Sťažovateľ bol v rámci trestného konania v pozícii poškodeného. Trestné konanie bolo vedené pre trestný čin usmrtenia v štádiu pokusu, pričom odsúdený je vedľajším účastníkom konania v rámci konania o tejto ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ sa v trestnom konaní nechal zastupovať splnomocnencom, ktorým bol advokát. Vedľajšiemu účastníkovi bola v trestnom konaní uložená povinnosť nahradiť sťažovateľovi škodu vo výške 181.398,00 Kč.
Skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie, spočíval v tom, že sťažovateľ viedol svojho syna do školy na plavecký kurz. Sťažovateľovi nebol umožnený vstup do školy a následne došlo k hádke medzi sťažovateľom a vedľajším účastníkom, ktorý bol trénerom plávania. Vedľajší účastník začal sťažovateľa prenasledovať. Sťažovateľ preto použil legálne držanú strelnú zbraň, pričom niekoľko krát vystrelil do vzduchu. Vedľajší účastník ho ale naďalej prenasledoval a došlo medzi nimi z fyzickej potýčke. Potýčka však vyvrcholila tým, že vedľajší účastník sťažovateľovi strelnú zbraň vzal a postrelil ho. Išlo o priestriel, ktorý sťažovateľovi spôsobil život ohrozujúce zranenia.
Za účelom uplatnenia náhrady škody sťažovateľ vo veci konajúci Krajský súd v Brne (Krajský súd) žiadal, aby vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť nahradiť mu náklady, ktoré vznikli v súvislosti s tým, že sťažovateľ bol zastúpený advokátom. Žiadal celkovo 319.938,52 Kč za 28 úkonov právnej služby. Odmena za jeden úkon právnej služby bola vo výške 8.380,00 Kč.
Prvostupňový súd sťažovateľovi priznal náklady vo výške 173.955,65 Kč a uznal 24 úkonov právnej služby. Odmenu za jede úkon právnej služby znížil na sumu vo výške 5.000,00 Kč.
Sťažovateľ však proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodoval Vrchný soud v Olomouci (Vrchný súd). Sťažnosť podal aj vedľajší účastník. Vrchný súd uznesenie zmenil tak, že sťažovateľovi priznal náklady vo výške 47.613,80 Kč a uznal len 7 úkonov právnej služby.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) vo svojej judikatúre už viac krát prízvukoval, že k rozhodnutiam o nákladoch konania pristupuje maximálne zdržanlivo, nakoľko zásahy do práv sťažovateľov v týchto veciach spravidla nedosahujú potrebnej intenzity. Po preštudovaní ústavnej sťažnosti ako aj okolností prípadu však dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je čiastočne dôvodná. Napadnutým rozhodnutím totiž došlo k excesu, ktorého dôsledkom bolo porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces.
Ústavný súd uviedol, že je povinnosťou všeobecných súdov riadne odôvodniť rozhodnutie aj vo vzťahu k nákladom konania v súvislosti s posúdením účelnosti vykonaných úkonov právnej služby. Túto povinnosť súdov možno odvodiť z § 154 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého je odsúdený povinný nahradiť poškodenému aj náklady potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní, a to vrátane nákladov, ktoré vznikli v súvislosti s ustanovením splnomocnenca. Obdobné ustanovenia obsahuje aj Občiansky súdny poriadok, a to konkrétne § 142 ods. 1.
V rámci trestného konania sú všeobecné súdy povinné hodnotiť primeranosť výšky sadzby za jeden úkon právnej služby, potrebnosť každého úkonu právnej služby a primeranosť celkovej výšky náhrady nákladov voči celkovej výške náhrady ujmy priznanej poškodenému. Skutočnosť, že absentuje možnosť dovolacieho prieskumu rozhodnutí o nákladoch na zvoleného splnomocnenca, odôvodňuje vyššie nároky na riadne odôvodnenie týchto rozhodnutí.
K meritu veci Ústavný súd uviedol, že voči rozhodnutiu Krajského súdu nemá výhrady. Krajský súd síce mohol detailnejšie rozviesť svoju argumentáciu, avšak aj z takto mierne stručnej argumentácie bolo zrejmé, že Krajský súd rozhodol v súlade s judikatúrou vyšších súdov ako aj Ústavného súdu, a to v súvislosti so znížením odmeny za jeden úkon právnej služby ako aj v súvislosti s potrebou vykonania jednotlivých úkonov právnej služby.
Rozhodnutie Vrchného súdu však vyššie uvedeným požiadavkám nevyhovovalo. Vrchný súd pri svojom rozhodovaní neposúdil účelnosť a potrebnosť vykonania jednotlivých úkonov právnej služby. Vrchný súd pritom znížil aj počet priznaných úkonov právnej služby, a to z pôvodného počtu 24 na 7 úkonov právnej služby. Odôvodnil to len stručnou argumentáciou, ktorá spočívala v tom, že existoval extrémny nepomer medzi výškou nákladov poškodeného a výškou náhrady škody, pričom modifikácia nároku poškodeného na náhradu škody bola Krajským súdom riadne odôvodnená spoluzavinením poškodeného.
Takéto odôvodnenie, ktoré poskytol Vrchný súd, však nespĺňa zákonné ani ústavnoprávne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia o nákladoch splnomocnenca poškodeného v trestnom konaní. Vrchný súd síce uvažoval o výške sadzby za jeden úkon právnej služby, avšak neposúdil potrebnosť a účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby samostatne. Úkony právnej služby boli pritom posúdené iba ako súhrn, a to bez toho, aby Vrchný súd uviedol, ktoré z nich považoval za neúčelné a prečo.
Neúčelnosť úkonov právnej služby, ktoré nepriznal Vrchný súd, odôvodnil výlučne iba odkazom na spoluzavinenie poškodeného. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenal, že úvaha o potrebe jednotlivých úkonoch právnej služby je kľúčová preto, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia o nákladoch splnomocnenca poškodeného dostatočné. A to platí najmä v prípadoch, kedy vo veci konajúci súd považuje za účelný len malý rozsah úkonov právnej služby z celkového počtu úkonov právnej služby, ktoré za účelné považuje poškodený.
Odôvodnenie Vrchného súdu preto nemožno považovať za dostatočné. Ústavný súd v tejto súvislosti dodal, že zo strany všeobecných súdov by v každom prípade malo dôjsť k zhodnoteniu účelnosti každého jednotlivého úkonu právnej služby zvlášť, pričom toto zhodnotenie sa musí adekvátne premietnuť do odôvodnenia ich rozhodnutia.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd napadnuté rozhodnutie Vrchného súdu zrušil. Vo zvyšnej časti však ústavnú sťažnosť sťažovateľa považoval za zjavne neopodstatnenú.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 22. marca 2022, sp. zn.: I. ÚS 1882/21
