoru Žalovaného spojené s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií a preto za poskytnutie informácií daného druhu stanovil pomocou kvalifikovaného odhadu povinnosť sťažovateľa uhradiť sumu vo výške 28.827,649 Kč. Svoje rozhodnutie v tejto veci Žalovaný odôvodnil tým, že vyhľadanie každého jednotlivého údaja a jeho oddelenie od údajov, ktorých poskytnutie sťažovateľovi musí byť odopreté v súvislosti s ochranou práv tretích osôb alebo prebiehajúceho vyšetrovania, by si vyžiadalo 30 sekúnd času, čo po prepočte na jeden trestný čin predstavuje cca 4 minúty času. Celkový počet trestných činov, ktorých sa sťažovateľova žiadosť o poskytnutie informácií týkala, bol pritom 1.543,485. Celková doba vyhľadávania informácií bola následne Žalovaným vyčíslená na 102.899 hodín času. Toto rozhodnutie Žalovaného neskôr potvrdil aj jeho nadriadený orgán. Sťažovateľ Žalovaným vyčíslenú úhradu za poskytnutie informácií neuhradil.
Sťažovateľ sa preto obrátil na Mestský súd v Prahe so správnou žalobou, v ktorej namietal, že všetky požadované údaje môžu byť relatívne jednoducho strojovo získané z Evidencie štatistického systému kriminality (ESSK), ktorú prevádzkuje Polícia Českej republiky.
Mestský súd v Prahe žalobu sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú, pričom uviedol, že množina údajov obsiahnutá v ESSK sa nezhoduje s množinou údajov požadovanou sťažovateľom, pričom mal za to, že informácie je možné získať iba „ručne“.
Proti rozsudku Mestského súdu v Prahe sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť. Uviedol, že stanovenie mimoriadne vysokej úhrady za poskytnutie ním požadovaných informácií predstavuje ekonomickú bariéru, ktorá predstavuje obmedzenie práva na informácie. Najvyšší správny súd však kasačnú sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ sa následne obrátil na Ústavný súd s ústavnou sťažnosťou. K sťažnosti sa vyjadril aj Najvyšší správny súd, pričom uviedol, že ju považuje za nedôvodnú. Mestský súd v Prahe namiesto vyjadrenia k sťažnosti iba odkázal na odôvodnenie svojho rozsudku v predmetnej veci. Žalovaný uviedol, že bol viazaný žiadosťou o poskytnutie informácií sťažovateľa, čo znamená, že požadované informácie mohol buď ako celok poskytnúť alebo ich poskytnutie odmietnuť.
Ústavnému súdu bolo taktiež doručené vyjadrenie amici curiae, a to tretej osoby, ktoré malo obsahovať informácie podstatné pre rozhodnutie Ústavného súdu v predmetnej veci. Obsahom vyjadrenia boli informácie o tom, že táto tretia osoba v postavení vedeckého pracovníka požiadala Žalovaného o informácie o všetkých trestných činoch za časové obdobie 1996 – 2013 v podstate vo väčšom rozsahu, ako bol rozsah informácií, ktoré žiadal poskytnúť sťažovateľ. Žalovaný pritom všetky údaje tejto tretej osobe poskytol, a to bezplatne.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranosti Žalovaným vyčíslenej úhrady za poskytnutie sťažovateľom požadovaných informácii uviedol, že aj napriek tomu, že je poskytovanie informácií v zásade bezplatné, v niektorých prípadoch majú povinné subjekty (t.j. subjekty, ktorým bola adresovaná žiadosť o poskytnutie informácií) právo požadovať úhradu skutočných nákladov, ktoré vynaložili na poskytnutie požadovaných informácií a taktiež právo požadovať aj úhradu spojenú s mimoriadne rozsiahlym vyhľadaním informácií.
Na povinné subjekty sú taktiež kladené pomerne vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia, ktorým stanovili výšku úhrady za poskytnutie informácií, vrátane dôveryhodného a dôkladného popisu jednotlivých úkonov, ktoré s tým súvisia. Povinný subjekt je preto povinný zvážiť, aké úsilie bude nevyhnutné vynaložiť na získanie informácií a či toto úsilie je úsilím, ktoré sa vymyká bežnému štandardu činnosti tejto povinnej osoby. Rozhodujúcim faktorom je pritom čas nevyhnutný na vyhľadanie informácií.
Vo vzťahu k dostupnosti sťažovateľom požadovaných informácií Ústavný súd uviedol, že ich dostupnosť vyplýva z obsahu správneho spisu, ako aj zo správnych aj súdnych rozhodnutí v tejto veci. Časový odhad a na základe neho uskutočnený výpočet nákladov za poskytnutie informácií podľa názoru Ústavného súdu Žalovaný nerozviedol ani nedoložil relevantnými skutočnosťami, z ktorých vychádzal.
Kvalifikovaný odhad poskytnutý Žalovaným nemal žiadny reálny základ, nakoľko v správnom spise absentuje dôkaz o vyhľadávaní informácií a dôkaz o tom, či informácie bolo možné vyhľadať prostredníctvom ESSK, lustráciou v listinných spisoch a rovnako v spise chýba údaj o čase, ktorý Žalovaný na tento účel vynaložil.
Ústavný súd taktiež zdôraznil, že aj napriek tomu, že v rámci správneho konania ako aj konania pred súdmi viac krát opakovane zaznelo, že vyhľadávanie informácií nie je možné uskutočniť strojovo, ale je nutné individuálne skúmať informácie v kontexte s ďalšími informáciami a okolnosťami prípadu a až následne oddeliť údaje, ktoré sťažovateľovi ako žiadateľovi nemôžu byť poskytnuté, nie je možné z týchto záverov odvodiť opodstatnenosť výšky vyčíslenej úhrady. Ak správne súdy považovali postup Žalovaného za správny a v súlade so zákonom, dopustili sa tým porušenia práva sťažovateľa na informácie.
Vo vzťahu k tej časti informácií, ktoré bolo nemožné sťažovateľovi poskytnúť z dôvodu, že by tieto informácie v spojení s ďalšími informáciami predstavovali ohrozenie iných záujmov, Ústavný súd uviedol, že Žalovaný nemal k dispozícii ústavne akceptovaný dôvod na odmietnutie poskytnutia všetkých informácií požadovaných sťažovateľom. Tento dôvod v spojení s neprimerane vysokou úhradou za poskytnutie informácií pri tom predstavuje umelú bariéru, ktorá sťažovateľovi znemožnila prístup k informáciám, ktorých poskytnutiu nič nebránilo.
Ústavný súd spochybnil aj závery Najvyššieho správneho súdu, a to že činnosť povinného subjektu je vymedzená rozsahom žiadosti o poskytnutie informácií a povinný subjekt je týmto rozsahom viazaný. Pokiaľ totiž Žalovaný nemal konkrétnu informáciu o mieste spáchania trestného činu, ale iba informáciu o policajnom obvode, v ktorom došlo ku spáchaniu trestného činu, mal sťažovateľovi poskytnúť aspoň túto informáciu. V opačnom prípade, ak Žalovaný trval na nemožnosti poskytnutia informácií, je možné pochybovať o jeho skutočnej ochote žiadosti sťažovateľa akokoľvek vyhovieť.
Žalovaný mal so sťažovateľom neformálne komunikovať ohľadom rozsahu a dostupnosti požadovaných informácií a zistiť, či záujem sťažovateľa a o aké informácie stále trvá. Sťažovateľ bol namiesto toho však dlhodobo odrádzaný od realizácie svojho základného práva, a to nezákonným spôsobom.
Žalovaný totiž minimálne časťou požadovaných informácií evidentne disponoval, aj keď by podľa jeho názoru na ich vyhľadanie musel vynaložiť pomerne dlhý čas a z toho dôvodu prerušiť svoju bežnú činnosť. Je však zrejmé, že ani tieto informácie, ktoré mal Žalovaný k dispozícii, so sťažovateľom nechcel zdieľať.
Ako pomyselnú bodku možno upozorniť na vyjadrenie amici curiae, z ktorého vyplynulo, že tejto tretej osobe boli bezplatne poskytnuté ním vyžiadané informácie v rozsahu: údaj o trestnom čine (dátum a vymedzenie obvodného oddelenia spáchania, okolnosti trestného činu), typ trestného činu, všetky právne kvalifikácie trestných činov, základné údaje o páchateľovi (pohlavie, vzdelanie, vek, štátne občianstvo, rodinný stav, zamestnanie, výchovné prostredie, použitie zbrane, počet prechádzajúcich odsúdení), údaje o trestnom konaní u Polície Českej republiky (dátum začatia trestného konania a trestného stíhania, spôsob a výsledok konania), charakteristiky obetí a pod. Z tohto vyjadrenie amici curiae totiž vyplynula úplne odlišná prax Žalovaného ako povinného subjektu.
Vyššie uvedené skutočnosti boli preto dôvodom, prečo Ústavný súd napadnuté rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu a Mestského súdu v Prahe zrušil, nakoľko nimi došlo k porušeniu práva sťažovateľa na informácie a Ústavy Českej republiky. Vo zvyšku, t. j. v rozsahu, v akom sa sťažovateľ domáhal, aby Ústavný súd vyslovil, že oznámením Žalovaného došlo k porušeniu práva sťažovateľa na informácie, bola ústavná sťažnosť sťažovateľa odmietnutá.
