Tento trestný čin je upravený v druhom diele Trestného zákona v časti nazvanej Trestné činy proti zdraviu obsiahnuté v ustanoveniach § 177 a § 178. Neposkytnutia pomoci sa dopustí ten páchateľ, ktorý osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného. Rovnako musí postupovať aj osoba, ktorej takáto pomoc vyplýva z povahy zamestnania. V prípadoch naplnenia uvedených skutkových podstát týchto trestných činov pôjde o prečiny. Ustanovenie § 178 TZ pritom ako osobu povinnú poskytnúť pomoc špecifikuje vodiča, ktorý bol účastný na dopravnej nehode.
Objektom trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 TZ je život a zdravie človeka, ako aj spolunažívanie medzi ľuďmi založené na vzájomnej pomoci v nebezpečných situáciách. Hmotným predmetom útoku je telo človeka.
Subjekt trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 TZ je všeobecný. Tento trestný čin teda môže spáchať ktorýkoľvek trestne zodpovedný páchateľ. Páchateľom je prakticky ktokoľvek, kto je v dosahu osoby v nebezpečenstve smrti alebo javiacej príznaky ťažkej ujmy na zdraví, kto jej zároveň má možnosť a schopnosť pomôcť a to bez nebezpečenstva pre seba alebo iného. Ak však potrebnú pomoc už poskytla jedna osoba, nevyžaduje sa, aby ju poskytla aj ďalšia osoba, a teda nejde o trestný čin neposkytnutia pomoci.
Objektívna stránka tohto trestného činu je z hľadiska konania čisto omisívnym deliktom, teda spočíva iba v opomenutí konania a nie v aktívnom konaní. Následkom je ohrozenie života či zdravia a zároveň narušenie medziľudských vzťahov založených na vzájomnej pomoci v nebezpečných situáciách. Nevyžaduje sa porucha života či zdravia, i keď vylúčená nie je. V prípade poruchy na živote či zdraví je za určitých okolností možný súbeh s trestným činom usmrtenia podľa § 149 TZ niektorým z nedbanlivostných trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 157 alebo § 158 TZ.
Nebezpečenstvo smrti, v ktorom sa osoba nachádza, môže spočívať buď v situácii, v ktorej sa osoba nachádza, napr. je ohrozovaná požiarom, povodňou, zemetrasením, padajúcou skalou, autom rútiacim sa na ňu, topením sa, visením z útesu, zvieraťom – pokiaľ je v nebezpečenstve útoku človeka, možno na jej ochranu aplikovať nutnú obranu, nie je tu však všeobecná povinnosť takejto osobe pomôcť, pretože tu by sa pomáhajúca osoba sama vystavila nebezpečenstvu.
Stav, v ktorom osoba javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví je taký stav, v ktorom osoba môže aj nemusí byť postihnutá ťažkou ujmou na zdraví. Stačí, že zo všetkých okolností vyplýva, že by ňou mohla byť postihnutá, napr. ak osoba leží na zemi zaliata krvou. O takýto prípad ide aj vtedy, keď je osoba v bezvedomí, okrem prípadov, keď z nej evidentne cítiť požitie alkoholu a zároveň osoba nepôsobí, že by inak mohol byť ohrozený jej život či zdravie.
Podmienka trestnosti neposkytnutia potrebnej pomoci znamená absenciu poskytnutia takej potrebnej pomoci, ktorá je dostačujúca na to, aby hroziace nebezpečenstvo pre život alebo pre zhoršenie zdravia bolo odvrátené alebo aspoň znížené. Prakticky bude závisieť od povahy nebezpečenstva či javenia príznakov ťažkej ujmy na zdraví (napr. je rozdiel, či sa osoba topí, a preto ju treba vytiahnuť z vody, alebo či je pomliaždená a treba len zavolať odbornú pomoc a radšej sa jej nedotýkať).
Častokrát sú to pri zranených osobách najmä úkony prvej pomoci, najmä stabilizácia polohy, prípadne vyčistenie ústnej dutiny, dýchanie z úst do úst, masáž srdca a pod. a to v prípadoch, keď prvú pomoc treba poskytnúť a zároveň tu nie je obava z toho, že prvá pomoc by mohla osobe ešte viac uškodiť (napr. hýbanie s osobou s porušenou chrbticou po autonehode by mohlo spôsobiť jej doživotné ochrnutie). Potrebnú pomoc možno zabezpečiť aj privolaním pomoci od inej osoby, či od inštitúcie alebo zboru či jednotlivca, ktoré sú určené na poskytovanie pomoci v určitých situáciách napr. hasiči, polícia, zdravotníci, plavčík, čo však nestačí, ak ohrozená osoba potrebuje aktuálnu rýchlu pomoc, ktorú jej momentálne nemôže poskytnúť nikto iný. Potreba pomoci je závislá i od situácie v danom okamihu a je ňou teda napr. i zabezpečovanie poškodeného proti účinkom mrazu po dobu privolania lekárskej pomoci a pod. Je to tak i vtedy, keď poškodený utrpel smrteľné zranenie alebo ujmu na zdraví spojenú s nevyliečiteľnými následkami.
Nevyhnutnou podmienkou pre trestnosť podľa § 177 ods. 1 TZ je, že osoba neposkytla potrebnú pomoc, pričom bola schopná takúto pomoc poskytnúť. Ak sa preukáže, že pomáhajúca osoba nebola schopná takúto pomoc poskytnúť buď preto, že ju poskytnúť z technického hľadiska nevedela (napr. nevedela dať prvú pomoc osobe s poškodením krčnej chrbtice, lebo sa bála, že by túto osobu mohla ešte viac zraniť), alebo jej to neumožňovali jej fyzické dispozície či už momentálne (napr. osoba je pod vplyvom sedatív), alebo trvalé (napr. osoba je pripútaná na invalidný vozík), či psychické dispozície (napr. ukáže sa znaleckým dokazovaním, že osoba, keď vidí krv, prepadá hystérii), nemôže ísť o trestný čin neposkytnutia pomoci, pretože nevyhnutnou podmienkou omisívneho trestného činu je možnosť aktívneho konania.
Osoba však nie je povinná poskytnúť pomoc, ak by tým spôsobila nebezpečenstvo pre seba alebo pre inú osobu, pritom musí ísť o nebezpečenstvo na živote či zdraví. Môže ísť napr. o prípad topiaceho sa človeka, ak osoba v blízkosti nevie plávať. Trestného činu neposkytnutia pomoci sa nedopúšťa spolujazdec vodiča osobného motorového vozidla, ktorý po nehode, na ktorej mal účasť, neposkytne osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc tým, že na mieste nehody vozidlo ani nezastaví, lebo spolujazdec (okrem toho, že nemôže zistiť, či ide o osobu, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí znaky ťažkej ujmy na zdraví) nemôže potrebnú pomoc poskytnúť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného.
Ak ohrozená osoba reálne odmieta pomoc pričom to nie je dôsledok šoku, ale jej jasne prejavenej vôle (napr. neznáša osobu, ktorá by jej mala pomôcť), osoba nenesie trestnú zodpovednosť za neposkytnutie pomoci. To neplatí, ak nejde o odmietanie pomoci takej intenzity, ktorá by sa dala chápať ako reálne odmietanie pomoci, napr. ak ranený len opakuje, aby mu dali pokoj.
Subjektívna stránka tohto trestného činu vyžaduje úmyselné zavinenie, a to už vo forme úmyslu priameho alebo nepriameho.
V zmysle druhého odseku trestného činu neposkytnutia pomoci v súvislosti s povahou zamestnania hovoríme o takom zamestnaní, ktorého jednou náplňou práce je povinnosť poskytnúť pomoc. Môže ísť o povolanie hasiča, policajta, vojaka či lekára. Lekár nemôže odmietnuť pomoc, keď sám zraneného nevidel s odôvodnením, že považuje svoj zásah za zbytočný (R 68/1952).
V praxi sa teda osoba môže vyvarovať postihu za tento trestný čin tým, že v rámci svojich možností a schopností v prípade nešťastnej udalosti poskytne potrebnú pomoc. Ak nemá potrebné vedomosti na poskytnutie takejto pomoci, vždy je povinná zavolať na jednu z tiesňových liniek pomoci, a riadiť sa pokynmi operátora a to až do príchodu špecializovaných zložiek. Takto môže aj osoba bez akejkoľvek znalosti pomôcť chrániť tú najvyššiu hodnotu, akú civilizovaná spoločnosť pozná, a tou je život a zdravie.
