Nález Ústavného súdu SR vo veci porušenie práv maloletých (II. ÚS 97/2013)

V tejto analýze sa pozrieme na jeden prípad porušovania práv maloletého dieťaťa.[1]

Predmet konania

V danom prípade išlo o rozhodnutie Okresného súdu v Rožňave, ktorým bolo zvýšené výživné pre deti rozvedených manželov, pričom návrh otca na ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti bol zamietnutý. Krajský súd zmenil rozsudok okresného tak, že maloletí boli zverení do striedavej osobnej starostlivosti.

Rozhodnutie súdu o zverení do striedavej starostlivosti – skutková alebo právna otázka?

Sťažovatelia (matka spolu s dvoma maloletými deťmi) namietali, že zisťovanie vhodnosti, resp. nevhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej starostlivosti je primárne skutkovou otázkou, pričom Krajský súd v Košiciach sa v danej veci od skutkového stavu bezdôvodne odchýlil. Krajský súd podľa nich nepostupoval v zmysle znaleckého posudku predloženého matkou, podľa ktorého nie je v záujme maloletých detí ich zverenie do osobnej striedavej starostlivosti.

Z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine[2], ktoré je hmotno-právnej povahy, vyplýva, že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu možno subsumovať pod toto zákonné ustanovenie. V opačnom prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine (ktoré je takisto hmotno-právnej povahy), teda zverenie dieťaťa, resp. detí do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne inej osoby. V danom prípade došlo k tomu, že kým okresný súd zistený skutkový stav subsumoval z hľadiska hmotno-právneho posúdenia pod ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o rodine, krajský súd ho právne posúdil podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine, a to bez vykonania vlastného dokazovania.

ÚS SR judikoval, že rozhodnutie súdu o tom, či je v záujme dieťaťa zverenie do výlučnej starostlivosti niektorého z rodičov alebo striedavá osobná starostlivosť treba považovať za právne posúdenie veci, nie za otázku skutkovú. Z odôvodnenia: „Možno konštatovať, že hoci základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jednej osoby (podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine) alebo do striedavej starostlivosti dvoch osôb (podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa, samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z citovaných hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami, vyvodenie záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme dieťaťa, treba považovať za právne posúdenie veci.“

Nevykonanie rozhodujúceho dôkazu predloženého v odvolacom konaní

Ďalšia námietka sťažovateľov spočívala v tom, že boli porušené ich práva nevykonaním dokazovania znaleckým posudkom predloženým v odvolacom konaní. Túto námietku považoval ÚS za dôvodnú. K tejto otázke v náleze nájdeme: „V zásade možno súhlasiť s predsedom krajského súdu (a rovnako aj s otcom) v tom, že z procesnoprávneho hľadiska nešlo o znalecký posudok, ale o listinný dôkaz majúci povahu odborného posudku. Naproti tomu tvrdenie, podľa ktorého boli pochybnosti o správnosti posudku, je neakceptovateľné. Krajský súd v rozsudku takýto záver neuviedol a ani ho uviesť nemohol, keďže tento listinný dôkaz nevykonal.“ O pochybnosti správnosti tohto dôkazu sa totiž vyjadril predseda Krajského súdu až v konaní pred ÚS SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že všeobecné súdy dôkaz posudkom nevykonali, ani ÚS sa k tomuto posudku nevyjadril, a to s poukazom na subsidiaritu jeho právomoci v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.[3] Avšak konštatoval, že nevykonanie tohto dôkazu za daných konkrétnych okolností treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru[4] vo vzťahu voči všetkým sťažovateľom. Došlo teda k porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Neumožnenie vyjadrenia maloletých v konaní zo strany súdu

V súvislosti s poslednou námietkou, podľa ktorej maloletí nedostali možnosť vyjadriť sa k veci, ÚS považoval za rozhodujúce, že touto otázkou sa Krajský súd nijako explicitne vo svojom rozsudku nezaoberal. Neriešil teda, či boli maloletí s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť schopní vyjadriť samostatne svoj názor, ale ani to, či vôbec a v kladnom prípade z akých zdrojov ich názory zisťoval. ÚS SR upozorňuje, že vôbec z rozsudku nevyplýva, či a akým spôsobom prihliadol na ich prípadné názory. Preto ÚS judikoval: „Vychádzajúc z uvedeného treba konštatovať, že vo vzťahu k uplatnenej námietke sa rozsudok krajského súdu javí ako zjavne neodôvodnený, a preto z ústavno-právneho hľadiska neudržateľný. Zároveň to znamená, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 (maloletí – pozn. autora) na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v súvislosti s ich právom na prerokovanie veci v ich prítomnosti a s právom, aby sa mohli vyjadriť. Rovnako to znamená porušenie obdobných ich práv vyplývajúcich z čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.“ Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje, že „Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“ Čl. 12 ods. 1: „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.“ Na to nadväzujúci odsek 2: „Za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.“

Záver

Na základe konštatovania porušenia uvedených práv ÚS SR rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.