Ústavný súd konštatoval, že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ústava) a právo sťažovateľa na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (dohovor) a uznesenie krajského súdu zrušil a sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov konania.
V predmetnej veci sa sťažovateľ domáhal ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu vyslovenia porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Nitra a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre. Sťažovateľ bol obvinený na základe toho, že sa mal ako účastník podieľať na trestnej činnosti tým, že spoluobvineným poskytoval za podiel na lupe ubytovanie a osobné motorové vozidlo potrebné na páchanie trestnej činnosti. Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby, v reakcii na čo sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na slobodu, prípadne nahradenia väzby niektorým z alternatívnych inštitútov. Uznesením okresného súdu bola sťažovateľova žiadosť zamietnutá ako nedôvodná a to pokiaľ ide o prepustenie z väzby, ako aj pokiaľ ide o jej nahradenie niektorým z miernejších inštitútov.
Sťažovateľovi bolo v ústavnej sťažnosti vyhovené v jednej zo štyroch prezentovaných námietok, konkrétne v námietke, v ktorej prezentoval názor o nedostatku odôvodnenia napádaných uznesení, pokiaľ ide o možnosti nahradenia väzby. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine alebo nevine obvineného. Pri rozhodovaní o väzbe sa súd nezameriava na hodnotenie viny obvineného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súd v tomto štádiu skúma, či sú splnené materiálne a formálne dôvody väzby. To bolo v prípade sťažovateľa dané. Podľa krajského súdu pretrvávala dôvodná obava, že sťažovateľ by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v trestnej činnosti alebo túto trestnú činnosť opakovať. Pokiaľ ide o nemožnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejším opatrením, krajský súd uviedol, že uvedené nebolo možné vzhľadom na osobu sťažovateľa a násilnú povahu prejednávaného prípadu.
Ústavný súd sťažovateľovi vyhovel v námietke voči nedostatku odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo vzťahu k možnostiam nahradenia jeho väzby alternatívnym opatrením. V predmetnej veci sťažovateľova manželka ponúkla finančné prostriedky pre účely zloženia peňažnej záruky ako prostriedku nahradzujúceho sťažovateľovu väzbu. Tieto financie sťažovateľova manželka nadobudla na základe zmluvy o pôžičke uzavretej so sťažovateľovou matkou. Okresný súd vo svojom uznesení argumentoval, že nepovažuje za preukázanú legalitu pôvodu predmetných peňažných prostriedkov.
„Ústavný súd je v odpovedi na uvedené toho názoru, že všeobecné súdy svoju argumentačnú schému stavajú v tejto veci do polohy prezumpcie nezákonnosti finančnej čiastky mienenej na zaplatenie peňažnej záruky, pričom sťažovateľa, ba dokonca jeho manželku ako trestne nestíhanú osobu by malo ťažiť bremeno preukazovania ich zákonného pôvodu. Ak bude predmetné bremeno neunesené, predmetné finančné prostriedky platia za nezákonné. V tomto dôsledku nemožno väzbu nahradiť miernejším alternatívnym prostriedkom. Podľa názoru ústavného súdu takto paušálne formulovaný hodnotiaci záver nie je bez primeraného dôkazného základu ústavne akceptovateľný.“[1]
Hlavnou námietkou ústavného súdu voči postupu všeobecných súdov bola skutočnosť, že všeobecné súdy sa obmedzili len na všeobecné konštatovania, že účel väzby možno v sťažovateľovom prípade dosiahnuť iba jej priamym výkonom, a sťažovateľom tvrdené okolnosti nie sú postačujúce na eliminovanie rizika, že nebude pokračovať v trestnej činnosti, pričom záujem spoločnosti a poškodených prevažuje nad právom obvineného na osobnú slobodu, keďže je dôvodne podozrivý z páchania trestnej činnosti, ktorá sa mu dáva za vinu.
Túto argumentáciu považoval ústavný súd za formálnu, nakoľko nereaguje na konkrétne skutkové okolnosti prezentované sťažovateľom, ktorými odôvodňoval nahradenie väzobného stíhania iným, menej invazívnym opatrením.
„Popritom všeobecné súdy nenahradili sťažovateľovu väzbu niektorým z miernejších inštitútov aj s poukazom na jeho nekritický postoj k veci. Uvedený argument podľa názoru ústavného súdu vyvoláva dojem, že obmedzenie sťažovateľa na osobnej slobode by malo byť legitimizované v podstate tým, že sťažovateľ popiera vinu zo skutku, ktorý sa mu dáva za vinu. Ak by ústavný súd doviedol posolstvo tejto myšlienky všeobecného súdnictva do dôsledkov, nahradenie väzby by nebolo možné v žiadnej veci, v ktorej obvinený popiera vinu. Takéto obmedzenie sťažovateľa na osobnej slobode považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľné.“
Ústavný súd v závere svojho nálezu konštatuje, že vzhľadom na absenciu presvedčivej reakcie všeobecných súdov na konkrétnu skutkovú argumentáciu sťažovateľa nemožno uznesenie krajského súdu v predmetných častiach z ústavného hľadiska tolerovať. Ústavný súd sťažnosti v tomto bode vyhovel a to z dôvodu, že uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené a uznesenie krajského súdu zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu SR III. ÚS 361/2022
