V predmetnom prípade uložil prvostupňový súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 12.519,14 eur s príslušenstvom, pozostávajúcu z trov obhajoby v trestnom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že boli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 1 až 5 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom pre ustálenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia voči žalobcovi ako aj rozhodnutím o väzbe, lebo žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Poprad z 20. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 5. decembra 2007 spod obžaloby oslobodený (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný).
Súd pokiaľ ide o nárok žalobcu predstavujúci trovy obhajoby a náhradu nemajetkovej ujmy dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k trovám obhajoby za väzbu a k nemajetkovej ujme spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Vychádzal z právneho názoru, že nároky z nezákonného rozhodnutia o väzbe sa v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčia za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Nárok žalobcu v tejto súvislosti bol premlčaný, nakoľko oslobodzujúci rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 5.12.2007, jednoročná objektívna premlčacia lehota teda uplynula dňa 5.12.2008, pričom žalobca podal žalobu na súd až 14.06.2011. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia dospel súd k záveru, že tento nárok premlčaný nie je. Podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (ods. 1), pričom ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie (ods. 3). Žalobca osobnú vedomosť o tom, že mu škoda vznikla, získal až doručením rozsudku krajského súdu, t. j. dňom 30.1.2008. Trojročná subjektívna premlčacia lehota mohla preto začať plynúť najskôr od tohto dňa a s pripočítaním šiestich mesiacov, kedy lehota neplynie (predbežné prerokovanie žiadosti trvalo viac ako 6 mesiacov), uplynula 30.7.2011. Keďže žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie 14.06.2011, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej lehote.
K námietke žalovanej, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to ani podľa článku 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uviedol, že článok 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval kritériá priznania nemajetkovej ujmy, čo urobil zákonodarca až v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý zrušil pôvodný zákon. Dal do pozornosti, že uvedený zákon upravuje nemajetkovú ujmu všeobecne, a teda je možné potom odškodniť nielen nemajetkovú ujmu súvisiacu s väzbou, ale aj nemajetkovú ujmu súvisiacu s celým trestným stíhaním.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom na odvolanie oboch strán sporu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. K odvolaniu žalovanej, ktorá ním napadla nesprávne posúdenie otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia, sa odvolací súd plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o možnosti odškodnenia žalobcu aj vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že ak aj bol určitý osobitný nárok uplatnený žalobcom premlčaný, neznamená to, že bude premlčaný aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, týkajúci sa trestného stíhania. Nemajetková ujma totiž súvisí s celkovým trestným konaním, musí sa preto posudzovať komplexne ako celok tak ako to správne urobil a v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil aj súd prvej inštancie.
Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná, v ktorom vyjadrila nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k nárokom žalobcu odvodeným od rozhodnutia o väzbe, sa premlčujú podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. len niektoré z nich (napr. nárok na náhradu trov obhajoby), nie však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyslovila názor, že premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej väzbou nemožno posudzovať podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to už len z toho dôvodu, že zákonodarca pre nároky z titulu rozhodnutia o väzbe stanovil v § 23 osobitnú jednoročnú premlčaciu lehotu. Bolo by v rozpore so systematickým výkladom citovaného zákona hľadať úpravu premlčania akéhokoľvek nároku z tohto titulu v iných ustanoveniach zákona, prípadne aj v inej právnej úprave, napr. vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka o premlčaní náhrady škody. Ak teda na uplatnený nárok o náhradu škody treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., je potom nutné otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o väzbe posudzovať podľa § 23 citovaného zákona. Aj keď súhlasí s odvolacím súdom v tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné v každom jednotlivom prípade posudzovať komplexne, neznamená to nemožnosť osobitného posudzovania námietky premlčania tak vo vzťahu k nárokom odvodeným od uznesenia o vznesení obvinenia (§ 22 ods. 1), ako aj k nárokom odvodeným od rozhodnutia o väzbe (§ 23). Z jej strany bola preto dôvodne vznesená námietka premlčania podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. a preto žalobcovi nemohli byť priznané žiadne nároky v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Keďže táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Pokiaľ ide o druhú právnu otázku žalovaná uviedla, že v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, nemožno aplikovať Dohovor. Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru má totiž nárok na odškodnenie každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku. Uvedený článok sa vzťahuje len na prípady, ak došlo k obmedzeniu osobnej slobody, pričom nehovorí o práve na odškodnenie za samotné vedenie trestného stíhania.
Dovolací súd k prvej žalovanou nastolenej otázke uviedol, že odpoveďou je § 100 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Vyplýva z neho aj to, že ak sa dlžník, v tomto prípade žalovaná, premlčania dôvodne dovolá, súd musí na námietku premlčania prihliadnuť a premlčané právo nemôže priznať. Odvolací súd sa v súvislosti s premlčaním žalobcom uplatneného nároku zaoberal vecou len z hľadiska, či nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia je alebo nie je premlčaný, pričom zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že premlčaný nie je. Iné otázky v súvislosti s premlčaním odvolací súd neriešil; nemal na to žiaden dôvod, keďže žalovaná žiadne iné námietky k otázke premlčania nevzniesla. Žalovanou nastolenú otázku až v dovolaní nie je preto možné považovať za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací so zreteľom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovanou nastolená otázka nie je z hľadiska § 421 ods. 1 CSP relevantná, z ktorého dôvodu nebolo možné vykonať meritórny dovolací prieskum.
Pokiaľ ide o druhú žalovanou nastolenú otázku, dovolací súd uviedol, že ide o otázku právnu. Najvyšší súd nezistil, že by táto otázka bola v čase podania dovolania v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Vo vzťahu k tejto právnej otázke je teda dovolanie žalovanej prípustné. K otázke, či (ne)možno priznať osobe, ktorej trestné stíhanie bolo ukončené inak než právoplatným odsúdením náhradu škody spočívajúcu v náhrade nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016. V tomto rozhodnutí vyslovil názor, podľa ktorého „vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla."
Dovolací súd sa v tejto veci s názorom vysloveným ústavným súdom plne stotožnil, akceptoval ho a nemal žiaden dôvod od tohto názoru sa odkloniť, preto dovolanie žalovanej ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.
Zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018
