Navrhované zmeny Exekučného poriadku a ďalších predpisov

Aké sú ciele návrhu zákona?

Prijatím tohto zákona by malo dôjsť k zmierneniu nežiaducich dôsledkov, ktoré sú spojené s výkonom exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, v ktorej má povinný hlásený trvalý alebo prechodný pobyt podľa osobitného predpisu. Navrhovaný zákon nemá spochybniť význam exekučného konania, avšak je potrebné do určitej miery regulovať spôsoby vymoženia legitímneho právneho nároku zo strany štátu. Úlohou štátu v tomto procese je stanoviť také pravidlá exekučného konania, aby boli pohľadávky uspokojené adekvátnymi spôsobmi, v súlade s dobrými mravmi a s ohľadom na možné nerešpektovania uvedených postupov.[1] V praxi je možné sa mnohokrát stretnúť s prípadmi, kedy povinný, resp. dlžník stratí svoje obydlie pre exekvovanú pohľadávku. Avšak návrh zákona v tejto súvislosti zdôrazňuje situácie, kedy je výška pohľadávky v značnom nepomere s hodnotou nehnuteľnosti, ktorú po uspokojení pohľadávky povinný stratí. Navýšením minimálnej výšky pohľadávky umožňujúcej výkon exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, ktorú povinný obýva, by malo povinnému poskytnúť nevyhnutnú mieru ochrany. Význam pre zmenu súčasnej zákonnej úpravy teda spočíva v tom, aby pri výkone exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve povinného a má v nej nahlásený trvalý alebo prechodný pobyt, nestal z takejto osoby bezdomovec. V takýchto prípadoch sa problém veriteľa stáva problémom celej spoločnosti. Návrhovaná zmena poukazuje aj na skutočnosť, že ak sa povinný stane bezdomovcom, akýkoľvek ďalší výkon exekúcie sa stáva prakticky nemožným, keďže povinný už nemá žiadny majetok a mnohokrát je na jednu nehnuteľnosť vedených viacero exekučných konaní. Samozrejme, veritelia majú možnosť uspokojiť sa z výťažku už vykonanej exekúcie, avšak táto možnosť uspokojenia je nižšia.

Aj keď je exekúcia hlavným prostriedkom a zároveň konečnou možnosťou veriteľov pre uspokojenie ich nesplatených pohľadávok, v určitých prípadoch je priam nevyhnutné brať ohľad aj na osobu povinného. Za istých okolností môže mať uspokojenie pohľadávky veriteľa dopad nielen na osobu veriteľa, ale aj na jeho širšie okolie. V exekučnom konaní je predaj nehnuteľnosti, v ktorej má povinný nahlásený trvalý pobyt najradikálnejším spôsobom uhradenia pohľadávky. Vzhľadom na mieru zásahu do vlastníckych práv povinného ako aj na to, že obdobný zásah sa súčasne dotýka aj osôb žijúcich s povinným, je potrebné tento inštitút nastaviť obzvlášť citlivo a mal by predstavovať krajné riešenie danej situácie a aj to len v odôvodnených prípadoch.

Súčasná právna úprava a navrhované zmeny

Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších právnych predpisov v ustanovení § 63 ods. 2 stanovuje, že ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá bez príslušenstva ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie neprevyšuje 2 000 eur (ďalej len „drobné exekúcie“), nemožno exekúciu vykonať predajom nehnuteľnosti, v ktorej má povinný hlásený trvalý pobyt alebo prechodný pobyt podľa osobitného predpisu; právo zriadiť exekučné záložné právo na nehnuteľnosť tým nie je dotknuté. Za drobnú exekúciu sa nepovažuje exekúcia na vymoženie pohľadávky na výživnom.[2] Problém uvedeného ustanovenia spočíva v nízko stanovenej minimálnej výške peňažnej pohľadávky, pre ktorej neuhradenie možno iniciovať vykonanie exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, v ktorej má povinný nahlásený trvalý pobyt. Za predpokladu, že návrh zákona bude v legislatívnom konaní schválený, suma, pre ktorú bude možné vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti s nahláseným trvalým pobytom povinného, stúpne zo sumy 2.000 € na sumu 10.000 €. Týmto by malo dôjsť k zníženiu nepomeru medzi vymáhanou dlžnou sumou a hodnotou nehnuteľnosti. Suma 10.000 € predstavuje v závislosti od jednotlivých krajov Slovenskej republiky štvrtinu až tretinu ceny bytu s rozlohou 50 m2.[3] To isté ustanovenie by malo po schválení navrhovaných zmien v ods. 2 obsahovať novú druhú vetu: „Ak exekúcia na vymoženie peňažnej pohľadávky bez príslušenstva neprevyšuje ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie 2 000 eur, považuje sa za drobnú exekúciu.“[4] Táto zmena je legislatívno technickou úpravou, ktorá bezprostredne súvisí s navrhovanými zmenami. Na základe uvedeného sa za drobné exekúcie majú aj naďalej považovať len exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá bez príslušenstva ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie neprevyšuje sumu 2.000 €. Ďalej by mal Exekučný poriadok obsahovať nové ustanovenie, konkrétne § 243c s nasledovným znením: „Ustanovenia § 63 ods. 2 a 3 sa použijú aj na exekučné konania začaté pred 1. májom 2015.“[5] Uvedené ustanovenie obsahuje tzv. nepravú retroaktivitu. Najvyšší súd v súvislosti s nepravou retroaktivitou uviedol nasledovné: „Nie každá retroaktivita je […] nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.“[6]

Zmeny v notárskom poriadku a zákone o dobrovoľných dražbách by mali byť obdobné ako v exekučnom poriadku. Okrem cieľov návrhu zákona opísaných v tomto príspevku k pozitívnym prínosom možno pripísať aj pozitívne vplyvy na sociálnu exklúziu. Tento návrh zákona by mal zamedziť tomu, aby sa z dlžníkov a ich rodín stali bezdomovci pre relatívne nízke dlžné sumy. Keď sa z dlžníka stane bezdomovec, vzniká neželaný spoločenský jav, pričom jeho návrat do predošlého usporiadaného spôsobu života je v mnohých prípadoch prakticky nemožný.