Slovenská politika bola vždy zdrojom rôznych situácií, pri ktorých sa verejnosť musela zamyslieť nad účelom či načasovaním rôznych rozhodnutí politikov. Inak tomu nie je ani tentoraz, keď dvojica poslancov Lukáš Kyselica a Milan Vetrák predložili do legislatívneho procesu návrh zákona, ktorým by sa novelizoval Trestný poriadok. V dobe, kedy vrcholí hospodárska a energetická kríza nielen v Slovenskej republike, ale v celej Európskej únii, a v polčase rozpadu vládnej koalície kvôli malicherným osobným sporom jej predstaviteľov, mali títo poslanci za to, že nastal čas na úpravu ustanovenia § 363 Trestného poriadku (TP).
Predkladatelia návrhu na zmenu zákona navrhujú, aby sa v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného poriadku na konci pripojila táto veta:
„Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“
Znamenalo by to teda zúženie možností generálneho prokurátora zasiahnuť voči právoplatným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní. Medzi najdôležitejšie rozhodnutia, voči ktorým by už nemohol generálny prokurátor zasiahnuť mimoriadnym opravným prostriedkom po účinnosti tejto novely, by patrilo uznesenie o vznesení obvinenia. Poslanci, v zmysle dôvodovej správy argumentujú, že cieľom návrhu zákona je napomôcť obnove dôvery v právny štát úpravou ustanovenia § 363 TP tak, aby jeho znenie zodpovedalo pôvodnému zmyslu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý má v rukách generálny prokurátor na odstránenie nezákonnosti v prípravnom konaní. Zároveň sa tým má zlepšiť dodržiavanie zákazu negatívnych pokynov, ktoré sa neraz obchádzajú práve využitím § 363 TP, čím sa naplní aj Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2020-2024, resp. 2021-2024. Ďalej argumentujú, že pôvodným zmyslom mimoriadneho opravného prostriedku bolo poskytnúť právomoc generálnemu prokurátorovi zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané policajtom alebo prokurátorom v prípravnom konaní, ak došlo k podstatnému pochybeniu, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci, pričom za takého rozhodnutia nemožno považovať napr. uznesenie o vznesení obvinenia.
Treba pripomenúť, že dôvody uplatnenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa ustanovenia § 363 TP môžu byť rôzne a môžu spočívať v nesprávnych skutkových zisteniach či vyvodení nesprávnych právnych záverov, vrátane nesprávnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení upravujúcich jednotlivé procesné postupy, či v arbitrárnosti rozhodnutí. Tento zásah je odôvodnený len v prípade, keď rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, má také chyby, že ponechanie právoplatného rozhodnutia by vo svojich dôsledkoch znamenalo vážne ohrozenie správneho, ale predovšetkým spravodlivého rozhodnutia, zaručeného podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zmysel opravného konania totiž spočíva vo zvýšení záruk zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Je potrebné si uvedomiť, že všeobecným účelom opravného konania je nielen naplniť účel trestného konania, ktorým je, okrem iného, náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov, ale aj dôsledné rešpektovanie základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb, bez ktorého sa nedá budovať dôvera v právny štát. Práve súčasná úprava ustanovenia § 363 TP bola novelizovaná do takejto podoby aby boli zachované všetky práva obvinených v zmysle platnej legislatívy a judikatúry Európskej únie, a to napriek názorom, že proces odsúdenia trvá pridlho alebo sa príliš sústreďuje na dodržiavanie práv obvineného.
Poslanci ďalej argumentujú potrebu zmeny ustanovenia § 363 TP aj z dôvodu lepšieho dodržiavania zákazu negatívnych pokynov, ktoré sa podľa predkladateľov tohto návrhu obchádzajú generálnym prokurátorom práve využitím § 363. Poslanci týmto odkazujú na ustanovenie § 6 ods. 8 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. To hovorí, že nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodal obžalobu alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného. Poslanci zjavne nepochopili účel, podstatu a predmet negatívnych pokynov, nakoľko pod túto kategóriu spadajú procesné situácie, kedy by negatívny pokyn vo svojich dôsledkoch znemožnil stíhanie páchateľa. Oproti tomu účelom rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 TP je náprava už vydaných nezákonných uznesení o vznesení obvinenia. Uplatnenie tohto rozhodnutia má zabrániť tomu, aby bol obvinený nezákonne stíhaný. To je totiž v rozpore s účelom trestného konania, ktorým je spravodlivé potrestanie páchateľa ako aj so zásadou stíhania obvineného zákonným spôsobom. Rozhodovaním generálneho prokurátora postupom podľa § 363 TP nedochádza k zásahu do procesnej samostatnosti prokurátorov, ako sa to snažia politici prezentovať. Prokurátor má možnosť ďalej pokračovať v trestnom stíhaní páchateľa, avšak musí odstrániť nezákonnosti v prípravnom konaní v zmysle pokynov generálneho prokurátora a jeho rozhodnutia podľa ustanovenia § 363 TP.
Poslanci ako ďalší argument uvádzajú, že verejnosť citlivo vníma nadmerné využívanie ustanovenia § 363 TP, jeho nejasné alebo nedostatočné odôvodnenie a rovnako využitie v situáciách, ktoré podľa politikov nezodpovedajú jeho pôvodnému účelu. Nie je zrejmé, akú verejnosť predkladajúci majú na mysli, nakoľko takýto fakt nevyplynul zo žiadneho prieskumu verejnej mienky ani iných petícií či referend. Je pravda, že ustanovenie § 363 TP je terčom kritiky, tá však prichádza z rady komentátorov skupiny médií alebo poslancov vládnej koalície, pričom treba poukázať na fakt, že ide o laickú verejnosť a výhradne v politicky exponovaných kauzách. Pozoruhodné je aj to, že pri kritike konkrétnych prípadov sa nikde nevyskytuje poukaz na konkrétne odborné pochybenie a neodôvodnenosť či nezákonné konanie generálneho prokurátora, ale ide vždy o všeobecné konštatovania, ktoré nie sú odbornou diskusiou či poukazom na odôvodnenie takéhoto zásahu v konkrétom prípade a pre konkrétne pochybenia. Ohľadom nadmerného využívania tohto ustanovenia sa vyjadril aj samotný generálny prokurátor. Predložil štatistiky Generálnej prokuratúry SR kde uviedol, že podiel zrušených rozhodnutí bol 13,55 % v roku 2021, v roku 2020 to bolo 16,25 %, v roku 2019 dokonca 19,26 %, v roku 2018 predstavoval 18,44 %, a teda že tento trend nemá stúpajúcu, ale práve naopak, klesajúcu tendenciu.
Zaujímavo pôsobí aj v dôvodovej správe k ustanoveniu § 363 TP uvedené poukázanie poslancov na rozhodnutie Ústavného súdu, kde je spomenutá citácia súdu, avšak už nie je spomenuté, že Ústavný súd posudzoval úplne iný kontext veci, akým je predmet navrhovanej zmeny TP, ktorú predložili poslanci. V nej totiž Ústavný súd posudzoval možnosť preskúmavania zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré sám vydal. Teda súd posudzoval, či môže generálny prokurátor preskúmavať svoje vlastné rozhodnutia v rámci autoremedúry, a nie či má právomoc rušiť právoplatné rozhodnutia nižších prokurátorov. Takéto citácie súdu vytrhnuté z kontextu sa pritom uvádzajú aj v ďalšom texte, kde je poslancami uvedená téza, že v minulosti samotná Generálna prokuratúra SR navrhla súčasnú podobu ustanovenia § 363 TP z dôvodu, aby mohla obchádzať zákon bez toho, aby toto tvrdenie poslanci podporili objektívnymi skutočnosťami. To, že v závere svojich argumentov poukazujú na nesúlad súčasnej právnej úpravy TP, ktorá reflektuje aktuálnu judikatúru práva Európskej únie, s judikatúrou vnútroštátnych súdov spred takmer desiatich rokov, je rovnako obdivuhodné, ako doba predloženia tohto návrhu.
Obdobný návrh na novelu Trestného poriadku predložil aj poslanec Tomáš Valášek. Ten obsahuje podrobnejšie vymedzenie právomocí generálneho prokurátora v zmysle ustanovenia § 363 TP a medzi najpútavejšiu patrí možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu o zrušení právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní. Nie je známe, kto by o tejto sťažnosti mal rozhodovať, nakoľko aj z pripojeného judikátu Ústavného súdu jeho koaličnými kolegami pri ich návrhu zákona je zrejmé, že generálny prokurátor nemôže preskúmavať svoje vlastné rozhodnutia, a keďže je hierarchicky a v systéme prokuratúry najvyššie, ťažko si predstaviť z pohľadu práva jemu podriadeného prokurátora, ktorý by pôsobil ako opravný orgán voči jeho rozhodnutiam. Pokiaľ poslanec zamýšľal, aby predmetné rozhodnutia preskúmaval súd, je potrebné upozorniť na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS/278/2021 zo dňa 29.06.2021. V ňom vyslovil názor, že nie je akceptovateľné, aby súd v prípravnom konaní preberal právomoc vykonávajúceho prokurátora a detailne skúmal zákonnosť postupu vyšetrovateľa v rámci prípravného konania a konania pred začatím trestného stíhania, pretože nie je zákonom zmocnený, aby v tomto štádiu trestného konania naprával prípadné pochybenia vyšetrovateľa. Táto právomoc prokurátora pritom explicitne vyplýva z ustanovenia § 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
Podobné návrhy zákona na zmenu ustanovenia § 363 TP boli poslancami koaličných strán predkladané aj v minulosti, ako v prípade poslanca Baránika alebo ministerky spravodlivosti Kolíkovej, no neboli pretavené do zákonnej podoby z dôvodu nesúhlasu jedného z koaličných partnerov. Postoj tejto koaličnej strany k danej problematike sa do dnešného dňa nezmenil, a je preto veľmi prekvapivé, že navrhovatelia tohto zákona napriek tejto skutočnosti predkladajú zmenu TP opäť. Je o to viac zaujímavejšie, že v súčasnosti koalícia nielen, že nemá parlamentnú väčšinu na schvaľovanie zákonov v parlamente, ale neteší sa ani podpore obyvateľstva. O tej hovorí snáď za všetko fakt, že ako jedinej vláde v histórii Slovenskej republiky sa podarilo počas dvoch rokov aktivizovať verejnosť k úspešnému vyzbieraniu dostatku podpisov pre dve referendá za odstúpenie vlády, čo veľa vypovedá aj o argumente predkladajúcich o verejnej objednávke na takúto novelu.
S ohľadom na hlavnú motiváciu úpravy ustanovenia § 363 TP, a to odobratím možnosti rušenia právoplatných uznesení o vznesení obvinenia, treba pripomenúť, že trestné stíhanie možno začať len vtedy, keď existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený TP. Porušenie zásady stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom nemožno v trestnom konaní tolerovať a zvlášť, keď nezákonnosťou trpí samotné uznesenie o vznesení obvinenia. So vznesením obvinenia je spojený celý rad negatívnych účinkov pre obvineného, a preto takúto nezákonnosť je potrebné účinne a neodkladne odstrániť čo najskôr, v ideálnom prípade bezprostredne potom, čo vznikla a nezaťažovať touto nezákonnosťou ďalší priebeh trestného konania. V konečnom dôsledku totiž ide o základné ľudské práva obvinených, hoci ide o politicky exponované osoby, medzi ktoré rozhodne patrí aj právo na spravodlivý proces.
