Ústavný súd Českej republiky ("Ústavný súd") prišiel v júli 2017 s nálezom sp. zn. IV. ÚS 3168/16, upravujúcim problematiku neplatnosti zmlúv v oblasti rodinných vzťahov, týkajúcich sa spoločného bývania. Nález Ústavného súdu rieši otázku vyhlásenia dohody o urovnaní za neplatnú, a možný zásah do autonómie vôle zmluvných strán takýmto rozhodnutím. Ako majú podľa právneho názoru Ústavného súdu postupovať súdy v podobných prípadoch?
Skutkový stav
Sťažovatelia (pôvodní žalobcovia) boli vlastníkmi rodinného domu a ďalších nehnuteľností, ktorých hodnota bola určená znaleckým posudkom na sumu 3 200 000 Kč. Následne bola medzi nimi a žalovaným (syn sťažovateľky) uzatvorená kúpna zmluva z 11. 12. 2006, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovaného, za cenu 1 500 000 Kč. Ďalej sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný musí po dobu 30 rokov strpieť užívanie domu sťažovateľmi na účely bývania, za čo ma právo na nájomné vo výške 1 000 Kč. ročne.
Koncom roka 2009 sa kvôli dlhotrvajúcim nezhodám sťažovatelia odsťahovali a prenajali si byt za sumu 10 600 Kč. na rok. V nadväznosti na spomínanú kúpnu zmluvy uzavreli sťažovatelia so žalovaným dohodu o urovnaní zo dňa 9. 12. 2009. Touto dohodou sa žalovaný zaviazal zaplatiť sťažovateľom čiastku 1 850 000 Kč, z toho čiastku 500 000 Kč sťažovateľke a čiastku 1 350 000 Kč sťažovateľom spoločne, a to v lehote 28 mesiacov od uzatvorenia dohody. K plneniu zo strany žalovaného nedošlo a sťažovatelia sa rozhodli obrátiť na súdny systém.
Okresný súd v Pardubiciach rozsudkom z 2. 3. 2015 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľom čiastku 1 850 000 Kč. vo vyššie uvedenom pomere. V odvolacom konaní však Krajský súd v Hradci Králové, pobočka Pardubice (ďalej len Krajský súd) rozsudkom zo 16. 12. 2015 žalobu zamietol. Spornú dohodu považoval tento súd za neplatnú z dôvodu neurčitosti, nakoľko z nej nebolo jasné, aké právo alebo povinnosť sa dohodou urovnáva. Následne dňa 30. 6. 2016 Najvyšší súd Českej republiky uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov, ktoré podľa jeho názoru nebolo prípustné.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti, podanej na Ústavný súd vyčítali prílišný formalizmus Krajského súdu pri posudzovaní otázky neplatnosti dohody. Tým podľa ich názoru došlo k zásahu do autonómie ich vôle a takéto rozhodnutie je, vzhľadom na rodinný vzťah zmluvných strán a ťaživé bytové pomery sťažovateľov, v rozpore s dobrými mravmi.
Argumentácia Ústavného súdu
Ústavný súd konštatoval, že súdy nesmú pri posudzovaní jednoduchého práva prílišným formalizmom zasahovať do možnosti jednotlivca robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje a nerobiť to, čo mu zákon neukladá. Formalizmus pri výklade textu zákona bez ďalšieho skúmania a prihliadania na vôľu zmluvných strán predstavuje zásah do základných práv jednotlivca a je protiústavný. Pri výklade zmlúv je potrebné prihliadať na to, že zmluvné strany nie sú niekedy schopné zabezpečiť dostatočnú terminológiu, štrukturovanosť, či náležitosti zmluvy.
Na tomto mieste si dovolíme citovať text predmetného nálezu: „Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy.“[1]
S ohľadom na uvedené argumenty, Ústavný súd dospel k názoru, že prílišným formalizmom došlo zo strany Krajského súdu k zásahu do autonómie vôle sťažovateľov a rozhodnutie Krajského súdu zrušil. Neplatnosť zmluvy by mala byť výnimkou, nie zásadou a opačný prístup súdov nie je podľa Ústavného súdu akceptovateľný.
Problematiku urovnania máme na Slovensku upravenú v § 595 až § 587 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Zdroj: Ústavní soud ČR
