Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia rozhodnutí všeobecných súdov, nakoľko mal zato, že ich konaním došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 a 37 odst. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zo sťažnosti vyplýva, že jeho plnoletá dcéra, s postavením v konaní ako vedľajší účastník, mala žiadať zvýšenie výživného zo sumy 6 000 Kčs mesačne na sumu 13 000 Kčs mesačne, s čím sťažovateľ nesúhlasil. Ako dôvody svojho nesúhlasu uviedol, že koncom roku 2013 previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti, ktorej bol jediným spoločníkom, pričom sa nechal zamestnať v inej spoločnosti do pracovnej pozície revízneho technika, s čistým mesačným príjmom vo výške 15 000 Kčs. Uviedol aj, že jeho mesačná splátka hypotéky činí sumu vo výške 10 000 Kčs a svoje zvyšné životné náklady uhrádza z finančných prostriedkov, ktoré získal predajom obchodného podielu.
Rozhodnutia všeobecných súdov
Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd rozhodol tak, že prvým výrokom výživné zvýšil na sumu 9 500 Kčs mesačne a v druhom výroku, žalobu týkajúcu sa čiastky 3 500 Kčs zamietol. Tento rozsudok napadli odvolaním sťažovateľ aj vedľajšia účastníčka.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom prvostupňového súdu týkajúceho sa dlžného výživného, keď uviedol, že vzhľadom na príspevky sťažovateľa nad rámec výživného, nevznikol na zvýšenom výživnom dlh. Odvolací súd teda zaujal opačný postoj a uviedol, že sťažovateľovi vznikol dlh na výživnom vo výške 38 500 Kčs.
Námietky sťažovateľa
Argumenty sťažovateľa spočívali aj v tvrdení, že všeobecné súdy nedostatočne prihliadli na zárobkové a majetkové pomery, náklady či príjmy sťažovateľa a vedľajšej účastníčky. O tieto skutočnosti opieral dôvodnosť podanej sťažnosti.
Postoj ÚS ČR
Ústavný súd ČR opakovane pripomenul, že zákon o Ústavnom súde mu ponecháva právomoc posudzovať prijateľnosť návrhu predtým ako dospeje k záveru a rozhodne meritórne vo veci samej. Konštatoval aj, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov ale orgánom ochrany ústavnosti, preto nerozhoduje o inštančnom prieskume ich rozhodnutí. V konkrétnej právnej veci Ústavný súd ČR nenašiel pochybenie ústavnoprávnej relevancie v postupe či rozhodnutiach všeobecných súdov. K námietkam sťažovateľa uviedol, že tieto smerujú do oblasti dokazovania, čo ako už skôr v odôvodnení rozhodnutia uviedol, nepatrí do jeho právomoci. Sťažovateľove námietky tiež považoval iba za polemiku so závermi súdov všeobecných a zároveň nemiestne očakával, že ich Ústavný súd ČR podrobí bežnému inštančnému prieskumu. Mal zato, že tieto skutočnosti predstavujú dôkaz o tom, že veci chýba ústavnoprávna rovina. Uviedol aj nasledovné:
„Ústavní soud závěrem konstatuje, že napadená rozhodnutí obsahují srozumitelná, dostatečná a logická odůvodnění, v nichž se obecné soudy, a zejména odvolací soud, zabývaly všemi relevantními informacemi a tvrzeními a učinily ústavně přijatelné skutkové i právní závěry.“ (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS 2381/2015). Pre všetky uvedené skutočnosti Ústavný súd ČR bez nariadenia pojednávania sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
