Okresný súd v Rakovníku (Okresný súd) rozhodol, že sťažovateľ je povinný vypratať byt spolu s členmi nájomcovej domácnosti, a to do štyroch mesiacov od právoplatnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd v Prahe (Krajský súd) napadnuté rozhodnutie Okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je povinný vypratať byt do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd sa stotožnil s názormi Okresného súdu, že sťažovateľ byt užíva bez právneho dôvodu, nakoľko jeho nájomná zmluva zanikla. Nájomnú zmluvu pritom považoval za platne uzatvorenú.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) sťažovateľovo dovolanie odmietol. K námietke sťažovateľa, že konanie žalobcu je konaním v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že v prípade, ak Krajský súd po zvážení podstatných okolností prípadu s prihliadnutím ku konkrétnemu správaniu sa a pomerom oboch účastníkov konania vyslovil, že nárok na vypratanie bytu nie je v rozpore s dobrými mravmi ani zneužitím práva, avšak je na mieste určenie dlhšej lehoty na vypratanie bytu ako lehoty určené zákonom, nie je možné úvahy Krajského súdu považovať za neprimerané.
Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti namietal, že Okresný súd a Krajský súd porušili jeho právo na súdnu ochranu. Najvyšší súd mal porušiť jeho právo na prístup k súdu. Uviedol, že ak by žalobca pristupoval k sťažovateľovi poctivo, v súlade s dobrými mravmi a vysvetlil mu, že navrhuje uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu určitú, a to na dobu jedného roka s možnosťou prolongácie doby nájmu, návrh by neakceptoval. Sťažovateľ tiež namieta, že žalobca zneužil jeho situáciu, vek, zlý zdravotný stav a tiež situáciu, že sťažovateľ v čase podpisu nájomnej zmluvy už byt obýval. Žalobca ako podnikateľ s oblasti realitného trhu mal kontrolu nad obsahom nájomnej zmluvy a navyše zneužil aj situáciu sťažovateľa, a to že v čase podpisu nájomnej zmluvy už predmetný byt obýval bez platne uzatvorenej nájomnej zmluvy, pričom ho vmanipuloval do situácie, v ktorej fakticky novú nájomnú zmluvu uzatvoriť musel.
K ústavnej sťažnosti Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) zaujal nasledovné stanovisko. Okresný súd po vykonanom dokazovaní uviedol, že žalobca ako vlastník domu, v ktorom sa sporný byt nachádza, platne uzatvoril nájomnú zmluvu so sťažovateľom. Predmetom nájmu bol byt, a to na dobu jedného roka s automatickou prolongáciou doby trvania nájmu, s výnimkou prípadu, že niektorá zo zmluvných strán do 31. januára príslušného kalendárneho roka neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na pokračovaní nájmu. Kontrakčný proces prebehol tak, že žalobca podpísaný návrh nájomnej zmluvy vhodil do poštovej schránky sťažovateľa v mesiaci júl 2014. Sťažovateľ návrh nájomnej zmluvy akceptoval v mesiaci júl 2015, pričom k podpisu nájomnej zmluvy bol vyzvaný pracovníčkou úradu práce. Pracovníčka úradu práce sťažovateľa upozornila, že pokiaľ nebude mať k dispozícii platnú nájomnú zmluvu, nemôže získať príspevok na bývanie. Pracovníčka úradu práce pritom do textu nájomnej zmluvy vlastnoručne dopísala poznámku „na neučito“. Podpísané vyhotovenie nájomnej zmluvy bolo zo strany pracovníčky úradu práce poskytnuté žalobcovi.
Sťažovateľ sa však do bytu nasťahoval už pred podpisom nájomnej zmluvy. K jeho nasťahovaniu sa do bytu došlo za tých skutočností, že sa so žalobcom dohodol, že sa z väčšieho bytu, ktorý sa nachádzal v rovnakom dome, presťahuje do menšieho bytu, ktorý bol predmetom nájmu podľa spornej nájomnej zmluvy. Žalobca sťažovateľa na presťahovanie vyzval z dôvodu nutnosti výmeny okien vo väčšom byte.
Podľa názoru Ústavného súdu v posudzovanej veci žalobca pri uzatváraní nájomnej zmluvy zneužil to, že sťažovateľ vzhľadom na jeho vyšší vek a nepriaznivý zdravotný stav, ako aj stav jeho manželky, je slabšou zmluvnou stranou. Žalobca po presťahovaní sťažovateľa z väčšieho bytu do menšieho predložil sťažovateľovi návrh nájomnej zmluvy. Nájomnú zmluvu sťažovateľ obdržal do poštovej schránky bez osobitnej dohody na jej obsahu. V pôvodnom väčšom byte mal sťažovateľ so žalobcom uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, čo však žalobcovi nebránilo v tom, aby sťažovateľovi vhodil do schránky návrh nájomnej zmluvy na dobu určitú. Nájomná zmluva mala byť uzatvorená na jeden rok s možnosťou prolongácie doby nájmu za predpokladu, ak niektorá zo zmluvných strán neoznámi druhej strane, že na pokračovaní v nájme bytu už nemá záujem.
Vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu je zrejmé, že v prípade, ak by sťažovateľ vedel, že nájomná zmluva má byť uzatvorená na dobu určitú, nepodpísal by ju a do menšieho bytu by sa nepresťahoval. Žalobca mal okrem toho sťažovateľa aj ubezpečiť, že nájomná zmluva k menšiemu bytu bude uzatvorená za obdobných podmienok ako nájomná zmluva k väčšiemu bytu. Uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu určitú by sťažovateľovi prinieslo iba každoročnú neistotu, či žalobca využije svoje právo a nájomný vzťah ukončí alebo nie.
Sťažovateľ opakovanie uviedol, že má záujem v dome stráviť zvyšok svojho života, nakoľko má k nemu citový vzťah. Táto skutočnosť, ako aj vôľa sťažovateľa uzatvoriť nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, musela byť žalobcovi známa. Žalobca, ktorý sa pohybuje v oblastí realít však sťažovateľovi, ktorý sa presťahoval ešte pred tým ako mu návrh nájomnej zmluvy bol doručený do poštovej schránky, obsah nájomnej zmluvy vôbec nevysvetlil, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ je seniorom vo vyššom veku a má zdravotné problémy. Žalobca sťažovateľa taktiež neupozornil, že nájomná zmluva má byť uzatvorená na dobu určitú.
Ústavný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca nájomnú zmluvu vhodil do schránky sťažovateľa až niekoľko mesiacov po tom, ako sa sťažovateľ presťahoval do menšieho bytu. Žalobca využil to, že sťažovateľ nájomnú zmluvu podpísal s dlhším časovým odstupom a v zásade len preto, že mal záujem zachovať jeho nárok na príspevok na bývanie. Sťažovateľ nájomnú zmluvu dokonca podpísal „pod nátlakom“ pracovníčky úradu práce, ktorá mu oznámila, že v opačnom prípade jeho nárok na príspevok na bývanie zanikne a zároveň bude musieť vyplatený príspevok na bývanie za minulé obdobie vrátiť. Túto skutočnosť je nutné vo vzťahu k veku sťažovateľa a jeho zdravotnému stavu možné považovať za „hrozbu“. Pracovníčka úradu práce dokonca podpísanú pracovnú zmluvu žalobcovi odovzdala sama, neučinil tak sám sťažovateľ.
Konanie žalobcu, pri ktorom zneužil tiesnivú situáciu sťažovateľa, jeho vek, nepriaznivý zdravotný stav (ako aj nepriaznivý zdravotný stav manželky sťažovateľa), situáciu, že sa sťažovateľ už do menšieho bytu presťahoval a nepodpísanie nájomnej zmluvy by znamenalo stratu príspevku na bývanie a povinnosť vrátiť už poskytnutý príspevok za minulé obdobia, je nutné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Všeobecné súdy preto pochybili v prípade, ak vyššie uvedené konanie žalobcu neposúdili ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a neprihliadli ani k neplatnosti právneho úkonu, a to nájomnej zmluvy. Nerešpektovali pritom ani ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu.
Ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na vyššie popísané konanie žalobcu odporujúce dobrým mravom je nutné ustanovenie nájomnej zmluvy o tom, že nájomná zmluva sa uzatvára na dobu určitú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, považovať za absolútne neplatné. V dôsledku absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia dôjde k uplatneniu § 2204 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že pokiaľ si zmluvné strany nedohodli dobu trvania alebo deň skončenia nájmu, ide o nájom na dobu neurčitú.
Tieto pochybenia pritom nenapravil ani Najvyšší súd. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovel a uznesenie Najvyššieho súdu zrušil.
